right|thumb|Dvojica vitrážových okien v južnej lodi katedrály venovaná mestskému farárovi Karolovi Heillerovi Vitráže Katedrály svätého Martina v Bratislave sú dôležitou umelecko-historickou pamiatkou najvýznamnejšej sakrálnej stavby Bratislavy.
Dnešné vitrážové okná katedrály, pochádzajúce až z obdobia regotizácie chrámu v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, predstavujú významný umelecko-historický doklad svojej doby a ako také tvoria tvoria významnú časť chrámovej výzdoby.
Celkový počet vitráži radí Katedrálu svätého Martina medzi objekty s ich početne najbohatším zastúpením spomedzi sakrálnych objektov na Slovensku. Celkovo chrám presvetľuje dvadsaťtri vitrážových okien. Spomedzi jednotlivých priestorov je ich najviac vo svätyni a v oboch bočných lodiach – po deväť. Organová empora a južná predsieň majú po jednom okne a tri sa nachádzajú v kaplnke svätej Anny.
Vznik okenných vitráží v dóme má úzku spojitosť s obdobím puristickej prestavby chrámového interiéru v druhej polovici 19. storočia. Jej iniciátorom bol dómsky farár a kanonik Bratislavskej kapituly Karol Heiller (farárom v rokoch 1848 – 1889) a Spolok na reštaurovanie bratislavského Dómu (Pressburger Domrestaurirungsverein), ktorý vznikol v roku 1863 na Heillerov popud, a ktorému od počiatku jeho existencie predsedal. Za aktivitami spolku, ktorého poprednými členmi boli mnohé významné osobnosti súdobej Bratislavy, je nielen vznik historizujúcich vitráží ale aj radikálne zmeny vo výzdobe interiéru dómu.
Dnešné vitráže nahradili pôvodné barokové výplne okien, ktoré tvorili šesťuholníkové sklené tabuľky, pochádzajúce podľa datovania z roku 1735. Ich zhotoviteľmi boli firmy Karola Geylinga z Viedne a Eduarda Kratzmanna z Budapešti. Všetky majú dôležitú výpovednú historickú hodnotu – informujú o dobe svojho vzniku ale predovšetkým o osobách svojich donátorov, ktorými boli významní cirkevní hodnostári, ale aj svetskí predstavitelia mesta, a ktorí sú na nich na početných textoch menovite uvedení. Okná bohaté na dekor i na figurálne námety sú veľmi zaujímavým svedectvom z hľadiska historického, heraldického a ikonografického.
Vitráže bratislavského dómu majú vysokú kvalitatívnu úroveň. Okrem ikonografickej hodnoty ich historicko-dokumentačná hodnota spočíva nielen v dedikačných nápisoch, ale aj v skutočnosti, že patria k minimu tých vitráží na Slovensku, kde máme preukázateľne identifikovaných ako autora návrhu tak aj jeho realizátora.
Presbytérium Svätyňa katedrály obsahuje deväť vitrážových okien – tri na severnej stene, päť na južnej stene a okno na čelnej stene. Spomedzi okien severnej steny sú významné dve okná – tzv. okno manželských párov a tzv. okno kanonikov.
Hornú časť okna manželských párov zdobia postavy svätého Jozefa a Panny Márie, dolnú časť okna rozdeleného prútmi na štyri zvislé polia vypĺňa šestnásť erbov rozdelených do ôsmich dvojíc. Predstavujú kolekciu rodových znakov významných šľachtických uhorských rodov (dominujú príslušníci rodu Dessewfyovcov a Wenkheimovcov) existenčne spätých s Bratislavou. Pod každou dvojicou aliančných erbov, spojených hodnostnou korunou, je dátum uzavretia sobáša a mená oboch snúbencov.
