Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (* 30. november 1874, Blenheim Palace, Woodstock, Spojené kráľovstvo – † 24. január 1965, Londýn) bol britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940 – 1945 a 1951 – 1955. Tiež spisovateľ (Nobelova cena za literatúru 1953), historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia.
Churchillovo celé priezvisko znelo Spencer-Churchill, ale podľa vzoru svojho otca Lorda Randolpha Churchilla vo verejnom živote používal len priezvisko Churchill. Jeho knihy vychádzajú pod menom Winston S. Churchill alebo Winston Spencer Churchill, pretože pod menom Winston Churchill publikoval už iný autor.
Životopis Detstvo a mladé roky thumb|Churchill ako 7-ročný Narodil sa na zámku Blenheim ako vnuk 7. vojvodu z Marlborough. Jeho otec, Lord Randolph Churchill, vyviedol britských konzervatívcov z krízy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Matka, Lady Jeanette Churchill (rodená Jennie Jerome), bola dcérou amerického milionára Leonarda Jeroma. Žiadny z rodičov nepreukazoval Winstonovi zvláštnu náklonnosť alebo lásku, napriek tomu Winston Churchill ako dieťa svoju matku zbožňoval.
Mladý Winston nastúpil ako sedemročný na elitnú školu St. James. Tam však vydržal iba dva roky, pretože nemal k učeniu, aspoň vo svojich raných rokoch, kladný vzťah, aj keď je pravda, že v predmetoch, ktoré ho bavili (napríklad dejiny), dosahoval dobré výsledky. Prestúpil teda na školu v Brightone, kde sa mu nedarilo oveľa lepšie. Rovnako mal zlý prospech aj na ďalšej škole v Harrow. Opustil teda všetky civilné školy a v roku 1893 sa na tretí pokus stal vojenským kadetom na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Tu sa mu darilo veľmi dobre. Po dvoch rokoch skončil ako ôsmy v poradí medzi zhruba sto chlapcami vo svojom ročníku.
V armáde thumb|Churchill v uniforme 4. husárskeho pluku Churchill sa stal kavaleristom. Po smrti svojho otca v januári 1895 napriek tomu, že jeho kavaléria odišla do Indie, sa stal poručíkom husárov a od novembra pôsobil ako vojnový korešpondent novín Daily Graphic na Kube (Na Kube sa naučil fajčiť cigary a vytvoril si návyk spávať popoludní. Oba zvyky pestoval do smrti). Nasledujúci rok strávil v Indii a v roku 1896 sa zúčastnil takzvanej Kitchenerovej expedície v Sudáne a bitky pri Omdurmáne, ktorá sa považuje za poslednú bitku, kde bola použitá britská kavaléria.
Prvý raz v politike a v búrskej vojne Pre syna prominentného politika nebolo prekvapujúce, že sa pokúsil presadiť v politike. Počas 90. rokov predniesol niekoľko verejných prejavov na schôdzach konzervatívcov a v roku 1899 sa pokúsil prvý raz vstúpiť do politiky, keď kandidoval do Dolnej snemovne. Bolo to v meste Oldham, kde kandidoval za konzervatívcov a prehral rozdielom približne tisíctristo hlasov.
V októbri 1899 vypukla v južnej Afrike Búrska vojna a Winston Churchill tu začal pôsobiť ako korešpondent novín Morning Post. Počas jedného prepadu ho zajali a uväznili. Zo zajateckého tábora sa mu podarilo utiecť a prejsť vlakom cez celé nepriateľské územie až na územie kontrolované Britmi. Zatykač ho v tom čase opísal takto: „Angličan, vek 25 rokov, výška 5 stôp 8 palcov, stredne silnej postavy, mierne zhrbená chôdza, bledá tvár, ryšavo-hnedé vlasy (…) problémy s vyslovovaním hlásky s“. Keď už bol v bezpečí, poslal búrskemu premiérovi ironický telegram, v ktorom mu oznámil, že ušiel. Toto dobrodružstvo z neho urobilo na nejaký čas národného hrdinu, dokonca ho navrhli na vyznamenanie Viktóriiným krížom, ale Horatio Kitchener tento návrh vetoval. Vďaka tejto udalosti sa Churchill vrátil do armády a nastúpil do aktívnej služby.
Potom, ako Británia dosiahla isté úspechy v spoločnej vojne s Egyptom proti Sudánu, uskutočnili sa v októbri 1900 nové voľby, v ktorých Churchill znova kandidoval a znova v Oldhame. Neváhal využiť svoju popularitu vojnového hrdinu a vo voľbách zvíťazil rozdielom dvestodvadsaťdva hlasov.
