MUDr. Anton Neuwirth, Dr.h.c. (* 22. január 1921, Bystričany – † 21. september 2004, Bojnice) bol slovenský lekár, politický väzeň, politik a diplomat. Bol predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, prvý slovenský veľvyslanec pri Svätej Stolici a čestný predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa a Kresťanskodemokratického hnutia. Je po ňom pomenované Kolégium Antona Neuwirtha, vzdelávacia akademická inštitúcia so sídlom v Ivanke pri Dunaji.

Životopis Mladosť a štúdium Neuwirth sa narodil sa 22. januára 1921 v osade Chalmová v Bystričanoch ako syn Dezidera Neuwirtha a Antónie, rodenej Denkovej. Po otcovi bol židovského pôvodu, jeho rodičia absolvovali cirkevný sobáš v roku 1930. Rodina sa často sťahovala – detstvo prežil v Kapušanoch, Prešove, Žiline a nakoniec v Bojniciach. Zmaturoval v roku 1939 v Prievidzi. Po maturite išiel študovať na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ukončil štúdium rigoróznymi skúškami v roku 1945. Počas štúdia býval na internáte Svoradov a bol členom Spolku svätého Vojtecha. V rokoch 19451947 študoval tiež chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK. V roku 1946 začal pracovať na Ústave lekárskej chémie LF UK v Košiciach, zároveň absolvoval vojenskú službu v Prahe a Martine. Z ústavu odišiel ako vedecký pracovník na štipendijný pobyt do Zürichu, kde spolupracoval s nositeľom Nobelovej ceny za chémiu profesorom Paulom Karrerom. Na Univerzite v Zürichu absolvoval ďalšie dva semestre chémie. Následne sa v roku 1949 vrátil s rodinou do Československa, kde bol poverený vedením Ústavu lekárskej chémie a prednášaním na LF UK a na Vysokej škole veterinárskej.

V roku 1943 sa ako študent medicíny Neuwirth stretol s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Stal sa členom jeho krúžku Rodina.

Väzenie a lekárska prax Neuwirth sa dostal do problémov pre jeho nesúhlas s politikou komunistického režimu v ČSR. Ešte v roku 1951 odmietol podpísať telegram za odsúdenie biskupov Gojdiča, Vojtaššáka a Buzalku. 30. novembra 1953 bol v Košiciach zatknutý a vzatý do vyšetrovacej väzby najprv v Košiciach, neskôr v Prahe-Ruzyni. Po takmer roku väzby bol v októbri 1954 Najvyšším súdom v Prahe odsúdený na 12 rokov väzenia, prepadnutie majetku a 10 rokov straty občianskych práv. Doma zanechal manželku so štyrmi deťmi, pričom najmladší Anton mal v čase zatknutia iba 7 mesiacov. Postupne bol väznený na Pankráci, v Ilave a v Leopoldove. Z väzenia bol prepustený po šesť a pol roku väznenia 9. mája 1960 po amnestii prezidenta Novotného pre politických väzňov.

Po prepustení sa zamestnal na pôrodnici v Žiline, neskôr na Okresnom ústave národného zdravia (OÚNZ) v Čadci v zdravotníckom laboratóriu. Následne sa stal ako primárom Oddelenia klinickej biochémie. Počas pôsobenia v Čadci stál za významným objavom výskytu alkaptonúrie, dedičnej choroby, postihujúcej najmä pohybové ústrojenstvo. V roku 1960 si urobil atestáciu z internej medicíny a v roku 1962 z klinickej biochémie. V roku 1966 sa stal primárom Oddelenia klinickej biochémie nemocnice LF UK v Martine. Na jar 1973 bol v martinskej nemocnici vyzvaný osobitnou komisiou, aby vystúpil z katolíckej cirkvi. Keďže odmietol, bol odvolaný z postu primára a až do odchodu do dôchodku v roku 1987 pracoval na poste zástupcu primára. Ako dôchodca pracoval do novembra 1989 na Oddelení klinickej biochémie OÚNZ v Bojniciach.

Život po roku 1989, politické a diplomatické pôsobenie V roku 1989 sa Anton Neuwirth začal aktívne angažovať vo vznikajúcom Kresťanskodemokratickom hnutí. V rokoch 1992 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady, resp. Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1993 ako nominant KDH kandidoval na prezidenta SR. Stal sa členom Predsedníctva KDH a v roku 1993 čestným predsedom KDH.

