Kurská bitka (iné názvy: bitka o Kursk, bitka pri Kursku, bitka v Kurskom oblúku, operácia Citadela; po nemecky Unternehmen Zitadelle) bola významná bitka na východnom fronte počas 2. svetovej vojny. Bitku začali nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať späť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnom fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roku viesť významnejšiu ofenzívu. Jej úmyslom bolo zlikvidovať výbežok frontu označovaný ako Kurský oblúk a zničiť sovietske sily v tejto oblasti. Nemecké útočné operácie začali 5. júla 1943 útokom dvoch silných zoskupení na oblúk zo severu a z juhu. Sovietsku obranu sa nepodarilo prekonať. Po 12. júli, kedy Sovieti začali protiofenzívu, bol nemecký postup zastavený. Hitler medzi 17. a 23. júlom 1943 postupne útočné operácie na rôznych úsekoch frontu odvolal. Sovietske bojové útočné operácie sa skončili 23. augusta 1943. Bitka v Kurskom oblúku je považovaná za jednu z rozhodujúcich bitiek na východnom fronte a jednu z najpodstatnejších bitiek druhej svetovej vojny. Po jej skončení Sovietsky zväz prebral definitívne iniciatívu do svojich rúk a nemecké vojská boli nútené ustupovať z obsadených území.
Predohra a situácia na jar 1943
Po porážke hitlerovských vojsk pri Stalingrade na prelome rokov 1942 a 1943 si sovietske hlavné velenie myslelo, hlavne Stalin, že sú na najlepšej ceste vyhnať vojská Osi zo svojho územia. Pokračovanie ofenzívy, ktorá vyhnala nepriateľa z predhoria Kaukazu, oblastí medzi dolným tokom Volgy a Donom však čoskoro zastavil jeden z najlepších Hitlerových stratégov, nemecký poľný maršal Erich von Manstein. Ten ako veliteľ Skupiny armád Don (neskôr Skupiny armád Juh) vo februári 1943 prešiel do protiútoku a znovu dobyl 4. najväčšie mesto ZSSR – Charkov a Belgorod. Toto bola pre Stavku nepríjemná strata, pretože signalizovala, že Wehrmacht bol aj napriek strate 6. armády, ako aj náhlemu ústupu z oblasti schopný stabilizovať južnú časť frontu. Nemci už ale nemali sily na to, aby mohli uskutočniť rozsiahle útočné operácie ako v lete roku 1942.
Nemeckým vojskám v pokračovaní obkľučovacích operácií a likvidácii sovietskych vojsk pri Kursku zabránil odmäk a príchod blata známy ako rasputica, v ktorom mali nemecké tanky veľké ťažkosti. Ako rozumné východisko zo situácie zamýšľal Manstein vyprovokovať silný nepriateľský útok a následne ustúpiť s časťou jednotiek svojej skupiny armád k mestám Melitopoľ a Dnepropetrovsk, do tejto pasce by následne vlákal nepriateľa, ktorý by ho prenasledoval. Následne by proti nim podnikol silný protiútok zo severu, čím by sovietske vojsko obkľúčil z troch strán, kde by štvrtá stena kotla bolo Čierne more (či skôr Azovské more). Na tento plán by síce musel presvedčiť Hitlera, ale v prípade že by to dokázal, predpokladal, že by sovietska armáda najmenej niekoľko mesiacov nebola schopná znovu viesť útočné operácie. Tento plán ale pravdepodobne nevychádzal z reality. Nemecká technika a vojenský personál neboli v takom stave, aby ho uskutočnili.
V tom čase už Hitler očakával, že západní Spojenci čoskoro zaútočia na Taliansko a inváziu neskôr rozšíria na celú Európu. Na obranu svojej Ríše však nemal dostatok vojsk. Stiahnutie ťažko skúšaných vojsk z východného frontu by bol v tom čase nezmysel. Bolo potrebné čo najskôr vybojovať na Východe víťazstvo, ktoré by Červenú armádu oslabilo prinajmenšom natoľko, aby bolo možné časť vojsk Wehrmachtu použiť na iných bojiskách.
Ako najlepšie miesto na útok sa Nemcom nazdával Kurský oblúk, široký úsek frontu, ktorý sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu siahal až k Belgorodu. Hoci Sovieti očakávali nepriateľský útok v tejto oblasti a svoje pozície intenzívne opevňovali, Hitler sa rozhodol pre obchvatný útok. Prvé prípravy začali Nemci už v marci 1943. Na sovietskej strane pracovalo na príprave obranných postavení dňom i nocou okolo 300-tisíc civilistov a ďalšie státisíce vojakov.
