Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.
Životopis
Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyrastal v chudobnej robotníckej štvrti na Marxovej ulici, v ľavicovo orientovanom prostredí, ktoré formovalo jeho zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie. Už v mladosti mali naňho vplyv marxistické a komunistické myšlienky. Vyučil sa za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a zaradený na nútené práce v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánskeho oddielu Ploština 1. partizánskej brigády Jána Žižku. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril ako jeden z oddaných komunistickému režimu k najprominentnejším novinárom. V tom období sa zriekol svojho brata Jana Mňačka, ktorý sa zapojil ako člen skupiny Světlana do protikomunistického odboja, bol odsúdený a strávil 5 rokov v jáchymovských baniach. V rokoch 19451953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 19541966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa k jeho kritikom a nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný. náhľad|Hrob Ladislava Mňačka.
Na jeseň roku 1967 odišiel aj so svojou židovskou manželkou do emigrácie do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, ktorá bola namierená proti Izraelu. Orgány Československej socialistickej republiky ho zbavili štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť v marci 1968.
Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. 28. augusta 1968 emigroval s manželkou do Rakúska a usadili sa pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.
Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa a vystupoval proti jeho rozdeleniu. Keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval a v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy začiatkom roka 1994. Je pochovaný v obci Lukovištia na Gemeri.
Profesionálne sa Mňačkovi venuje kulturológ Jozef Leikert (napísal o ňom dve knihy), ktorý v roku 2022 napísal list českému prezidentovi Milošovi Zemanovi s návrhom na štátne čestné vyznamenanie In memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka za vynikajúce zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudských práv, ktoré mu bolo udelené na sviatok vzniku Československa.
Tvorba
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výraznou odozvou vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov opísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva porovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje (aj predchádzajúce) diela publikoval v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori (nem. Die Aggressoren) a román Siedma noc (nem. Die siebente Nacht).
Pocta náhľad|Spisovateľ a kulturológ Jozef Leikert na podujatí Matice slovenskej k výročiu Ladislava Mňačka so štátnym vyznamenaním pre Ladislava Mňačka od českého prezidenta Miloša Zemana Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej usporiadal 22. apríla 2024 Ladislavovi Mňačkovi akciu, ktorú uvádzal kulturológ Jozef Leikert. Leikert, ktorý sa podelil s autentickými spomienkami na Ladislava Mňačka, ktoré obohatil aj o prezentáciu vzácnych rukopisov, fotografií či štátneho vyznamenania od prezidenta Miloša Zemana. V spolupráci Matice slovenskej, Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, Mesta Rimavská Sobota a Obce Lukovištia sa v Rimavskej Sobote konala medzinárodná konferencia Taký bol Ladislav Mňačko, o ktorom Leikert povedal, že Mňačko bol svojrázny, ale dobrý človek, ktorý vedel odpúšťať, ale aj požiadať o odpustenie. V kontexte výskumu Mňačkovho diela a za prínos pre slovenskú literatúru a výskum osobností slovenskej kultúry získal Jozef Leikert na podujatí Mimoriadnu cenu Matice slovenskej.
Dielo Romány
1959Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; opisuje vypálenie valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora, ktorý sa vyrovnáva s tým, že partizáni Ploštinu opustili a tým vydali dedinčanov napospas perzekúciám) a židovka Marta, ktorá ho miluje, no získava pre partizánov správy od Nemcov za cenu intímneho vzťahu s gestapákom. 1966Nočný rozhovor 1968Ako chutí moc, románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom. Predlohou románového funkcionára Galoviča bol slovenský komunistický politik Pavol David. 1972Súdruh Münchhausen, satirický román s orwellovským nádychom; groteskný sprievodca povojnovými dejinami KSČ, kde vystupujú skutočné historické osoby, s len ľahko pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...)