Erb Aladára Andrášiho je nesprávny (prišlo k zámene s erbom Maximiliána Hoyosa v spodnej tabuľke). Aladár, člen významnej rodiny Andrášiovcov, pochádzal zo Zemplínskej župy, vlastnil majetky na Krásnej Hôrke. Bol gemerským a zemplínskym županom; zúčastnil sa maďarskej buržoáznej revolúcie. Zomrel v roku 1903 v Budapešti. 21. júna 1862 sa v Dome svätého Martina oženil s barónkou Leontinou Wenkheimovovou. Rod Wenkheimovcov, uvádzajúci svojich predkov už v 17. storočí, pochádzal z dnešného stredného Nemecka. Jozef Véčei (Vécsey) (nar. 3.2.1829) bol synom hlavného župana Satumarskej župy; najprv nastúpil vojenskú kariéru, neskôr pôsobil v župnej správe a bol c. k. komorníkom. 4. decembra 1861 uzavrel v Dóme sobáš s Blankou Dessewffyovou, členkou široko rozvetvenej uhorskej šľachtickej rodiny. Jej príslušník, šarišský hlavný župan Samuel Dessewffy, získal v roku 1756 baronát a v roku 1775 titul grófa. Gróf Emil Dessewffy bol c. k. komorníkom a významným národohospodárom. Bol členom Uhorskej akadémie vied (od roku 1855 do svojej smrti 10.1.1866 bol jej predsedom). Činný bol aj v politike; o. i. podieľal sa na príprave dokumentov pri rakúsko-uhorskom vyrovnaní. 18. júna 1838 sa v Pešti zosobášil s Paulínou Wenkheimovou, dcérou hlavného župana Aradskej župy. Ján Nepomuk Ziči (Zichy) bol príslušníkom popredného aristokratického rodu, ktorému patrilo na území dnešného Slovenska množstvo panstiev (o. i. vlastnili dnešné Rusovce). Narodil sa v Cíferi c. k. komorníkovi grófovi Karolovi Zičimu a jeho prvej manželke Antónii Baťányovej. Zomrel v roku 1911 v Budapešti. 17. júna 1848 sa v Dóme oženil s Máriou Krayovou, príslušníčkou rodu pochádzajúceho zo Šarišskej župy. Jej predok Pavol (1735 – 1804) dosiahol významnú vojenskú kariéru. Rod mal baronát od roku 1762. Mária svojho manžela prežila o dva roky. Maximilián Hoyos (erb patrí nad ním uvedenému Aladárovi Andrášimu) bol príslušníkom grófskeho rodu pochádzajúceho zo španielskej Kastílie. Uhorský indigenát získali v roku 1827. Maximilián sa narodil v švajčiarskom Horne pri Bodamskom jazere; bol dragúnskym kapitánom, neskôr c. k. komorníkom. 17. apríla 1873 sa zosobášil s Teréziou Wenkheimovou, s ktorou mal neskôr päť detí. Keď Terézia zomrela mala osemdesiat osem rokov a svojho manžela prežila o takmer šesťdesiat rokov. Aurel Dessewffy, politik, národohospodár, člen Uhorskej akadémie vied si 16. októbra 1869 v Dóme vzal za manželku grófku Palmu Károlyovú. Károlyovci patrili k pôvodnej uhorskej šľachte; svojich predkov uvádzali už od 13. storočia. Baronát získali v roku 1609, grófsky titul v roku 1712. Ľudovít Windischgrätz (tiež Windisch-Grätz) pochádzal zo štajerského šľachtického rodu. V hierarchii šľachtických titulov rod dosiahol vrchol, keď v roku 1822 získal kniežací titul. Z príslušníkov rodu vynikol Alfréd I. Windischgrätz, potlačovateľ revolúcie v Prahe a vo Viedni v rokoch 1848 – 1849. Jeho synom bol Ľudovít Jozef Mikuláš Kristián, donátor vitráže. V čase sobáša, 8. februára 1870, bol plukovníkom dragúnskeho regimentu. Zomrel 14.3.1904 v hodnosti generálporučíka. Za manželku mal Valériu Dessewffyovú, dcéru Emila Dessewffyho a Paulíny Wenkheimovej (donátori tretej vrchnej vitrážovej tabuľky). Otec grófa Filipa Lamberga, komorníka a majora milície, vlastnil v Prešporku dnešný Balassov palác na Panskej ulici. Fasádu budovy dodnes zdobí (už iba kópia) erbu Lambergovcov. Filip si 19. augusta 1869 vzal za manželku ďalšiu príslušníčku rodu Wenkheimovcov, Máriu, s ktorou mal jednu dcéru.
Druhým zaujímavým vitrážovým oknom v presbytériu je štvordielne tzv. okno kanonikov v jeho severovýchodnom rohu, ktoré chrámu venovalo deväť kanonikov Bratislavskej kapituly (podľa toho okno dostalo pomenovanie). Celkovo má vitráž iba jednoduchú ornamentiku; zaujímavá je však jeho spodná časť obsahujúca v textovej podobe pôvodné datovanie 1867, zoznam kanonikov-donátorov v latinskej podobe mien a text pripomínajúci renováciu v roku 1966. Políčko úplne vpravo obsahuje obraz otvorenej knihy (resp. slávnostnej listiny) opatrenej dvoma pečaťami, ktorej text prekrýva stuha v maďarských národných farbách s visiacich odznakom. Text listiny hlása titulatúru rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka I., ktorý 26. mája 1831 udelil členom Prešporskej kapituly na pamiatku korunovácie svojho syna Ferdinanda V. v Dóme v septembri 1830 čestný kapitulský odznak (Kapitelzeichen). Odznak tvoril bielo olemovaný grécky kríž, s koncami zahrotenými v tupom uhle, s jedným zlatým dubovým listom, prekrytý bielym emailovým medailónom s vyobrazeným svätým Martinom z Tours. Kruhopis medailónu nesie nápis PATRONUS COLLEGIATAE ECCLESIAE POSONIENSIS. left|thumb|Zoznam kanonikov-magistrov na tabuľke vitrážového oknaJozef Prúnyi (1793 – 1867) pochádzal z Brezna, vyštudoval filozofiu a teológiu (bol profesorom filozofie a dogmatiky na bohosloveckom seminári). V roku 1847 sa stal titulárnym ostrihomským kanonikom v Trnave a o šesť rokov neskôr bratislavským kanonikom. Bol autorom niekoľkých učebníc z oblasti filozofie.
