Voyager 1 (po slovensky Cestovateľ) je medziplanetárna kozmická sonda pre výskum vonkajšej časti slnečnej sústavy. Váži , bola vypustená 5. septembra 1977 a je stále funkčná. Sonda je od Zeme najvzdialenejší ľudský výtvor a spolu so sondou Voyager 2 najdlhšie fungujúcou sondou ľudskej histórie. Hlavným cieľom Voyageru 1 bol prieskum planét Jupiter, Saturn, ich mesiacov a prstencov. V súčasnosti sonda študuje heliopauzu a výplň medzihviezdneho priestoru.
Voyager 1 sa v súčasnosti dostala na hranice heliosféry, kde sa vplyv Slnka stretáva s medzihviezdnym priestorom. V lete 2012 bola vo vzdialenosti 17,6 miliárd kilometrov (90 AU) od Slnka pred vstupom do helioplášťa, oblasti za rázovou (terminačnou) vlnou. Vedci nevedia presne určiť, za aký čas hranicu dosiahne. V tejto vzdialenosti trvalo signálom zo sondy viac ako 13 hodín než dorazili na Zem, do riadiaceho strediska Laboratória prúdového pohonu blízko Pasadeny v Kalifornii. Voyager 1 je na hyperbolickej dráhe a pohybuje sa únikovou rýchlosťou, čo znamená, že sa naspäť do slnečnej sústavy nevráti.
Vzdialenosť Voyageru 1 k 25. júlu 2014 činila takmer 128 AU (19,2 miliárd km), čo predstavuje len 0,002 ly (svetelný rok). Aktuálny stav vzdialenosti oboch sond Voyager od Zeme a Slnka je možné sledovať na tejto stránke agentúry NASA.
Pre oba Voyagery sú zdrojom energie tri rádioizotopové termoelektrické generátory, ktoré síce už prekonali minimálnu plánovanú životnosť, ale predpokladá sa, že budú schopné generovať dostatok energie pre komunikáciu so Zemou minimálne do roku 2025.
V septembri 2013 NASA potvrdila, že sonda 25. augusta 2012 opustila priestor, kde prevláda pôsobenie slnečného vetra a v podstate sa tak dostala do medzihviezdneho priestoru.
Plánovanie misie Voyager 1 bol plánovaný ako Mariner 11, súčasť programu Mariner. Od začiatku sa počítalo s využitím gravitačných manévrov. S ich pomocou je možné navštíviť viac planét s minimálnou spotrebou paliva.
Voyager 1 bol vypustený 5. septembra 1977 z mysu Canaveral raketou Titan 3E Centaur. Aj keď bol vypustený až po svojom dvojčati Voyageru 2, kvôli chybe objavenej až na poslednú chvíľu je jeho rýchlosť asi o 10 % vyššia a planéty Jupiter a Saturn dosiahol skôr.
Popis telesa náhľad|Simulátor sondy Voyager 1 Základnú časť trojosovo stabilizovanej sondy tvorí služobná časť v tvare nízkeho desaťbokého hranolu z hliníkových rúrok o výške a s priemerom . Na jeho bokoch je pripevnených 10 schránok s elektronikou sondy. Uprostred hranolu v ťažisku sondy je posadená guľová nádrž s priemerom , ktorá pri vypustení sondy obsahovala paliva sondy – hydrazínu. Na hornej podstave hranolu je umiestnená parabolická smerová anténa s priemerom . Väčšina vedeckého vybavenia je umiestnená na výklopnej tyči o dĺžke , ukončenej otočnou plošinou s kamerami a spektrometrami. Časť plazmových a časticových detektorov je rozmiestnená pozdĺž tejto tyče. Na opačnej strane sondy na ďalšej dlhej tyči sú umiestnené 2 magnetometre.
Na tretej výklopnej konštrukcii sú umiestnené 3 rádioizotopové termoelektrické generátory (priemer , dĺžka , hmotnosť , zdroj tepla 238PuO2, počiatočný tepelný výkon 2.4 kW), elektrický 3×160 W elektrickej energie na začiatku letu.
Súbor vedeckých prístrojov tvorí: kamerový systém ISS (Imaging Science System); vypnutý komplex pre rádiové meranie RSS (Radio Science System); vypnutý ultrafialový spektrometer UVS (Ultraviolet Spectrometer); funkčný trojosový cievkový magnetometer MAG (Magnetometer); funkčný detektor nízkoenergetických iónov LECP (Low-Energy Charged Particles); funkčný systém detektorov kozmického žiarenia CRS (Cosmic Ray System); funkčný detektor rádiových vĺn PRA (Planetary Radio Astronomy); vypnutý fotopolarimeter PPS (Photopolarimeter System); chybný prístroj pre štúdium vĺn v plazme PWS (Plasma Wave System); funkčný infračervený interferometer a spektrometer IRIS (Infrared Interferometer Spectrometer); vypnutý spektrometer plazmových častíc PLS (Plasma Spectrometer). chybný
Celková prevádzka sondy je riadená zdvojeným palubným počítačom CCS (Computer Command Subsystem). Jeho napevno zabudovaný program obsahuje dekódovanie príkazov, detekciu chýb, opravné postupy, počítanie zameriavania antény a počítanie ďalších sekvencií a rutín na prevádzku sondy. Tento počítač je zdokonalenou verziou počítača zo sond Viking 1 alebo 2.
