náhľad|upright|Štátny znak ČSSR, používaný v rokoch 1960 až 1990

Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989 (dobové písanie Československo) je označenie pre obdobie, počas ktorého v Česko-Slovensku vládla Komunistická strana (KSČ). Jej vládu začal Februárový prevrat (tzv. Víťazný február alebo len Február) v roku 1948 a ukončila Nežná revolúcia v novembri 1989 (tiež November). V tejto dobe bolo Česko-Slovensko súčasťou východného bloku („socialistického tábora“) a členským štátom Varšavskej zmluvy a RVHP. Hospodárske napredovanie (industrializácia, plná zamestnanosť, rast. životnej úrovne a pod.) bolo kompromitované nastolením represívneho totalitárneho komunistického režimu. V roku 1996 Národná rada prijala Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

Komunistický režim v Česko-Slovensku

Komunistický režim v Česko-Slovensku sa vyznačoval absenciou slobodných volieb (voľby síce existovali, mali však rýdzo formálny charakter) a kolísajúcou úrovňou represií (teroru) voči rôznym skupinám vlastného obyvateľstva. KSČ a jej odnož Komunistická strana Slovenska (KSS) boli zodpovedné za spôsob vlády aj za to, že nezabránili členom a pomáhačom páchať zločiny a porušovať ľudské práva a slobody.

Po februárovom prevrate 1948 a počas prvej polovice 50 rokov používaním najbrutálnejších metód stalinizmu, vrátane justičných vrážd a vytvárania koncentračných, politických procesov, pracovných (tábory nútenej práce) a sústreďovacích táborov pre politických odporcov a ľudí režimom označených ako „nespoľahliví občania“ sa podarilo komunistickej strane umlčať názorových oponentov. Nešlo len o priamych politických oponentov, ktorých strany boli postupne zakázané alebo zlúčené s KSČ ale aj iné skupiny boli napádané a kriminalizované ako napr. „kulaci“, buržoázne, nacionalistické sily.

Komunistická propaganda vykresľovala ideálnu beztriednu spoločnosť a nielenže oponentov hanlivo nálepkovala ako rôzne druhy „triednych nepriateľov“, prepisovala históriu a nielen do výchovy ale do celospoločenského diskurzu zavádzala eufemistické názvy ako „znárodňovanie“, „kolektivizácia“ (ukradnutie majetku ľuďom) a pod. Počas celého obdobia bol režim v rôznej miere a podobe totalitný. Politicky monopolná komunistická strana rozhodovala nielen o ekonomike, ale aj o dianí v celej spoločnosti a o životoch a osudoch ľudí, pričom na ich systematické donucovanie používala sieť nástrojov a inštitúcií, osobitne tajnú službu (Štátnu bezpečnosť). a Ľudové milície.

Občania, ktorí s režimom nesúhlasili, mali v zásade tri možnosti: byť aktívny v disente, emigrovať (čo bol však nelegálny skutok, z komunistického Česko-Slovenska však emigrovali státisíce ľudí) alebo tzv. vnútornú emigráciu (nemecky innere Emigration), tzn. stratégia „navonok spolupracovať, alebo aspoň nerobiť problémy, a vnútri si myslieť svoje“. V roku 1948 komunistická moc v Československu uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz. Do roku 1953 nebolo možné súkromne cestovať do zahraničia, dokonca ani do tzv. komunistických krajín. Železná opona sa na česko-slovenskej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, ale skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953, aj ako reakcia na neustávajúce úteky cez hranicu.

Ústava Československej socialistickej republiky z leta 1960 v článku 4 stanovila KSČ vedúce postavenie v spoločnosti, čo zabezpečovali aj články 6 a 16, ktoré sa týkali vedúceho postavenia KSČ v tzv. Národnom fronte, a marxizmu-leninizmu ako oficiálnu štátnu ideológiu. 29. november 1989 Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 a zmeny článkov 6 a 16. Tieto zmeny právne ukončili skoro 40-ročný politický monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality. Komunistický režim udržiavala vláda jednej strany (KSČ). Ústav pamäti národa mapuje skutky totalitného komunistického režimu proti svojim občanom. Ide najmä o tieto časti Zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému:

