Vladimír Mináč (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.

Životopis Vzdelanie získal na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde aj napokon maturoval. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študoval slovenčinu a nemčinu.

Zúčastnil sa aktívne Slovenského národného povstania, koncom roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau.

Po vojne bol redaktorom armádneho časopisu Bojovník (neskôr premenovaný na Obrana ľudu). V roku 1949 sa stal tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov a zároveň bol redaktorom denníka Kultúrny život.

vpravo|thumb|Hrob Vladimíra Mináča v Slávičom údolí

V roku 1951 sa stal vedúcim scenáristického oddelenia Československého filmu, neskôr šéfredaktorom Kultúrneho života a od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 19561974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1971 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady.

V rokoch 19741990 bol predsedom Matice slovenskej.

V rokoch 19681989 bol členom ÚV KSČ.

Po roku 1970 bol jednou z intelektuálnych opôr tzv. normalizácie, okrem iného sa zapojil aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. Vo svojich esejach sa vyslovil o slovenských dejinách ako o dejinách práce, ktorá zaručila pretrvanie Slovákov aj v tých najhorších časoch. Spomenutú koncepciu prevzali viacerí slovenskí spisovatelia.

V roku 1988 sa zastal ekologickej iniciatívy „Bratislava/nahlas“.

Odmietal Nežnú revolúciu a označoval ju za prevrat. V decembri 1989 sa stal aktérom pomerne známeho škandálu, keď mu vtedy ešte sedemnásťročný gymnazista Milan Nič v televíznej relácii vyčítal, že prevracia kabáty a nemá žiadne právo hovoriť o národnom povedomí – keďže bol súčasťou komunistickej nomenklatúry, kým iní spisovatelia nemohli publikovať.

V rokoch 19901992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ. Zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.

Vladimír Mináč ako predseda Matice slovenskej náhľad|Vladimír Mináč pri otvorení tretej budovy Matice slovenskej (dnes Slovenská národná knižnica) Za Mináčovho pôsobenia v Matici slovenskej najvýraznejšie pokročilo budovanie Slovenskej národnej knižnice, kde sa rozvíjali jej fondy, bibliografia, informatizácia a proces automatizácie. Inštitučná zložka Matice slovenskej plnila funkciu Slovenskej národnej knižnice, zároveň metodicky riadila okresné knižnice po celom Slovensku. Vydávala Bibliografický zborník a zborník Kniha, časopis Knižnice a vedecké informácie, vychádzal aj populárno-náučný časopis Čitateľ. Mináč venoval veľkú pozornosť aj druhej inštitučnej zložke Pamätníku slovenskej literatúry. Tú tvorili Literárny archív (Archív literatúry a umenia), Hudobný archív a Obrazový archív. Periodicky vychádzali zborníky Literárny archív, Hudobný archív a Obrazový archív. Osobitne podporoval rozvoj literárneho múzejníctva. V roku 1974 sa jeho pričinením vrátila do správy Matice slovenskej jej prvá historická budova v centre Martina, kde sa po náročnom zreštaurovaní zriadilo Slovenské národné literárne múzeum. To začalo budovať svoju stálu expozíciu slovenskej literatúry od čias Veľkej Moravy až po 20. storočie a vydávalo zborník Literárnomúzejný letopis. Vladimír Mináč sa pričinil aj na renovácii a prebudovaní Literárneho múzea Alexandra Sergejeviča Puškina zriadeného v komplexe kaštieľov v Brodzanoch pri Partizánskom. Počas jeho predsedovania v období rokov 1974 – 1989 sa počet profesionálnych pracovníkov Matice slovenskej strojnásobil a stúpol na asi 500 zamestnancov. 30. augusta otvorili v Martine na Hostihore novú, veľkoryso koncipovanú budovu Matice slovenskej, dielo architektov Dušana Kuzmu a Antona Cimmermanna.

Budovu slávnostne otvoril národný umelec a vtedajší predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč. V roku 1983 zriadil Vladimír Mináč Odbor pre zahraničných Slovákov v Matici slovenskej. Vychádzal aj reprezentatívny časopis pre zahraničných Slovákov Slovensko. Inicioval veľkolepé celonárodné oslavy 125. výročia založenia Matice slovenskej, ktoré sa konali 14. augusta 1988.

Tvorba Mináčova tvorba je rozsiahla, venoval sa próze, filmovým scenárom ako i esejistike. V roku 1955 a 1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda a v roku 1975 mu bol udelený titul národný umelec.