František Urbánek (1790 – 1880) sa narodil v Banskej Štiavnici. Okrem cirkevnej dráhy bol významným ovocinárom-pomológom. Študoval v Bratislave, Trnave a vo Viedni. Po vysvätení za kňaza v roku 1831 pôsobil ako kazateľ v jezuitskom kostole, neskôr sa stal kanonikom (v roku 1857). Ako farár pôsobil v Ivanke pri Dunaji, v dnešných Jaslovských Bohuniciach a v Majcichove.
Jozef Csernák (? – 1871) bol od roku 1860 bratislavským kanonikom. Pôsobil ako člen výboru Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.
Jozef Pantocsek (1804 – 1884) sa narodil vo Voderadoch. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Trnave. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach Slovenska a Maďarska, bol predstaveným viedenského Pázmanea. Od roku 1861 bol kanonikom v Bratislave a neskôr rektorom školy Kolégium Emericanum na dnešnej Kapitulskej ulici. Získal hodnosť titulárneho prepošta. Významne sa zapísal do kultúrnych dejín Slovenska – bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej, Spolku svätého Vojtecha a jedného z patronátnych gymnázií (v Kláštore pod Znievom). Ako národne uvedomelý kňaz spolupracoval s ďalšími kultúrnymi dejateľmi – Martinom Hamuljakom a Jánom Hollým – na kultúrnom pozdvihnutí národa. Patril k aktívnym členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu. S jeho menom sa stretávame tiež pri donátorstve okna v severnej lodi nad vchodom do kostola.
Michal Schumichraszt (1821 – 1869) pochádzal z aristokratickej rodiny; stal sa doktorom filozofie. Patril k stálym členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.
František Horeczký (Horetzky, Horecký) (1819 – 1905) pochádzal z barónskej rodiny Horeczkovcov. Po štúdiu teológie vo Viedni a vysvätení v roku 1845 pôsobil v Budíne, Čachticiach a na ďalších miestach. Od roku 1864 bol bratislavským kanonikom, neskôr titulárnym prepoštom, gymnaziálnym komisárom a profesorom cirkevných dejín a práva na bohosloveckom seminári. Od roku 1882 pôsobil ako mestský farár. Patril k predstaviteľom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu. S jeho menom sa môžeme stretnúť na pamätnej tabuli venovanej bratislavským kanonikom na dome na Kapitulskej ulici č. 18. S menom baróna Františka Horeczkého sa stretávame ešte na jednej vitráži – bol donátorom okna v ľavej lodi tesne pri kaplnke svätého Jána Almužníka.
Imrich Miksik (1792 – 1871) pochádzal z Nitry kde aj vyštudoval bohoslovecký seminár. Pôsobil na viacerých miestach Slovenska, od roku 1863 bol titulárnym ostrihomským kanonikom; o rok neskôr sa stal kanonikom v Bratislave. Bol činný aj literárne – patril k mladšej generácii bernolákovcov.
Jozef Blásy (? – 1879) bol od roku 1865 kanonikom Bratislavskej kapituly. Neskôr sa stal kustódom kapituly, konzistoriálnym prísediacim v Trnave a diecéznym cenzorom. Patril k stálym členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.
Karol Rimely (1825 – 1904) pochádzal z Ostrihomu, študoval v Bratislave, Trnave a vo Viedni. Po vysvätení za kňaza v roku 1848 v rodnom meste prednášal cirkevné dejiny a cirkevné právo. Po tom ako sa v roku 1867 stal bratislavským kanonikom, bol menovaný do funkcie učiteľa následníka trónu Rudolfa a jeho sestier. Dosiahol významnú cirkevnú kariéru – bol titulárnym opátom (1870), mestským farárom (1889), pápežským prelátom (1892) a biskupom v Banskej Bystrici (1893). Písal aj práce s historickou tematikou. Zaujímavosťou je fakt, že v roku 1892 vysvätil jaskyňu lurdskej Panny Márie na Hlbokej ceste v Bratislave. Pôsobil tiež v Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.
Podľa historických záznamov dnešná tretia okenná tabuľka pri renovácii v roku 1966 (dokladá to text Renovatum a. d. 1966) nahradila pôvodnú, ktorá bola poškodená. Text na nej obsahoval mená ďalších popredných hodnostárov Bratislavskej kapituly, ktorí sa zaslúžili o výzdobu svätyne – Andreja Lipthaya, Petra Méhesa, Karola Heillera a Antona Geramba.