thumb|Umiestenie hypofýzy v lebke Podmozgová žľaza alebo hypofýza (pravdepodobne z gr. hupophusis – uchytenie zospodu) je žľaza s vnútorným vylučovaním. Má nadradenú, koordinačnú funkciu voči ostatným endokrinným žľazám. Je spojená s časťou medzimozgu – hypotalamom a spolu s ním vytvára hypotalamo-hypofýzový komplex. Hypotalamus tu funguje ako riadiace a spájacie centrum, ktoré umožňuje ovládanie funkcií endokrinného systému centrálnou nervovou sústavou.
Anatómia
Hypofýza je nepárový, sivoružový, valcovitý útvar oblého tvaru, v predozadnom smere mierne sploštený. Jej veľkosť je do istej miery variabilná: dĺžka 5, výška 6, šírka 12, váha 300700 mg. U žien je o niečo ťažšia, počas tehotenstva sa jej veľkosť mierne zväčšuje. Je uložená v tzv. tureckom sedle (lat. sella turcica), ktoré vytvára klinová kosť (lat. os sphenoidale). Hypofýza je obalená väzivovým puzdrom a jej kostené lôžko je vystlané tvrdou mozgovou plenou (lat. dura mater). Dura mater tvorí medzi prednými a zadnými výbežkami okraja tureckého sedla – processus clinoideus anterior (lat.) a processus clinoideus posterior (lat.) – záhyb (odb. duplikatúru), ktorá až na malý otvor uzatvára jeho dutinu. Takto je hypofýza veľmi dobre chránená.
Duplikatúra dura mater, ktorá kryje hypofýzu z hornej strany, sa volá bránica sedla – (lat. diaphragma sellae). V tomto kryte je malý otvor, ktorým prechádza stopka – infundíbulum hypofýzy. Infundíbulum spája hypofýzu s hypotalamom, ktorý v mieste spojenia s ním vybieha do tzv. tuber cinereum (lat.). Tretia komora vybieha do infundíbula v podobe slepo končiaceho výbežku (lat. recessus infundibuli).
Po oboch stranách hypofýzy prebieha párový žilový splav – lat. sinus cavernosus. Ten je rozdelený neúplnými priečkami na sústavu vzájomne pospájaných dutín. Prechádza cezeň okrem viacerých nervov i arteria carotis interna.
Hypofýza sa skladá z dvoch častí: Časť žľaznatá – adenohypofýza pars distalis (lat.) - vlastná adenohypofýza; predná, najväčšia časť hypofýzy. pars intermedia (lat.) - pruh buniek naliehajúci na neurohypofýzu a oddeľujúci ju od vlastnej adenohypofýzy. Sama je od nej oddelená drobnou štrbinkou, ktorá je pozostatkom dutiny stomodea (pozri Embryológiu hypofýzy). Táto môže v dospelosti sčasti obliterovať a zostávajú po nej len folikuly vystlané kubickým epitelom - tzv.Rathkeho cysty. pars tuberalis (lat.) - vrstvička buniek pokrývajúca infundíbulum a tiahnúca sa až k tuber cinereum, bohato cievne zásobená - začínajú tu kapiláry hypofýzoportálneho systému (pozri Cievne zásobenie hypofýzy).
Časť nervová – neurohypofýza alebo tiež pars neuralis lobus nervosus - vlastná neurohypofýza. infundibulum - pokračovanie lobus nervosus, ktoré ho spája s hypotalamom. eminentia mediana - mierne vyvýšenie prednej i zadnej steny infundíbula, vyklenujúce sa do dutiny III. komory. Do neurohypofýzy vstupujú axóny neurónov z nucleus supraopticus (lat.) a nucleus paraventricularis (lat.) vo forme tractus hypothalamohypophysialis (lat.).
Cievne zásobenie hypofýzy
Má súvis s prenášaním hormónov z hypotalamu do hypofýzy a z hypofýzy do krvného obehu. Tepny i žily sú párové.
Dolná hypofyzárna tepna – lat. arteria hypophysialis inferior – odstupuje z vnútornej krčnice (lat. arteria carotis interna) hneď po jej výstupe zo sinus cavernosus. Ide zdola k lobus posterior, ktorý zásobuje. V samotnej hypofýze vysiela vetvičky aj do predného laloka a stopky.
Horná hypofyzárna tepna – lat. arteria hypophysialis superior odstupuje z vnútornej krčnice neskôr, až pred jej rozdelením na mozgové tepny. Smeruje spredu k stopke a delí sa na vetvičky pre predný lalok a pre infundíbulum a jeho eminentia mediana.
Horné hypofyzárne tepny sa vetvia v hornej časti infundíbula a eminentia mediana. Tvoria tu kapilárne siete, z ktorých následne vznikajú žily zostupujúce stopkou do predného laloka hypofýzy, kde sa znovu vetvia na kapilárne siete – tento spôsob vetvenia sa podobá vetveniu vrátnice (lat. vena portae), preto sa označuje ako hypofýzoportálny systém.