15. februára 1901 zasadol v Dolnej snemovni do lavice za konzervatívcov a v marci nasledujúceho roku predniesol svoj prvý prejav. Týmto začala jeho úspešná politická kariéra, počas ktorej bol poslancom Dolnej snemovne v rokoch 1900 – 1922 a 1924 – 1964 .
V roku 1904 po konflikte s konzervatívnou stranou a s predsedom strany Josephom Chamberlainom z nej vystúpil a prešiel k liberálom (nesúhlasil s politikou konzervatívnej strany, ktorá sa týkala ochranárskych opatrení).
Minister thumb|Churchill sa prizerá na obliehanie. Na fotografii je jeho hlava zvýraznená V roku 1906 vyhrali liberáli všeobecné voľby a o rok neskôr nastúpil Churchill do funkcie zástupcu ministra kolónií. V tom čase sa Churchill zblížil s advokátom z Walesu Davidom Lloydom Georgeom, ktorý sa mal v budúcnosti stať jeho politickým partnerom.
V roku 1908 sa stal ministrom obchodu, na tomto poste úzko spolupracoval s Lloydom Georgeom, novým štátnym pokladníkom (Chancellor of the Exchequer) a v roku 1910 bol vymenovaný do funkcie ministra vnútra (oficiálne v angličtine Secretary of State for the Home Department). Jeho pôsobenie v tejto funkcii sa považovalo za trochu kontroverzné. Slávna fotografia ukazuje Churchilla, ako sa osobne zúčastňuje takzvaného obliehania Sydney Street, kde proti sebe v roku 1911 stáli anarchisti a Škótske gardy. Jeho rozhodnutie nevolať hasičov dokonca ani vtedy, keď už obliehaná budova začala horieť, bolo podrobené ostrej kritike. Anarchisti tak boli postavení pred voľbu vzdať sa alebo zomrieť.
V roku 1911 sa stal Prvým lordom Admirality – ministrom námorníctva. Podieľal sa na snahách zreformovať britské loďstvo. Zriadil štáb admirality, presadil zmenu pohonu lodí z uhlia na naftu atď. Churchill tušil možnosť konfliktu s Nemeckom už od agadirskej krízy a tak predložil vláde memorandum Problémy kontinentálneho vedenia vojny. Sám sa zúčastnil na vojenských akciách v Antverpách.
Veľká vojna Churchill patril k hlavným tvorcom koncepcie vylodenia v Gallipoli na Dardanelách, ktorá síce nakoniec nevyšla a znamenala jeho pád, ale mnohí ju považujú za jednu z najvýznamnejších v prvej svetovej vojne.
Turecko, spojenec Nemecka a Rakúsko-Uhorska, bolo relatívne slabé. Jeho hlavné mesto Carihrad (Konštantínopol) ležalo pri mori a nebol kryté pred zásahom námornej veľmoci, ktorá mala prevahu. Ak by Carihrad padol, dalo sa počítať s kapituláciou celého Turecka. Tým by vzniklo bezpečné spojenie s Ruskom, kam by sa tak dali posielať transporty zbraní. Srbsko sa stále ešte držalo, Bulharsko nebolo spojencom Trojspolku a pád Carihradu by im dal potrebný impulz. Takýto postup si žiadal koordináciu námorníctva a pozemných síl – komplexné vedenie vojny.
Vtedajší minister vojny Kitchener (viedol už spomínanú expedíciu do Sudánu, na ktorej sa Churchill tiež zúčastnil) však plánu príliš nedôveroval. 18. marca 1915 sa podarilo loďstvu ochromiť pevnosť v Dardanelách. Bolo potrebné okamžite začať s inváziou, ale prišiel rozkaz čakať na armádu. Tá sa síce 25. apríla vylodila a vytvorila predmostie, ale ďalej sa už nedostala, pretože Turci sa zatiaľ stihli skonsolidovať. Dorazili im posily a v polovici mája bolo jasné, že Churchillov plán padol (pozri aj bitka o Gallipoli). Zostávalo iba viesť zákopovú vojnu v ďalekom Turecku alebo sa stiahnuť. Armáda a loďstvo sa nakoniec stiahli, odstúpil Churchillov vrchný admirál Fischer a v Británii sa schyľovalo k vládnej kríze.
Konzervatívci dali po takzvanom Shell Scandal vláde premiéra Asquitha ultimátum – buď vstúpi do spoločnej koalície alebo sa bude hlasovať o dôvere jeho vláde. Premiér súhlasil s koalíciou, čo okrem iného znamenalo Churchillov odchod. Pre konzervatívcov bol neprijateľný aj ako zradca strany, aj kvôli nevydarenej operácii v Dardanelách, a keďže liberálna strana s nimi chcela ísť do koalície, 18. mája 1915 ho odvolali.