Spracovanie vedeckých a telemetrických dát a riadenie vedeckých experimentov zaisťuje digitálny systém spracovania dát FDS (Flight Data Subsystem). Dáta môžu byť zaznamenané na magnetopáskovú pamäť DSS (Data Storage Subsystem) s kapacitou 536 Mbit. Komunikačný systém pracuje v pásme "X" (8.4 GHz, rýchlosť prenosu 8 bit/s až 115.2 kbit/s, výkon 23 W) a "S" (2.3 GHz, rýchlosť prenosu min. 40 bit/s), v praxi dovtedy ešte nevyskúšaný. Rovnako bol po prvýkrát použitý aj stabilizačný digitálny systém AACS (Attitude and Articulation Control Subsystem), využívajúci detektory Slnka, sledovače hviezd a 3 uhlomerných gyroskopov, zaisťujúci orientáciu a stabilizáciu sondy v priestore a natáčanie plošiny s optickými prístrojmi na skúmané ciele. Celkom 16 stabilizačných trysiek na jednozložkové palivo KPL (hydrazín) (každá s ťahom 0.9 N) slúži ako výkonný prvok pre korekciu dráhy (4 motory) a pre orientáciu a stabilizáciu sondy (8 motorov).
Celá sonda váži a pri štarte bola poskladaná vo valci vysokom s priemerom . Viac ju zložiť nebolo možné, pretože anténa s priemerom je nezložiteľná. Prvé štyri minúty letu bola sonda uzavretá v špičke rakety Centaur. Raketa potom odhodila aerodynamický kryt a až po 49 minútach, keď už bola sonda navedená na dráhu k Jupiteru, začala vysúvať všetky nosníky a antény.
Priebeh letu Po desiatich minútach od štartu bola dosiahnutá parkovacia dráha, po ďalších 50 minútach medziplanetárna dráha. V priebehu štartu došlo k predčasnému vypnutiu motorov na pevné palivo. Táto strata bola kompenzovaná dlhším horením ďalšieho stupňa Centaura a nakoniec bola potrebná rýchlosť dosiahnutá len 3,4 sekundy pred úplným spotrebovaním paliva. left|náhľad|Štart sondy na vrchole rakety Titan/Centaur Po dvoch hodinách letu bola sonda stabilizovaná v dvoch osiach na Slnko a za niekoľko ďalších hodín bola stabilizovaná aj v tretej osi na hviezdu Canopus. Dvojka mala pred ňou náskok 14 miliónov kilometrov, ale bola vyslaná na pomalšiu dráhu. 11. septembra bola vykonaná korekcia dráhy +2,45 m/s a 13. septembra korekcia dráhy +10,11 m/s. V obidvoch prípadoch bola zmena rýchlosti o 20% nižšia ako bolo plánované.
Bradfordovi Smithovi, vedúcemu tímu pre snímkovanie kozmických telies, hneď po štarte sondy Voyager 2 napadlo, že by bolo zaujímavé vidieť, ako vyzerá pohľad na Zem - Mesiac. Ešte pred štartom boli narýchlo naprogramované palubné počítače a 18. septembra 1977 vznikla farebná fotografia kosáčika Zeme a kosáčika Mesiaca zložením snímok z 18 pozícií v troch farbách. Všetko bolo nahrané na palubný magnetofón a 7. a 10. októbra prehrané na Zem. Bola to prvá snímka z Voyagerov a prvá takáto snímka našej planéty a jej prirodzenej družice vôbec, odfotená zo vzdialenosti .
Posledný novembrový týždeň prekrížili obidve sondy dráhu planéty Mars. Boli od neho vzdialené 137 miliónov km, čo je približne toľko, ako vzdialenosť Zeme od Slnka. 15. decembra 1977 jednotka predbehla dvojku, pričom ich vzájomná vzdialenosť bola 17 miliónov kilometrov. Začiatkom decembra 1977 sa obidve sondy vnorili do pásu asteroidov medzi Marsom a Jupiterom.