Próza náhľad|Portrét Vladimíra Mináča Vďaka svojim novinárskym a publicistickým skúsenostiam sa väčšina jeho diel venuje aktuálnym spoločenským problémom. Vychádza z vlastných zážitkov, no tiež z odkazu SNP, ktoré sa objavuje v jeho próze ako neustále sa vracajúci motív, no taktiež ako námet na zamyslenie a idea ovplyvňujúca dianie v dobe, kedy jeho diela vznikali. Snažil sa pochopiť človeka v jeho vzťahu k dejinám a súčasnosti.

K písaniu sa dostal viac menej náhodou, v čase keď pracoval v redakcii denníka Obrana ľudu a ako uvádza v pamätiach „mal po ruke písací stroj“, práve vtedy vypísali súťaž o prózu z Povstania, ráno si vždy prisadol za stroj a napísal svoje tri – štyri strany. Tak vznikla Smrť chodí po horách. Po dopísaní mal román 300 strán, čo sa Mináčovi zdalo veľa a do súťaže odovzdal druhú polovicu. Tú spolu s Petrom Jilemnickým vyhral. Kniha sa stala už po dvoch rokoch predmetom straníckej kritiky. Známy je referát Júliusa Šefránka Proti buržoáznemu nacionalizmu v slovenskej literatúre. Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov, dielo zachytáva pocit a skúsenosti mladého inteligenta, ktorý „v Povstaní spoznal veľkosť a silu pokrokovej myšlienky, ľudskej súdržnosti, obrodzujúcu silu aktívneho boja proti fašizmu, proti zlu, násiliu a v koncentračnom tábore nazrel až na dno ľudskej existencie.“ROSEBNAUM, Karol a kol.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava : Obzor, 1984, s. 435 – 437 Hlavné postavy, bratov Lotárovcov, znázornil vo vzájomnom rozpore. Na ich osudoch sa snaží pochopiť človeka v súvzťažnosti s dejinným pohybom, čo sa neskôr naplno rozvinie aj v jeho esejistike. Podľa Dejín slovenskej literatúry je v tomto diele rozhodujúcim momentom intelektuálne hodnotenie situácií, do ktorých sa bratia dostávajú a významnou je tu reflexívna psychologická rovina.PIŠÚT, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry, Bratislava : Obzor, 1984, s. 751

Mináč následne publikoval romány: Včera a zajtra (1949) voľné pokračovanie diela Smrť chodí horách; Modré vlny (1951),  Na rozhraní (1956), trilógia Generácia (ktorá zahŕňala diela – 1958 Dlhý čas čakania; 1959 Živí a mŕtvi; 1961 Zvony zvonia na deň), zbierka próz Tmavý kút (1960), dvojnovela Nikdy nie si sama (1962), zbierka poviedok Záznamy (1963), satira Výrobca šťastia (1964, inscenované s Milanom Lasicom v roku 1985), výber poviedok Kto kráča po ceste (1965), detektívna poviedka Kriminálny príbeh (1966), výbery poviedok Ženy a Prípad (1982).

Podľa I. Sedláka si Mináč ako prozaik všíma morálne následky činov a postavy podrobuje skúškam charakterovej pevnosti. V tvorbe Vladimíra Mináča sa opakuje téma zápasu o šťastie a zmysluplný život. S písaním umeleckej prózy však Mináč skončil argumentom, že silu nemá umelecká fikcia, ale reč faktov. A tak si zvolil novú formu prezentovania svojich ideálov – prostredníctvom esejistiky, v ktorej dominuje téma slovenských dejín a filozofovanie nad ich zmyslom a údele človeka v nich. Mináčova tvorba nesie silne psychologické motívy a zameriava sa tiež na detaily. Opisuje ľudské charaktery v hraničných situáciách, čo dáva jeho dielam existencialistický rozmer.SEDLÁK, Imrich: Vladimír Mináč. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Martin : Matica slovenská, 2009, s. 262

Vladimír Mináč a film Mináč pôsobil ako vedúci scenáristického oddelenia Československého štátneho filmu a  napísal predlohu jedného z najznámejších vojnových slovenských filmov pre Paľa Bielika Kapitán Dabač (1959) Mináč sa tiež podieľal na sfilmovaní Jilemnického diela Pole neorané. Vo svojej filmovej tvorbe spracovával aj ďalšie témy ako medzivojnový boj za sociálne práva (Boj sa skončí zajtra, 1950) či tému 50. rokov a kolektivizáciu (Žena z vrchov, 1955) v kontexte pohľadu jednoduchého človeka, jeho prežívania, túžob.

