Accessio (zo slovesa accedere„pristupovať“) alebo akcesia je latinský pojem používaný v rímskom práve na označenie viacerých právne relevantných skutočností.
Rímskoprávne inštitúty označené týmto termínom mali vplyv na medzinárodné právo verejné (akcesia) a na súkromnoprávnu úpravu v Európe (spojenie vecí, respektíve prírastok veci).
Accessio ako spojenie vecí Najčastejšie sa pojem accessio používa v oblasti vecných práv, kde označuje spojenie veci, teda skupinu originálnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k veci prírastkom. K takýmto spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva mohlo dôjsť v dôsledku pôsobenia prírodných síl, ale aj ľudskou činnosťou. K prvým prípadom patrilo napríklad naplavovanie bahna k pozemku, odtrhnutie časti pozemku a jeho pripojenie k inému či vznik ostrova v rieke. Ľudskou činnosťou mohlo dôjsť napríklad k postaveniu budovy na cudzom pozemku, zasadeniu alebo zasiatiu rastlín či spojením viacerých hnuteľných predmetov (ich zvarením, roztavením, maľbou, zošitím a podobne). Z už uvedeného vyplýva, že spôsob sa týkal ako hnuteľných, tak aj nehnuteľných vecí.
Hlavným pravidlom uplatňujúcim sa v tejto oblasti nadobúdania vlastníckeho práva bolo pravidlo, že „vedľajšia vec ustupuje hlavnej“ (accessio cedit rei principali), respektíve, že „stavba ustupuje pozemku“ (superficies solo cedit). Ak preto niekto napríklad postavil stavbu na cudzom pozemku, vlastníkom tejto stavby sa stal vlastník pozemku. V prípade hnuteľných vecí sa však rozvinula pomerne rozsiahla kazuistika o tom, ktorý predmet možno považovať za hlavný a ktorý za vedľajší, respektíve ako riešiť nároky strany, ktorá vlastnícke právo v dôsledku accesio stratila.
Iné významy V záväzkovom práve sa pojem accessio používa ako zastrešujúce označenie pre rôzne formy ručenia, teda prirastanie vedľajších záväzkov k hlavnému vzťahu. Patrili sem typicky sponsio, fidepromissio, fideiussio.
V rímskom procesnom práve a pri usucapio (vydržaní) sa možno stretnúť s inštitútom accessio possessionis („prirátanie držby“), respektíve accessio temporis („prirátanie času“). Tento mechanizmus umožňoval právnemu nástupcovi (napríklad kupujúcemu), aby si k dobe svojej držby pripočítal dobu držby svojho právneho predchodcu, ak obaja držali vec v dobrej viere a na základe spravodlivého dôvodu.
Referencie
Kategória:Rímske právo Kategória:Latinské právnické výrazy