Hitler napriek Mansteinovým naliehaniam, ofenzívu stále odkladal. Spoliehal sa pritom na posily nových tankov typu Panther, Tiger, stíhačov tankov Ferdinand a Nashorn, ale neuvedomoval si, že každý deň o ktorý sa operácia odloží bude znásobovať jeho straty v nadchádzajúcich bojoch. Nové stredné tanky Panther navyše počas bitky trpeli v dôsledku svojho včasného nasadenia na rôzne poruchy motorov, ktoré nezriedka viedli k požiarom strojov. Dátum najskoršieho začiatku operácie určilo OKH na 3. máj, tento dátum považoval za najneskorší možný dátum aj Manstein. O momente prekvapenia nebolo ani reči. Sovieti vďaka vlastným špiónom napr. Červenej kapele ako i britskému systému Ultra, ktorý poskytoval informácie sovietskym agentom s krycím menom Lucy vo Švajčiarsku, dôkladne poznali zámery Nemcov o pripravovanej ofenzíve.
Napokon aj sám Hitler začínal byť nervózny. Zdalo sa, že práve v tom čase konečne pochopil zúfalosť svojej strategickej situácie. Vo veľmi krátkej dobe kapitulovali v Tunisku jednotky Afrikakorps a správy prichádzajúce od rozviedky a nemeckých spojencov zhoršujúcu sa situáciu Tretej ríše ďalej dramatizovali. Podľa informácií vojenskej spravodajskej služby, výška sovietskych operačných záloh a počet novovytvorených jednotiek viac než dvojnásobne prevyšovali pôvodné odhady. Naviac aj najvernejší nemecký spojenec Taliansko v tajnosti intenzívne pripravovalo prechod ku Spojencom. Rumunsko a Maďarsko oznámili alebo naznačili Hitlerovi, že už ďalej nie sú schopné podporovať vojnové úsilie Ríše tak, ako dovtedy. Talianske najvyššie velenie navyše oznámilo, že po strate armád bojujúcich v severnej Afrike nie je schopné zaistiť ani obranu vlastného územia (o iných oblastiach Stredomoria nehovoriac). Ďalšie správy rozviedky boli ešte alarmujúcejšie, Červená armáda intenzívne pripravovala útok v oblasti Oriolského oblúka a rieky Donec. Bolo zrejmé, že sa čaká už len na to, až angloamerické sily začnú útok v Stredomorí. Koncentrácia sovietskych síl v Kurskom oblúku navyše vzrástla do takej miery, že veliteľ skupiny armád Stred začal mať obavy, či by vôbec dokázal svoje pozície ubrániť, pokiaľ by sovietske jednotky prešli do útoku. Okrem toho ďalšie pochybnosti sa množili i okolo samotného plánu nadchádzajúcej operácie Citadela. Znepokojenie nad plánom operácie a jej viacnásobným odkladaním vyjadrovali mnohí nemeckí dôstojníci, napríklad náčelník Hitlerovho štábu Zeitzler Gotthard Heinrici, Wilhelm Hauck: Zrození bitvy, Bonus A 1997 (ISBN 80-85914-33-6), Jodl, Guderian, Model, či samotný von Manstein, ktorý s pôvodným nápadom prišiel. Zatiaľ čo Hitler niekoľkokrát odložil začiatok operácie, kvôli posilňovaniu svojich jednotiek, generáli na fronte trpko sledovali ako sa rozrastá komplex sovietskej obrany. Nemci jej silu veľmi podcenili. náhľad|vpravo|Erich von Manstein počas príprav operácie Sovietske velenie bolo zatiaľ natoľko rozladené z nemeckého odďaľovania začiatku operácie, že sa začali množiť špekulácie, či nejde o klamný manéver na pútanie stoviek tisíc sovietskych vojakov. Preto v prípade, že by Nemci ofenzívu Citadela odvolali, sami pripravovali protiofenzívu na leto 1943. V sovietskom hlavnom štábe nepanovala celková zhoda v názoroch na riešenie situácie. Mnohí velitelia, napr. Vatutin, presadzovali preventívny útok na nepriateľa, predtým, než stihne rozvinúť svoje formácie a vyraziť do útoku v oblasti miest Oriol a Belgorod. Naproti tomu náčelník generálneho štábu Žukov a náčelník operačného oddelenia generálneho štábu Vasilevskij presadzovali defenzívnu taktiku, podľa ktorej by najprv vyčerpali nepriateľa v precízne vybudovanej obrane a potom by ho zatlačili v rozsiahlej protiofenzíve. Žukovovi sa podarilo váhajúceho Stalina, ktorý mal konečné slovo presvedčiť, že je potrebné zostať v obrane, pretože jednotky Voronežského aj Stredného frontu cez zimu utrpeli ťažké straty a práve prebieha ich doplňovanie.