popravoval, vraždil a žalároval vlastných občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, pri vyšetrovaní a v dobe žalárovania používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia, zabraňoval im v práve slobodne vycestovať do zahraničia a taktiež vrátiť sa späť do svojej vlasti, zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny (pozri železná opona, hraničné pásmo), násilne zadržoval predstaviteľov, členov cirkví alebo náboženských spoločností v sústreďovacom tábore alebo im inak obmedzil ich osobnú alebo majetkovú slobodu, zneužíval ich na výkon vojenskej služby v Pomocných technických práporoch na neobmedzenú dobu, na dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali, spojil sa s cudzou mocnosťou a od roku 1968 udržiaval uvedený stav pomocou okupačných vojsk; dlhodobo prenasledoval občanov vedených na osobitných zoznamoch („čierne listiny“) spolu s ich rodinnými príslušníkmi (pozri Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska).

Názory na komunistický režim Podľa zákona o protiprávnosti komunistického režimu bol napokon komunistický režim, panujúci v Česko-Slovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, vyhlásený za zločinný, nelegitímny a odsúdeniahodný. Napriek tomu, výsledky reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý zrealizovala agentúra FOCUS v roku 2018 na Slovensku ukazujú, že po 30 rokoch si viac ľudí myslí, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes (takmer 43 %) než tých, čo si myslia opak (32 %). Súvisí to aj s rozšíreným podliehaním mýtov o socializme. Podľa tohto prieskumu z roku 2019:

79 % respondentov súhlasilo s tým, že za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita, 77 %, že vtedy bol dostatok užitočnej práce, 71 %, že socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu, 63 %, že zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku, 59 %, že socializmu sa hospodársky darilo, 55 %, že životná úroveň väčšiny obyvateľov bola v tom čase vyššia a ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes a 45 %.

Dejiny

Československo v rokoch 1948 až 1960 thumb|right|200px|Štátny znak Česko-Slovenska v rokoch 1945 až 1960

„Víťazný február“

V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 zvíťazili komunisti a s podporou sociálnych demokratov dosiahli väčšinu v parlamente. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom vlády. Postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 13. februára 1948 bolo 8 členov vedenia SNB v Prahe nahradených komunistami, čím KSČ úplne ovládlo políciu. Najmä na protest proti tomu podala 20. februára 1948 väčšina nekomunistických ministrov demisiu (niektorí, napríklad Jan Masaryk a Ludvík Svoboda však demisiu nepodali). Odstupujúci predpokladali, že prezident Beneš demisiu neprijme, alebo vymenuje novú úradnícku vládu. To sa však nestalo a prezident 25. februára demisiu prijal. V týchto piatich dňoch (20. – 25. 2) komunisti vyvíjali na prezidenta silný nátlak organizovaním demonštrácií (napr. 21. 2. na Staromestskom námestí, 25. 2. na Václavskom), štrajkov a vyzbrojovaním Ľudových milícií. Študenti, ktorí demonštrovali na podporu prezidenta Beneša boli surovo zbití. 25. 2. bola zostavená nová vláda na čele s Klementom Gottwaldom, v ktorej boli namiesto odstúpených jeho nominanti. Jediný nekomunistický minister Jan Masaryk zomrel za nevyjasnených okolností 10. marca 1948.

V súvislosti so zmenou režimu v roku 1948 boli polícia, četníctvo a obecná polícia zlúčené do Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Skladal sa z uniformovanej Verejnej bezpečnosti (VB), ktorá plnila spravidla štandardné úlohy polície, a neuniformovanej Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá slúžila režimu ako tajná polícia. Komunistický režim ZNB využíval ako represívny nástroj voči obyvateľstvu.