V roku 1994 sa stal prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici vo Vatikáne. Mal blízky vzťah s pápežom Jánom Pavlom II. a vo Vatikáne požíval všeobecnú úctu. V apríli 1996 ho vláda Vladimíra Mečiara z Vatikánu stiahla a chcela ho odvolať. Prezident Michal Kováč odmietol odvolanie podpísať, Neuwirth tak zostal až do februára 1997 na „konzultáciách“ v Bratislave. Potom sa znovu vrátil do Vatikánu, avšak keď pominulo funkčné obdobie prezidenta Kováča, Mečiarova vláda ho z postu veľvyslanca už úspešne odvolala.

Neuwrith bol hlavným architektom Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a dvoch čiastkových zmlúv: o duchovnej službe v ozbrojených silách a zboroch a o náboženskej výchove a vzdelávaní. Tieto zmluvy majú s vládou SR podpísané rovnako všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v SR. Základná zmluva spomína štyri čiastkové zmluvy. Tretia zmluva je o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi a štvrtá o tzv. výhrade vo svedomí. Čiastková zmluva o výhrade vo svedomí bola originálna myšlienka Neuwirtha, v rámci zmlúv štátov sveta so Svätou stolicou niečo úplne nové, keďže takúto zmluvu dovtedy neprijal žiadny štát na svete. Neuwrith vo svojej intuícii predvídal, že otázka svedomia kresťanov bude v legislatívach, najmä vyspelých západných štátov, vystavená v budúcnosti obrovskému tlaku. Prijatie zmluvy, pripravenej v roku 2005 pod gesciou ministra spravodlivosti SR Daniela Lipšica, by bolo precedensom pre všetky krajiny sveta. Vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda nakoniec odmietol dať do vlády hlasovať o tejto zmluve, hoci by ju väčšina vlády podporila. Reakciou na tento krok bol vo februári 2006 odchod KDH z vlády a predčasné parlamentné voľby.

Anton Neuwirth zomrel nečakane 21. septembra 2004 v Bojniciach.

Osobný život Anton Neuwirth sa 12. júla 1947 zosobášil s Evou Adámkovou (* 1925† 1995), rovnako členkou Kolakovičovej Rodiny. Mali spolu štyri deti, v roku 1948 sa im v Zürichu narodila prvá dcéra Anna, v roku 1949 dcéra Katarína, v roku 1951 syn František a v apríli 1953 najmladší syn Anton. Všetky štyri deti vyštudovali medicínu, najstaršia Anna sa neskôr stala političkou, poslankyňou Národnej rady SR aj Európskeho parlamentu.

Ovládal šesť jazykov vrátane taliančiny a latinčiny.

Odkaz Po Neuwirthovi bolo pomenované Kolégium Antona Neuwirtha, vzdelávacia inštitúcia zameraná na výchovu spoločensky angažovaných mladých ľudí v duchu kresťanských hodnôt a kultúrneho odkazu západnej civilizácie, sídliaca v Ivanke pri Dunaji.

Ocenenia nositeľ Veľkokríža Rytierskeho rádu Pia IX. nositeľ Veľkokríža Zvrchovaného Rádu maltézskych rytierov nositeľ Pribinovho kríža I. triedy Ocenenie Zlatá medaila od univerzity Urbaniana v Ríme, 1998 okraj|50x50pixelů|alt= Medaila za zásluhy o slovenskú diplomaciu, in memoriam Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana, in memoriam (2021)

Bibliografia Anton Neuwirth, Rudolf Lesňák: Liečiť zlo láskou, Kalligram, 2001, autobiografia, ISBN 8071493902.

Literatúra, dokumenty Anton Neuwirthlekár, filozof, humanista, dokumentárny film, 2014

Referencie

Externé odkazy Kolégium Antona Neuwirtha - Prečo Anton Neuwirth? Stránky venovaná Antonovi Neuwirthovi na Facebook-u Anton Neuwirth: Ak človek nebol v inej kuchyni, myslí si, že tá jeho je najlepšia Anton Neuwirth: Som človek na moste

Kategória:Osobnosti z Bystričian Kategória:Slovenskí lekári Kategória:Slovenskí diplomati Kategória:Slovenskí politickí väzni Kategória:Konfederácia politických väzňov Slovenska Kategória:Pro-life aktivisti Kategória:Kandidáti na prezidenta Slovenskej republiky (1993) Kategória:Veľvyslanci Slovenska pri Svätej stolici Kategória:Laureáti Pribinovho kríža I. triedy Kategória:Politici KDH Kategória:Poslanci NR SR (1992 – 1994) Kategória:Absolventi Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Kategória:Čestní občania Košíc Kategória:Držitelia štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana Kategória:Držitelia čestných doktorátov Trnavskej univerzity v Trnave Kategória:Nositelia Rádu Pia IX. Kategória:Držitelia čestných doktorátov Katolíckej univerzity v Ružomberku