Súčasťou príprav na bitku bola aj intenzívna činnosť letectva na obidvoch stranách frontu. Sovietske letectvo podniklo medzi 5. až 8. májom 1943 sériu rozsiahlych náletov na nemecké letiská a dopravné uzly. Rozsah týchto leteckých bojov bol značný, podľa nemeckých údajov bolo stratených asi 250 nemeckých a vyše 2300 sovietskych lietadiel. Luftwaffe sa tiež sústredila na bombardovanie dopravných uzlov. Železničnú stanicu v meste Kursk napadlo nacistické letectvo najprv 22. mája, no tento úder sa podarilo sovietskemu letectvu odraziť, neskôr mesto zasiahlo ďalších 15 náletov. Napriek všetkým snahám Sovietov prenikli Nemci niekoľkokrát až nad svoj cieľ a viackrát ho poškodili. Sovieti však stíhali poškodené trate pomerne rýchlo opravovať. Okrem toho Nemci uskutočnili aj 12 veľkých náletov na Jelec a 16 na Kasternoje.
Nasadené vojská Nemecké prípravy Na pomerne malom úseku frontu bolo sústredených viac než 50 divízií Wehrmachtu a Waffen-SS, ktoré zahrnovali vyše 2 400 tankov a 800 samohybných diel a stíhačov tankov. Bolo to viac než 70 % všetkých nasadených tankov na východnom fronte a celkovo asi 46 % všetkej obrnenej techniky, ktorou v tom čase nacistické Nemecko disponovalo. K dispozícii bolo 900 000 mužov, 10 000 diel a 2050 lietadiel, čo predstavovalo asi 70 % sily Luftwaffe na celom fronte. Nacistické Nemecko do boja nasadilo to najlepšie čo mohli jeho ozbrojené sily ponúknuť. Na front prišlo aj okolo 330 nových tankov Panther. Útok zo severu spadal pod velenie nemeckej skupiny armád Stred pod velením G. H. von Kluge a útok z juhu podliehal pod velenie skupiny armád Juh vedenej Erichom von Mansteinom.
Na severe medzi Trosnou a Krasnou Slobodkou útočili jednotky 9. armády Walthera Modela skladajúce sa z 3 obrnených a jedného pechotného zboru, ktoré mali k dispozícii menšiu časť – dovedna okolo 890 tankov. Išlo o XXIII. tankový zbor J. Frießnera, XLI. tankový zbor J. Harpeho, XLVII. tankový zbor J. Lamelsena, XLVI. tankový zbor H. Zorna a XX. zbor R. von Romana. Ľavé krídlo Modelovych vojsk pri Oriole mala kryť 2. tanková armáda. Model tak celkovo disponoval 22 divíziami, ktoré zo vzduchu podporovala časť Luftflotte 6. Jeho plán prieniku dobre opevnenou sovietskou obranou sa spoliehal hlavne na nasadenie pechoty, ženistov a delostrelectva, ktoré malo vytvoriť prielom obrany pre tankové jednotky. Rozhodol tak preto, že nemal k dispozícii dostatok tankov.
Na juhu bola hlavnou údernou silou von Mansteinovej skupiny armád Hothova 4. tanková armáda s 902 tankmi a samohybnými delami. Tá sa skladala z LII. zboru E. Otta, XLVII. zboru D. von Choltitza a II. tankového zboru SS P. Haussera. Z juhu v oblasti Belgorodu ich kryla skupina Kempf, ktorej velil W. Kempf. Skupina zahrnovala aj III. tankový zbor H. Breitha, XI. zbor E. Rausa a XLII. zbor F. Mattenklotta. Hrot útoku tu tvorili 5 tankových divízií Wehrmachtu a 4 tankové divízie SS, dovtedy na nemeckej strane nevídaná obrnená sila. Obzvlášť tankové divízie Waffen SS boli nesmierne silné zväzky. Celkovo von Manstein disponoval 22 divíziami a časťou Luftflotte 4. Kvôli nedostatku pechoty sa rozhodol nasadiť na prerazenie sovietskej obrany tankovú formáciu, takzvaný „panzerkeil“ (tankový klin), na ktorého čele postupovali ťažké tanky Tiger na ich krídlach postupne ľahšie Panthery, PzKpfw IV a PzKpfw III spolu s útočnými delami StuG.
Nemecké tankové jednotky boli pred bitkou doplnené nielen novými zbraňami, ale aj množstvom nováčikov, pre ktorých boli nasledujúce boje prvou skúškou v boji. Jednotky ale prešli intenzívnym výcvikom, boli dobre zohraté a ich morálka bola na vysokej úrovni, podobne ako u ich protivníka.
Sovietske prípravy náhľad|vpravo|Nemecké samohybné húfnice Wespe, pri Prochorovke.