Éra stalinizmu v 50. rokoch a následný vznik ČSSR Už v marci 1948 komunisti znárodnili podniky nad 50 zamestnancov, čím znárodnili 95 % priemyslu. Tiež rozdelili veľkostatky nad . Vydali zákon o všeobecnom zdravotnom poistení a vykonali reformu školstva. Všetkým sociálnym demokratom poslali bez ich vedomia poštou komunistické legitimácie a sociálnu demokraciu tak zlikvidovali. Tí, ktorí odmietli, boli doživotne perzekvovaní vrátane rodinných príslušníkov (zabránenie štúdia, neprijatie alebo strata zamestnania). 9. mája 1948 bolo Česko-Slovensko novo prijatou Ústavou 9. mája vyhlásené za ľudovodemokratickú republiku, na čo chorý prezident Beneš reagoval svojou abdikáciou, keď Ústavu odmietol podpísať. Prezidentom sa tak stal Gottwald. Beneš zomrel vo svojej vile v Sezimovom Ústí 3. septembra 1948.

Slovensku zaisťovala ústava obmedzenú autonómiu, reprezentovanú Slovenskou národnou radou (SNR) a Zborom povereníkov (ZP). V rokoch 1948 − 1953 sa vytvorili mechanizmy diktatúry KSČ, ktoré s menšími zmenami pretrvali až do novembra 1989. Nielen politický a hospodársky systém, ale aj právne normy, kultúra a umenie boli prispôsobené sovietskemu vzoru. V dôsledku industrializácie, likvidácie drobných živností, kolektivizácie poľnohospodárstva a nárastu byrokratického aparátu sa začala meniť aj sociálna štruktúra obyvateľstva. Oficiálnou štátnou ideológiou sa stal marxizmus-leninizmus.

thumb|left|Tábor nútených prác Vojna neďaleko mesta Příbram

V septembri 1948 bol schválený Zákon o táboroch nútenej práce 247/48 Z.z., na základe ktorého boli zriadené tábory nútenej práce pri uránových baniach (Vojna pri Příbrami, Rovnosť, Svornosť, Bratstvo pri Jáchymove). 10. októbra bol vyhlásený Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Boli tiež zriadené pomocné technické prápory pre politicky nespoľahlivých jedincov ako kulakov, kňazov, letcov slúžiacich počas vojny na Západe atď. Odhaduje sa, že nimi prešlo asi 22 000 ľudí. Režim plánovite likvidoval svojich politických odporcov, náboženských predstaviteľov a nekomunistickú inteligenciu, snažil sa obmedziť vyššie vzdelanie na politicky spoľahlivých jedincov. Extrémnou ideologizáciou inštitúcií podieľajúcich sa na výchove mládeže sa režim pokúšal presadzovať komunistickú ideológiu medzi mládežou. Z časti išlo o nové, režimom zriadené inštitúcie, tie pôvodné ako Junák, Sokol alebo Orol boli označené za buržoázne a zakázané.

Najmä v prvých rokoch po prevrate dochádzalo k vykonštruovaným procesom, ktoré boli zamerané jednak proti opozícii (Heliodor Píka, Milada Horáková), ale aj proti nepohodlným členom strany (Rudolf Slánský). Veľmi tvrdé boli aj zásahy proti nestraníkom a ďalším odbojovými skupinám. Prakticky všetky odbojové skupiny, okrem bratov Mašínov, boli aj v náznaku likvidované. Dňa 5. novembra 1949 boli vykonané tiež tresty smrti nad predstaviteľmi skupín nestraníkov Vratislavom Polesným, Vratislavom Jandom, Josefom Charvátom, Emanuelom Čančíkom, Květoslavom Prokešom a Jaroslavom Borkovcom odsúdenými v súvislosti s prípravou údajného májového protikomunistického povstania v roku 1949, tzv. „Prokešovho puču“.

thumb|right|Sprievod mládeže nesúci obrazy Stalina a Gottwalda, v auguste 1949. Vplyv Sovietskeho zväzu na Česko-Slovensko bol zreteľný aj v poľnohospodárskej politike

K veľkým zmenám došlo tiež v hospodárstve, ktoré bolo budované centrálne podľa sovietskeho vzoru. Dôraz bol kladený na ťažký priemysel, a to hlavne zbrojný. Začala industrializácia Slovenska. V roku 1949 bola vyhlásená prvá päťročnica, v ktorej bol rozvíjaný ťažký priemysel na úkor spotrebného, tiež bol vydaný zákon o JRD a začala byť presadzovaná kolektivizácia poľnohospodárstva mnohokrát pod najrôznejším nátlakom.