Osobitne z kapilárnych sietí predného a osobitne zo zadného laloka sa vytvárajú hypofyzárne vény – lat. venae hypophysiales. Je ich väčšie množstvo a ústia do sinus cavernosus.
Histológia
Hypofýza sa skladá z dvoch histologicky odlišných lalokov, ktoré majú spoločné puzdro.
Väzivové puzdro
Puzdro je jemné, skladá sa z kolagénového väziva, ktoré pozdĺž infundíbula plynule prechádza do mäkkej pleny mozgovej (lat. pia mater). Z jeho vnútornej plochy odstupujú jemné väzivové septá, ktoré obsahujú nervy a krvné cievy.
Adenohypofýza
Adenohypofýza je extodermového pôvodu a je najobjemnejšou časťou hypofýzy. V anatomickom reze má vďaka veľkému množstvu drobných ciev hnedočervenú farbu.
Pars distalis
thumb|Sagitálny rez hypofýzou u dospelej opice. (Gray H. Anatomy of the Human Body, 1918)Pars distalis je zložená z epitelových buniek rôznej veľkosti, tvaru i funkcie. Sú v nej usporiadané do vzájomne prepojených pruhov, trámcov a folikulov (niekedy obsahujúcich koloidnú hmotu), medzi ktorými je veľké množstvo sínusoidných kapilár. Tie sú oddelené od žľazových buniek spleťou jemných retikulínových vláken, ktoré naväzujú na hrubšie väzivové septá vychádzajúce z puzdra. Jej bunky rozdeľujeme podľa ich schopnosti sa farbiť a podľa špeciálnych imunohistochemických metód na nasledovné typy: chromofóbne bunky (zle sa farbiace), tvoria 20 % všetkých buniek adenohypofýzy a sú uložené zväčša centrálne. Sú pomerne malé a ich granuly sú viditeľné len pod elektrónovým mikroskopom. vlastné chromofóbne bunky – majú veľmi drobné sekrečné granuly, dobre viditeľné len elektrónovým mikroskopom. Keďže sa farbia práve granuly, časť chromofóbnych buniek sa považuje za bunky chromofilné, ktoré svoje granuly práve vylúčili, a časť za kmeňové bunky, ktoré ešte nemajú sekrečnú schopnosť (tieto patria k najmenším bunkám adenohypofýzy). folikulárne bunky – majú tvar hviezdice a sú navzájom pospájané svojimi výbežkami. Pravdepodobne tvoria podpornú sieť pre secernujúce bunky a kapiláry. Majú tiež vlastnosť makrofágov – fagocytózu. chromofilné bunky (dobre sa farbiace) – samotní producenti hormónov adenohypofýzy. Majú typické sekrečné granuly na strane bunky priľahlej ku kapiláre. Podľa typu sfarbenia sa delia na dva typy: acidofilné bunky – tvoria 40 % všetkých buniek adenohypofýzy, sú lokalizované najmä periférne. Sú okrúhle, veľké 12 až 20 mikrometrov, s mierne excentricky uloženým jadrom. Farbia sa kyslými farbivami, preto názov „acidofilné“ bunky – eozínom, kyslým fuksínom a oranžovou G (toto farbivo je najselektívnejšie). somatotropné bunky (STH – bunky) – obsahujú guľovité sekrečné granuly strednej veľkosti a produkujú somatotropín (rastový hormón, STH). laktotropné alebo luteotropné bunky (LTH – bunky, mammotropné bunky) – obsahujú väčšie sekrečné granuly oválneho tvaru a produkujú prolaktín (luteomammotropný hormón, PRL). Ich počet výrazne stúpa počas tehotenstva a dojčenia. bazofilné bunky – tvoria 10 % všetkých buniek adenohypofýzy (niektoré zdroje udávajú 15 – 30 %), sú lokalizované najmä centrálne. Farbia sa zásaditými farbivami, na rozdiel od acidofilných buniek sú PAS pozitívne a sú odolné voči natráveniu diastázou. Tieto vlastnosti sú podmienené glykoproteínovým charakterom ich produktov. Obsahujú malé sekrečné granuly. gonadotropné bunky – produkujú dva hormóny. Nie je zatiaľ jasné, či ide o dva druhy buniek, alebo o jeden typ striedavo produkujúci oba hormóny – folikulostimulačný hormón (folitropín, FSH) a luteinizačný hormón (lutropín, LH). Patria k najväčším bunkám adenohypofýzy. tyreotropné bunky – sú väčšie, polyedrického tvaru, uložené najmä v centrálnych častiach pars distalis. Majú malé sekrečné granuly uložené na periférií bunky a produkujú tyreotropín (tyreotropný hormón, TSH). kortikotropné bunky – nachádzajú sa najmä v periférií pars distalis. Majú nepravidelný tvar s výbežkami, ich sekrečné granuly nie sú tak početné a bunky produkujú kortikotropín (adrenokortikotropný hormón, ACTH). Niektoré pramene zaraďujú tento typ do skupiny chromofóbnych buniek.