Problémy s natáčaním plošiny 22. februára 1978 nastala na Voyageri 1 prvá vážna porucha. Pri kalibračných skúškach otočnej plošiny a príkazu o otočenie o 62 stupňov došlo po 27 stupňoch k spomaleniu pohybu a po ďalších 5 stupňoch sa plošina zastavila úplne. Nefunkčnosť plošiny by znamenala, že pri snímkovaní by sa musela otáčať celá sonda, nielen plošina s kamerami. Dáta by sa museli najprv nahrávať na magnetofónovú pásku, ktorej kapacita je ale obmedzená, pretože otáčaním by sonda stratila rádiový kontakt so Zemou. Na identickom exemplári sondy, ktorý zostal v Pasadene, sa poruchu nepodarilo nasimulovať. Táto porucha spôsobila, že sonda nevyfotografovala planétku Medeu, ktorú minula vo vzdialenosti 15,9 mil. km.
Plošinu sa napokon podarilo opakovaným zapínaním elektromotora rozhýbať. Predpokladanou príčinou poruchy boli úlomky mäkkého poddajného materiálu, ktoré sa tam dostali zrejme z viacerých zdrojov pri zostavovaní jednotky a pôvodne boli zistené na výstupnom ozubenom prevode a tiež v predposlednom prevode. Úlomky boli ozubenými kolesami prevodu pravdepodobne rozdrvené a technici už neočakávali žiadne ďalšie ťažkosti.
Prelet okolo Jupitera 4. januára 1979 sa začalo nepretržité pozorovanie Jupitera vzdialeného 60 mil. km počas 60 dní. Ultrafialový spektrometer monitoroval Jupiter 8-krát denne, každý deň bola vyhotovená stovka infračervených spektier. Fotopolarimeter zisťoval elektromagnetické vlastnosti prostredia, kde sa sonda nachádzala. Merania boli celý deň zaznamenávané na magnetofónovú pásku dlhú a schopnú uložiť 536 miliónov bitov informácií, čo je asi 100 kvalitných snímok. Nazbierané údaje sa vysielali na Zem jedenkrát denne, v trojhodinovej sekvencii. Pri každom zapnutí alebo prevíjaní pásky prístrojom trochu trhlo a museli sa na chvíľu zapnúť stabilizačné trysky sondy, aby snímkovanie mohlo byť plynulé. Pôvodne mala NASA v pláne len výskum planéty. Bradford Smith nakoniec presadil, aby sonda mohla uskutočniť aj výskum jeho mesiacov.
13. januára 1979 sa začalo intenzívne snímkovanie. Počas nasledujúcich 100 hodín a 10 otočiek planéty vznikla každých 96 sekúnd jedna snímka. Spolu bolo zachytených 3750 snímok, z ktorých poskladaním sa vytvoril prvý film tohto druhu. Kotúč Jupitera sa postupne zväčšoval, až sa napokon nevošiel do zorného poľa kamery a snímky bolo nutné skladať. Od 21. februára 1979 sa na zachytenie celého disku muselo použiť 9 obrázkov.
3. marca 1979 bolo kvôli 3 hodiny trvajúcej búrke s bleskami nad austrálskou pozorovacou stanicou v Tidbinbille prerušené spojenie so sondou. Tým boli nenávratne stratené výsledky spektrometrického sledovania mesiaca Io v oblasti ultrafialového žiarenia. 4. marca 1979 o 19:13 hod bola ukončená snímka s veľmi dlhou expozíciou 672 sekúnd, z dôvodu spresnenia polohy sondy. V tej dobe nepracoval automatický kontrolný systém polohy plošiny, preto sa musela za hviezdami v otvorenej hviezdokope M44 natáčať celá plošina s kamerami. Vďaka tomu boli na fotografii objavené prstence, doteraz známe len u Saturna. Stephen Synnott na snímkach Voyagera 1 neskôr objavil aj nový malý mesiac pomenovaný Metis.
5. marca 1979 prebehlo snímkovanie malého mesiaca Amalthea a najtesnejší prelet okolo Jupitera vo vzdialenosti od jeho oblakov. Prebiehal detailný fotografický a rádiový prieskum, v činnosti boli postupne všetky prístroje. 6 hodín po najväčšom priblížení asi o 18:00 hod boli v atmosfére Jupitera zaznamenané blesky. Keď bola sonda ukrytá za Jupiterom, bolo s ňou stratené spojenie na 2 hodiny.
Snímky mesiaca Io priniesli prekvapivé zistenie, že toto teleso má aktívny vulkanizmus. Rovnako neočakávané boli zábery na ľadom pokrytý mesiac Európa. K 15. marcu 1979 odoslala sonda Voyager 1 viac ako 15 000 fotografií Jupitera a jeho mesiacov a nespočítateľné množstvo ďalších meraní. 9. apríla 1979 prebehla ešte malá korekcia dráhy a Voyager 1 urýchlený Jupiterom bol na ceste k Saturnu.
Prelet okolo Saturna náhľad|Saturn z Voyageru 1 vo falošných farbách