thumb|Pôvodná posádka Apolla 13. Zľava doprava: Lovell, Mattingly a Haise
Apollo 13 bolo siedmym americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo. Jeho cieľom bolo uskutočniť tretie pristátie ľudskej posádky na povrchu Mesiaca, tentokrát v oblasti Fra Mauro na západnej pologuli. Počas letu ale došlo k výbuchu jednej z kyslíkových nádrží, ktorý vážne poškodil servisný modul. Následky výbuchu boli veľmi vážne. Nielen, že zabránili posádke splniť úlohu letu, ale ohrozili životy jej členov. Riadiace stredisko v Houstone muselo v priebehu nasledujúcich štyroch dní s vynaložením nesmierneho úsilia vyvinúť núdzové scenáre, vďaka ktorým sa podarilo posádku dopraviť živú naspäť na Zem. Napriek tomu, že misia Apollo 13 nesplnila zadanú úlohu, stal sa jej let legendou. Na motívy tejto udalosti, ktorú Jim Lovell opísal vo svojej knihe Lost Moon (doslova: Stratený Mesiac), natočil režisér Ron Howard v roku 1995 film s názvom Apollo 13, v ktorom hlavnú úlohu Jima Lovella stvárnil herec Tom Hanks.
Posádka James A. Lovell, Jr. (4), veliteľ John L. „Jack“ Swigert (1), pilot veliteľského modulu Fred W. Haise, Jr. (1), pilot lunárneho modulu
Podľa zvyklostí v programe Apollo sa záložná posádka o tri lety neskôr stávala hlavnou posádkou. Preto by sme došli k tomu, že hlavná posádka Apolla 13 by mala byť záložná posádka Apolla 10, a to boli:
Gordon Cooper, veliteľ Donn F. Eisele, pilot veliteľského modulu Edgar D. Mitchell, pilot lunárneho modulu
Prerozdeľovanie posádok mal na starosti Deke Slayton. Tomu sa ale nepáčilo počínanie Gordona Coopera v úlohe záložnej posádky letu Apollo 10 kvôli jeho laxnému prístupu pri tréningu a Donna Eiseleho kvôli roztržkám medzi posádkou pri lete Apollo 7 a kvôli jeho mimomanželskému pomeru. Toho chcel zaradiť až do letov programu Apollo Applications, z ktorého sa nakoniec realizovali iba tri dlhodobé lety na vesmírnu stanicu Skylab. Preto Slayton zložil novú posádku Apolla 13, ktorá bola v zložení:
Alan B. Shepard, Jr., veliteľ Stuart A. Roosa, pilot veliteľského modulu Edgar D. Mitchell, pilot lunárneho modulu
Vedenie NASA však rozhodlo, že Shepard potrebuje viac času na výcvik k práci na Mesiaci. Preto sa Shepardova posádka presunula až na let Apollo 14 a pôvodná posádka letu Apollo 14 (teda záložná o tri lety nižšie – Apollo 11) sa premiestnila na Apollo 13. Pilot veliteľského modulu záložnej posádky Apolla 11 William Anders bol však nahradený Kenom Mattinglym, pretože v NASA už nebol. Zloženie posádok Apolla 13 a 14 NASA zverejnila 6. augusta 1969. Pôvodnú záložnú posádku tvorili:
John W. Young, veliteľ John L. „Jack“ Swigert, pilot veliteľského modulu Charles M. Duke, Jr., pilot lunárneho modulu
Sedem dní pred štartom sa pilot lunárneho modulu v záložnej posádke Charles Duke nakazil rubeolou od jedného zo svojich detí. Keďže Ken Mattingly ako jediný nemal vytvorené protilátky, došlo k prehodeniu pilotov veliteľského modulu a Mattingly sa premiestnil do záložnej posádky a na jeho miesto nastúpil John Swigert. Mattingly letel teda až v Apolle 16 s Youngom a Dukom.