Vladimír Mináč ako esejista

náhľad|Pamätná tabuľa na rodnom dome spisovateľa Vladimíra Mináča Mináča preslávilo najmä dielo Dúchanie do pahrieb (1970), no ešte predtým napísal dielo Paradoxy (1966) (dominuje tu myšlienka, že vzťahy sú osudom človeka, tzn. ani človeka, ani národ nemožno interpretovať mimo spoločenských a historických vzťahov) a na Dúchanie nadviazali Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974). V Dúchaní do pahrieb sa pýta na zásadnú otázku, čo sú dejiny a čo je národ bez dejín. Mladé národy hľadali podľa Mináča právo na svoje oprávnenie, svoj zmysel a hľadali ho práve v dejinách. Mináč k dejinám pristupuje realisticky a uvedomuje si limity, ktoré sprevádzali pokusy o národnú a sociálnu emancipáciu. K osobnostiam dejín pristupuje s porozumením a často až s existencialistickým, psychologickým presahom medzi subjektívnym (osobný život, láska, samota, pocity) a objektívnym (miesto osobnosti v dejinách). Pripomína, že slovenská politika bola vždy nesamostatná: „ …nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov.“MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb a Návraty k prevratu. Martin : Matica slovenská, 2014. Dochádza k názoru, že súdiť pohyb, pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami je nezmyselné, pretože objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov a práve borenie sa s každodennou biedou a potreba venovať všetky sily až priam beznádejnej veci je istou mravnou veľkosťou slovenského národa. Dodáva, že naša národná inteligencia bola málopočetná a bieda, opozičná, bitá a moc, slávu či bohatstvo mala v nedohľadne. Napriek každej porážke sme však podľa Mináča zmocneli a táto nezadržateľnosť vzostupu je železnou logikou vývinu moderných národov. Práve pohyb, ktorý je v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie, je zmyslom národa.

V literárnej kritike zdôrazňoval filozofické a mravné aspekty slovesnej tvorby (Čas a knihy, Paradoxy).

Filozofický odkaz náhľad|Mladý Vladimír Mináč Podľa Mináča môžu mať dejiny zmysel iba vtedy, ak majú vyšší cieľ v humanizme a sociálnej spravodlivosti a sociálna spravodlivosť je zmyslom tak národných dejín ako aj dejín ľudstva. Mináč filozoficky nadviazal na generáciu davistov (ľavicoví intelektuáli ako Novomeský, Clementis, Husák, Okáli) podobne ako napr. Miroslav Válek. Svojou literárnou tvorbou sa postavil proti schematizmu a dogmatizmu päťdesiatych rokov a v šesťdesiatych rokoch podporil Dubčekovo krídlo. Syn Vladimír Mináč ml. v tomto kontexte hovorí: "V roku 1968 otec patril k reformným komunistom. Nebol priaznivcom klasického kapitalizmu, ako napríklad vtedajší členovia Klubu angažovaných nestraníkov, ale bol za socializmus s ľudskou tvárou."

Mináč pôsobil skôr v sfére kultúrnej, čo ho možno zachránilo aj pred obvinením z buržoázneho nacionalizmu, ktorému čelil spolu s Dominikom Tatarkom. V Mináčových esejách nachádzame, že národné musí ísť ruka v ruke so sociálnym a spolupráca medzi národmi musí predpokladať ich historické uznanie. A nad všetkým je najvyššia idea sociálnej spravodlivosti a bratstva medzi národmi. V humanistickom duchu meral  hodnotu ľudstva podľa vývoja kultúry, vývoja vzájomného ľudského porozumenia a bratstva.

Slovenskú filozofiu dejín postavil na dvoch povstaniach dvoch storočí, pričom práve Slovenské národne povstanie považuje – aj pod vplyvom esejí Novomeského – za vyvrcholenie slovenského národného sebauvedomenia. Esej Povstanie je dovŕšením koncepcií, ktoré rozvíjal v dvoch predchádzajúcich knihách a napísal ju k 30. výročiu SNP. Mináč píše, že práve celonárodným povstaním „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“.

Rodina