Politické reportáže
1949Izrael 1950Albánska reportáž 1950Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom) (vydalo Povereníctvo spravodlivosti). Podľa svojich vlastných slov v knihe od Jozefa Leikerta − zlyhal. Dal sa zneužiť na politickú objednávku ÚV KSS, a preto s odstupom mnohých rokov skonštatoval: „na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja – čiže aj ja som zabil Viliama Žingora.“ 1954Dobrodružstvo vo Vietname 1955Vody Oravy, popisuje budovanie socializmu na Slovensku 1958Ďaleko je do Whampoa 1960U2 sa nevracia, komentuje zostrelenie amerického výzvedného lietadla pri Sverdlovsku 1. mája 1960 a proces s pilotom Powersom 1961Já, Adolf Eichmann, reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov 1962Kde končia prašné cesty, reportáže zo súčasného Slovenska 1963Oneskorené reportáže, reakcie na vykonštruované procesy v 50. rokoch. Ladislav Mňačko v poviedke Svedok opisuje súdny proces s bývalým príslušníkom Rýchlej divízie a neskorším partizánskym veliteľom obvineným z vrážd sovietskych zajatcov na východnom fronte kvôli ranám z milosti, usvedčovaným pomocou zmanipulovaného svedka. Spôsob, ako boli vojaci Rýchlej divízie v tejto Mňačkovej knihe vykreslení, sa však nepáčil Ferdinandovi Čatlošovi, ministrovi obrany vojnového Slovenského štátu, ktorý sa snažil s Mňačkom aj stretnúť, no ten ho neprijal. 1979Na východ od Inturistu
Eseje
1958Čo nebolo v novinách 1968Agresori 1968Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu, v tejto politickej eseji navodil atmosféru posledného augustového týždňa roku 1968
Poviedky a novely
1957Marxova ulica, zbierka poviedok s autobiografickými prvkami zo života prostých ľudí, v nich do značnej miery idealizuje bratstvo so ZSSR; príbeh sa vždy končí na Marxovej ulici, ktorá symbolizuje bezpečie domova 1965Dlhá biela prerušovaná čiara, novela, zamyslenie sa nad unáhlenosťou života 1966Nočný rozhovor 1966Jazvy ostali, protifašistické poviedky vybrané z kníh Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže 1973Jeden prežije, poviedky 1976Slávnostný prejav – parodická próza, satira na západný životný štýl 1978Gigant, parodická próza, „superthriller“ parodujúci bestsellerovú literatúru
Scenáre
1972Smrť ministra 1972Maják 1973Niekto ma chce zabiť
Básne
1946Bubeníci toreádori 1950Piesne ingotov 1954Bubny a činely
Divadelné hry
1953Mosty na východ 1954Živá voda
Romány v nemčine po roku 1970
Die siebente Nacht. Erkenntnis und Anklage eines Kommunisten. Aus dem slowakischen Originalmanuskript übersetzt von Adolf Maldess. Molden, Wien / Frankfurt / Zürich 1968. (Rowohlt, Reinbek bei Hamburg 1970, ISBN 3-499-11344-9. (rororo 1344/1345)) Der Vorgang. Roman. (Aus dem slowakischen Manuskript übersetzt von Erich Bertleff), Kindler, München 1970. Der Gigant. Roman. (Deutsche Bearbeitung: Katerina Horbatsch), Ullstein TB 22869, Berlin 1992, ISBN 3-548-22869-0.
Sfilmované v nemčine po roku 1970
1971: Die Entführung. Drama, Fernsehfilm 1972: Der Tod des Ministers. Drama, Fernsehfilm 1972: Der Leuchtturm. Fernsehfilm 1973: Der Vorgang. Novelle, Fernsehfilm 1974: Das einsame Haus. Drama, Fernsehfilm 1974: Die Rache. Kurzgeschichte, Fernsehfilm 1977: Flucht. Drehbuch, Fernsehfilm 1994: Rochade. Novelle 1995: Jak chutná smrt. Thriller
Poznámky
Referencie
Pozri aj Proces s Dr. Ladislavom Galanom
Iné projekty
Externé odkazy
Mňačko odišiel do exilu trikrát – článok v denníku SME (2009)
Kategória:Slovenskí básnici Kategória:Slovenskí scenáristi Kategória:Slovenskí dramatici Kategória:Slovenskí spisovatelia Kategória:Slovenskí publicisti