Záložná posádka John W. Young, veliteľ Thomas K. Mattingly II, pilot veliteľského modulu Charles M. Duke, Jr., pilot lunárneho modulu
Podporná posádka Vance D. Brand (CAPCOM) Jack R. Lousma (CAPCOM) William R. Pogue Joseph P. Kerwin (CAPCOM) John W. Young (CAPCOM) Ken Mattingly (CAPCOM)
Letoví riaditelia Gene Kranz, biely tím (vedúci) Glynn Lunney, čierny tím Milton Windler, hnedý tím Gerry Griffin, zlatý tím
Naplánovanie letu thumb|left|James Lovell (vľavo), Ken Mattingly (v strede) a John Swigert (vpravo) počas jednej z predletových porád, 9. apríl 1970
Hlavná posádka pripravovaná pre let Apolla 13 mala pôvodne iné zloženie. Pilotom veliteľského modulu mal totiž byť Ken Mattingly. Tri dni pred štartom sa však zistilo, že sa posádka dostala do styku s infekciou rubeoly a Ken Mattingly, ktorý ako jediný touto chorobou neprešiel a nemal tak dostatok protilátok, bol nahradený Johnom Swigertom, ktorý sa pripravoval na rovnaký post ako člen záložnej posádky. Mattingly sa neskôr zúčastnil letu Apolla 16 vo funkcii pilota veliteľského modulu. Misie Apollo 8, Apollo 10 a Apollo 11 leteli na Mesiac po tzv. bezpečnej translunárnej dráhe (free-return trajectory). To je taká dráha, ktorá privedie kozmickú loď v prípade, že pri prelete okolo Mesiaca nezníži svoju rýchlosť zážihom motorov, naspäť do zemskej atmosféry. Túto dráhu po prvýkrát spomenul vo svojom románe Cesta na Mesiac Jules Verne. Má tú výhodu, že ak by došlo k poruche motorov kozmickej lode, nachádzajúcej sa na bezpečnej translunárnej dráhe, loď sa bez potreby ďalšieho paliva vráti bezpečne naspäť na Zem. Bezpečná translunárna dráha má však aj svoje nevýhody. Možno sa po nej dostať iba na tzv. rovníkovú (ekvatoriálnu) obežnú dráhu okolo Mesiaca, ktorá umožňuje pristátie iba v oblastiach ležiacich okolo jeho rovníka – teda v žiadnom prípade napríklad v oblasti Fra Mauro, kam smerovalo Apollo 13. Ďalším argumentom proti používaniu bezpečnej translunárnej dráhy je skutočnosť, že vhodné štartovacie okno, zohľadňujúce najmä svetelné podmienky v dobe štartu, pristátia na Mesiaci a pri návrate na Zem, nenastáva príliš často, čo obmedzuje frekvenciu štartov kozmickej lode na Mesiac.
Lety Apollo 12, Apollo 13 a Apollo 14, tzv. H misie („H“ od slova hybrid), preto síce začali let po bezpečnej translunárnej dráhe, ale po určitej dobe ju opustili tak, aby mohli uskutočniť pristátie vo svojej cieľovej oblasti. Lety Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17 sú tiež označované ako tzv. J misie. Tieto lety boli hneď navedené na translunárnu dráhu, ktorá nebola bezpečná. Zatiaľ čo Apollo 15 sa mohlo dostať na bezpečnú translunárnu dráhu pomocou riadiacich motorov RCS (Reactive Control System), Apollo 17 už letelo po dráhe natoľko odlišnej od bezpečnej translunárnej dráhy, že by malo problémy sa na ňu v prípade problémov dostať aj s využitím motorov pristávacieho stupňa lunárneho modulu.
Emblém misie thumb|right|Emblém misie
Apolón, boh slnka v gréckej mytológii, je v embléme znázornený ako slnko. Tri kone, ktoré tiahnu k Mesiacu, symbolizujú posádku Apolla 13. Symbol zároveň predstavuje Apolónových jazdcov, ktorí rozšírili svetlo poznania na celé ľudstvo. V ľavej časti emblému je umiestnený latinský nápis „Ex Luna, Scientia“ (v preklade: „Z Mesiaca, poznanie“).