V novembri 1915 odišiel aj z funkcie kancelára lancasterského vojvodstva a nastúpil ako reaktivovaný dôstojník v hodnosti major do armády. Odcestoval do Francúzska, kde ho neskôr povýšili do hodnosti podplukovníka. Už v máji roku 1916 po páde vlády premiéra Asquitha sa však Churchill vrátil do Dolnej snemovne, keď sa do čela sa dostal David Lloyd George. Ani ten však nemohol Churchilla do vlády presadiť, pretože konzervatívci na čele s Bonarom Lawom boli proti. V roku 1917 vstúpili Spojené štáty do vojny, zúrila najťažšia ponorková vojna, prebiehali boje vo Francúzsku, ale Churchill bol medzitým v pozadí.
Až 16. júla 1917 nový premiér povolal Churchilla do vlády a ponúkol mu buď ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu alebo novovytvorené ministerstvo letectva. Churchill si vybral ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu a nasledujúci deň bolo zverejnené jeho menovanie.
V rokoch 1917 – 1922 Churchill znova zastával významné posty. V období po októbrovej revolúcii v Rusku presadzoval čo najväčší zásah intervenčných vojsk (tvrdil, že boľševizmus „musíme zadusiť ešte v kolíske“) a uzatvorení separátneho mieru. V roku 1918 prebiehali v Británii nové voľby a Lloyd George znova zvíťazil. Tentoraz sa Churchill stal ministrom vojny (tento úrad zastával od polovice januára 1919). Do Írska vyslal nechválne známe jednotky Black and Tans, aby potlačil írsky boj za nezávislosť. V roku 1920 nasadil vojenské letectvo proti povstalcom v Iraku.Vinogradov, Amal. "The 1920 Revolt in Iraq Reconsidered: The Role of Tribes in National Politics," International Journal of Middle East Studies, Vol.3, No.2 (Apr., 1972): 137
V roku 1921 ho vymenovali za ministra kolónií. V tejto funkcii bol aj jedným zo signatárov Anglo-Írskej zmluvy v roku 1921, ktorá umožnila vznik Írskej republiky. V roku 1922 sa začala hospodárska kríza a v tej sa pod vplyvom vnútorných sporov ocitla aj liberálna strana. V tejto atmosfére padla vláda Lloyda Georgea a v nasledujúcich voľbách prehrala. Churchill tak prišiel nielen o miesto ministra, ale aj o miesto poslanca v parlamente, pretože prehral aj vo svojom okrsku v Dundee (zhodou okolností v rovnakom čase aj o apendix).
Medzivojnové obdobie
thumb|Chartwell House – dlhoročné vidiecke sídlo Winstona Churchilla a jeho rodiny V roku 1923 znovu neúspešne kandidoval za liberálov v Leicestri. V roku 1924 ho zvolili v Eppingu ako „konštitualistu“ už s podporou konzervatívnej strany a v novembri zasadol do kresla ministra financií, v ktorom zotrval päť rokov. V roku 1925 sa stal znovu členom konzervatívnej strany. V tom čase došlo v Británii k dvom významným udalostiam. V roku 1925 sa Británia Churchillovým rozhodnutím ako ministra financií (po konzultáciách s mnohými renomovanými ekonómami) vrátila k zlatému štandardu a o rok neskôr vypukol generálny štrajk.
Súvislosti sú zrejmé. Návrat k zlatému štandardu (s paritou rovnakou ako pred prvou svetovou vojnou) znamenal zhodnotenie libry, čo malo katastrofálne následky pre britskú exportnú politiku. V dôsledku toho došlo k prudkému poklesu miezd a nasledoval generálny štrajk.
Tento nešťastný krok (ktorý neskôr Churchill označil za najhoršie rozhodnutie svojej kariéry) dokonca okomentoval Maynard Keynes v štúdii The Economic Consequences of Mr. Churchill. V roku 1929 padla konzervatívna vláda a Churchill prešiel do tieňového kabinetu. Odtiaľ Churchill odišiel v roku 1930, pretože nesúhlasil s ústupčivou politikou voči Indii. Keď potom konzervatívci v roku 1931 vyhrali voľby, neponúkli mu vo vláde žiadne miesto, a tak zostal iba radovým poslancom.
Žil na svojom vidieckom sídle v Chartwelle v Kente. V tom čase sa stal známym najmä vďaka svojim prejavom v parlamente, v ktorých oponoval ústretovej politike vlády voči Indii a jej snahe získať nezávislosť. Neoslovili ho, ani keď v Británii zriadili ministerstvo pre koordináciu obrany v roku 1936, a keď v roku 1937 odišiel premiér Baldwin, ministerským predsedom sa stal Neville Chamberlain.