Pars intermedia
Pars intermedia je u človeka len rudimentárna úzka zóna tkaniva medzi adeno- a neurohypofýzou, zložená z niekoľkých folikulov vystlaných plochým alebo kubickým epitelom a vyplnených koloidom. Folikuly obklopujú bunkové trámce, ktoré najmä u starších ľudí zasahujú hlboko do neurohypofýzy (tzv. invázia bazofilov). Obsahuje melanotropné bunky – bazofilné bunky produkujúce melanotropín (melanocyty stimulujúci hormón, MSH).
Pars tuberalis
Pars tuberalis je tvorená 2 – 3 vrstvami buniek, ktoré vytvárajú nepravidelné trámce a folikulmi buniek, podobných chromofóbnym bunkám. Ich funkcia nie je známa. Je tu najhustejšia sieť ciev z celej hypofýzy.
Neurohypofýza
Neurohypofýza je neuroektodermového pôvodu. V anatomickom reze je sivožltej farby, ktorého príčinou je bunkový pigment. Nemá histologicky žľazový charakter. Tvorí ju veľké množstvo gliových buniek (tzv. pituicyty) a malé množstvo ependýmových buniek. Do zadného laloku cez infundíbulum smeruje veľké množstvo nemyelinizovaných nervových vlákien (cca 100 000) z jadier hypotalamu (nucleus supraopticus a nucleus paraventricularis), ktoré majú sekrečnú funkciu. Samotné pôsobky sú transportované z tela nervovej bunky v hypotalame v sekrečných granulách cez nervové výbežky – axóny. Hovoríme o tzv. axonálnom prúdení. Takýto axón sa nekončí typicky synapsiou, ale nalieha na stenu kapiláry, do ktorej tieto pôsobky vylučuje – samotný dej sa označuje ako neurosekrécia (neurokrínia) a bunky neurosekrečné (neurokrinné alebo neuroendokrinné). Pokiaľ je produkt neurónu skutočným hormónom, bunku označujeme ako neuroendokrinný alebo peptidergný neurón. Sekrečné granuly sa pred uvoľnením do krvného obehu hromadia v koncových častiach axónov ako tzv. Herringove telieska.
Medzi gliovými bunkami sú zrnká pigmentu, ktorého množstvo pribúda vekom.
Embryológia
Vývoj hypofýzy začína u trojtýždňového embrya z dvoch odlišných základov: Z epitelovej výchlipky (ektoderm) stropu stomodea (primitívnej ústnej dutiny) tesne pred faryngovou membránou – z tzv. Rathkeho výchlipky. Tá sa vyklenuje nahor pod spodinu základu medzimozgu. Proti nej postupuje výbežok zo spodiny medzimozgu processus infundibuli (lat.) – budúce infundíbulum. V 6. týždni sa obe výchlipky stretnú, tá zo stomodea pred tou zo spodiny medzimozgu.
Koncom 8. týždňa sa výchlipka stomodea úplne oddelí od svojho základu a spojí sa s infundíbulom – na konci 2.mesiaca je už vytvorený základ celej hypofýzy. V strope budúceho hltanu zostáva zvyšok jej tkaniva – hypophysis pharyngea (lat.). V prednej stene Rathkeho výchlipky dochádza k rýchlemu deleniu buniek, ktoré sa stanú základom pars distalis adenohypofýzy; časť buniek obklopí infundíbulum a vytvorí pars tuberalis. Zo zadnej steny Rathkeho výchlipky vznikne pars intermedia. Dutina výchlipky pretrváva vo forme štrbiny i po narodení a čiastočne sa uzatvorí až v dospelosti. Infundíbulum sa v kaudálnej časti rozšíri a vytvorí základ neurohypofýzy. Pôvodne gliové bunky sa v nej menia na pituicyty a z hypotalamu sem vrastú axóny nervových buniek. Žľazové bunky adenohypofýzy sa diferencujú medzi 9. až 14. týždňom vývoja.
Fyziológia (funkcie)
náhľad|Schematický priečny rez tureckým sedlom a hypofýzou. (Gray H. Anatomy of the Human Body, 1918)Hlavným regulačným centrom hypofýzy je hypotalamus. Vylučovanie jej hormónov reguluje pomocou vlastných regulačných polypeptidov, ktoré sa tvoria v hypotalamických jadrách. Axonálnym transportom sú distribuované do oblasti eminentia mediana, tam prechádzajú do ciev hypofýzoportálneho systému a cezeň sa dostávajú do adenohypofýzy. Tieto regulačné látky označujeme podľa toho, či produkciu jednotlivých hormónov stimulujú - liberíny (napr. kortikoliberín, tyreoliberín, foliberín) alebo utlmujú - statíny (napr.somatostatín, prolaktostatín). Ich vylučovanie je riadené nervovou cestou.