Prípravy na let Prípravy na misiu Apollo 13 sa začali v polovici júna 1969, kedy na Kennedyho vesmírne stredisko začali prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-508. Zároveň sa začalo s jej zostavovaním vo Vehicle Assembly Building (VAB) na pohyblivom vypúšťacom zariadení. Budovanie rakety trvalo do začiatku augusta. Dňa 26. júna 1969 prišiel na kozmodróm veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo, ktorý následne podstúpil skúšky vo vákuovej komore. V priebehu nasledujúcich dvoch dní prišiel na kozmodróm aj štartovací a pristávací stupeň lunárneho modulu, ktorý sa tiež skúšal vo vákuovej komore. V septembri sa skúšky veliteľského, servisného aj lunárneho modulu skončili a začalo sa s montážou ich zostavy. Dňa 9. decembra sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju 10. decembra pripevnili na vrchol nosnej rakety. O päť dní neskôr, 15. decembra, sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A a 26. februára 1970 bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. V priebehu 25. a 26. marca sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 10. apríla o 00:00:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie.
Priebeh letu Štart a začiatočná fáza letu thumb|left|Štart Apolla 13, 11. apríl 1970
V sobotu 11. apríla 1970 krátko pred 09:00 miestneho času astronautov prebudil šéfastronaut Thomas Stafford. Vzápätí Jim Lovell, John Swigert a Fred Haise absolvovali krátku lekársku prehliadku a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával steak zo sviečkovice, vajíčka, pomarančový džús, káva, želé a toast. Raňajkovali v spoločnosti astronauta Anthonyho Englanda, Thomasa Stafforda a Deka Slaytona, riaditeľa operácií letových posádok. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 11:07 odchod z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Jim Lovell nastúpil do veliteľského modulu o 11:32 ako prvý, o 11:38 ho nasledoval pilot lunárneho modulu Fred Haise a o 11:44 napokon pilot veliteľského modulu John Swigert. Vance Brand z podpornej posádky bol vtedy v kabíne a všetkým trom pomáhal usadiť sa na svoje miesta. Misia Apollo 13 odštartovala 11. apríla 1970 o 14:13:00,61 miestneho času (19:13:00,61 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. V čase 30 hodín a 40 minút po štarte posádka zapla hlavný motor servisného modulu a prešla tak z bezpečnej translunárnej dráhy na dráhu hybridnú, ktorá jej umožňovala pristátie v cieľovej oblasti Fra Mauro.
Havária thumb|Poškodený servisný modul
V čase 55 hodín a 52 minút po štarte signalizovali prístroje (telemetrickým prenosom dát) riadiacemu stredisku nízky tlak vo vodíkovej nádrži. Nešlo o poruchu, ale o prirodzený fyzikálny jav stratifikácie obsahu nádrže s kvapalným vodíkom alebo kyslíkom. Preto bolo v nádržiach zariadenie na ohrievanie a premiešavanie obsahu. Stredisko dalo pokyn zapnúť vo všetkých nádržiach ohrievače a premiešavacie vrtule. John Swigert aktivoval premiešavanie (55:53:20 pre kyslíkovú nádrž č. 2). Ihneď boli namerané anomálie elektrických hodnôt, ktoré sú spätne považované za príznak skratov v nádrži. Podľa spätného vyhodnotenia telemetrie boli senzory kyslíkovej nádrže č. 2 stratené po náraste tlaku a teploty v čase 55:54:51, teda minútu a pol po zapnutí premiešavania. Posádka začula výbuch a pocítila nezvyčajné vibrácie kozmickej lode. V riadiacom stredisku na 1,8 sekundy vypadli všetky telemetrické údaje. V kabíne sa rozsvietili kontrolky indikujúce nízku úroveň jednosmerného napätia na zbernici B, jednom zo systémov rozvodu elektrickej energie vo vnútri lode, buď v dôsledku poškodenia elektrických rozvodov v dôsledku výbuchu, alebo v súvislosti s postupnou stratou funkcie palivových článkov kvôli strate dodávky kyslíka. To všetko v rozmedzí dvoch sekúnd od straty senzorov v kyslíkovej nádrži č. 2. Krátko potom John Swigert alebo Jim Lovell (údaje sa líšia aj v oficiálnych dokumentoch NASA) ohlásil riadiacemu stredisku: „I believe we’ve had a problem here.“ (Domnievam sa, že sme tu mali nejaký problém.) a „Houston, we’ve had a problem.“ (Houston, mali sme nejaký problém.). K nehode došlo 14. apríla 1970 o 03:07:53 UTC, v čase, keď sa už loď nepohybovala po bezpečnej translunárnej dráhe a bola vzdialená 321 860 km od Zeme.