Dejiny Fínska sú dejinami Fínov alebo fínskeho štátu, ktoré boli veľmi ovplyvnené vzťahmi so susediacimi krajinami. Pôvod Fínov je nejasný a kontroverzný. Posledné genetické výskumy ukazujú, že ich predkovia zrejme pochádzali zo strednej Európy. Tak či onak, Fínsko bolo osídlené zhruba 8500 rokov pred Kr. Z tohto obdobia sa totiž našli prvé archeologické nálezy. V stredoveku bolo súčasťou Švédska. Od 18. storočia bolo trikrát prevzaté Ruskom a v 20. storočí muselo Fínsko čeliť komplikovanému postaveniu v medzinárodnej politike pre tesné susedstvo so Sovietskym zväzom.
Pôvod Fínov Fínčina a lapončina sú ugrofínske jazyky. Nepatria medzi indoeurópske jazyky, ale medzi uralské. Fínčine najpríbuznejší ešte bežne používaný jazyk je estónčina. Spolu patria do podskupiny baltsko-fínskych jazykov. Ostatné ugrofínske jazyky sú im oveľa vzdialenejšie.
Pôvod Fínov a ich jazyka je stále dosť sporný. Obyčajne sa za ich pravlasť považuje západná alebo stredná Sibír. Niekedy sa za ich pravlasť ale považuje veľká oblasť medzi riekou Volgou a Škandináviou.
Predkovia Fínov prišli do dnešného Fínska pred tisíc rokmi v mnohých vlnách z východu, juhu a západu a založili tu lovecko-poľnohospodársku kultúru. V tejto dobe zrejme boli tiež predkovia dnešných Laponcov tvoriaci lovecko-zberačskú kultúru vytlačení ďalej na sever.
Novšia teória, ktorá bola sformulovaná počas 90. rokov 20. storočia , a ktorá nie ani zďaleka všeobecne vedecky uznaná, sa vracia až do ľadovej doby. Počas nej mali predkovia Fínov žiť v jednej z troch európskych obývateľných oblastí. V druhej žili budúci Indoeurópania a v tretej Baskovia. Keď sa ľadovec roztopil, Ugrofíni sa rozšírili na sever. Usadili sa v strednej a severnej Európe. Baskovia obsadili západnú Európu. Neskôr Indoeurópania zoznámili svojich lovecko-zberačských susedov s poľnohospodárstvom a naučili ich nielen svojej kultúre, ale aj jazyk. Spolu s poľnohospodárstvom sa teda šírilo aj indoeurópanstvo. Takto vznikli keltské, germánske, slovanské a baltské jazyky. Fíni neboli týmto šírením dotknutí pre svoju izoláciu. Toto má vysvetliť, prečo sú Fíni jazykovo od svojich susedov tak rozdielni, hoci geneticky sú veľmi blízki príbuzní s Indoeurópanmi zo strednej Európy. Táto teória však nie je prijímaná väčšinou lingvistov. Nie je vyvrátená archeologickými nálezmi, ale veľa jazykovedcov ju považuje za nemožnú.
Genetický výskum ukazuje, že Fíni sú najpríbuznejší s používateľmi germánskych jazykov. Prekvapivo sú im geneticky najpodobnejší belgickí Flámi. Táto podobnosť je v génoch, ktoré sa dedia iba z matky na dcéru. Nabáda to k tomu, že mali spoločných predkov, pravdepodobne v ľadovej dobe v rovnakej obývateľnej oblasti. No táto podobnosť nijako nedokazuje existenciu spoločného jazyka. Ugrofínske jazyky sa tiež mohli vyvinúť a rozšíriť až po skončení ľadovej doby.
Iná hypotéza predpokladá, že pôvodné obyvateľstvo prišlo zo strednej Európy, ale jazyk priniesli dobyvatelia z východu. Tí by potom zrejme povraždili svojich domácich sokov a vžili sa s miestnymi ženami.
Prehistória Nie je celkom jasné, či Fínsko bolo osídlené už v paleolite. Prvé dôkazy o osídlení máme až z obdobia po poslednej ľadovej dobe, zhruba 8500 rokov pred Kr. Títo ľudia prišli zrejme z juhu a východu. Mezolitické sídlisko lovcov-zberačov sa označuje ako „kultúra jazera Suomus“. Tú okolo roku 5300 pred Kr. nahradila kultúra jamkovo-hrebeňovej keramiky, ktorá je známa svojim keramikárstvom. Aj keď dôležitou súčasťou života stále bol lov a rybolov, začal tým aj vo Fínsku neolit. Od 5. tisícročia pred Kr. obyvatelia Fínska čulo obchodovali so svojimi susedmi. Do Fínska bolo dovezené veľké množstvo pazúrika a jantáru. Z tých čias sa, najmä vo východnom Fínsku, nachádzajú aj skalné kresby, ktoré zrejme slúžili šamanom. Predpokladá sa, že protofínsky jazyk sa do Fínska rozšíril najneskôr práve v tomto období.
Po roku 3200 pred Kr. prišla do južného Fínska vlna imigrantov alebo aspoň silný kultúrny vplyv z juhu, dnešného Pobaltia. Táto kultúra bola súčasťou európskej kultúry so šnúrovou keramikou (známej aj ako kultúra s bojovými sekeromlatmi), ktorá sa často spája s pohybom hovorcov indoeurópskych jazykov. Kultúra so šnúrovou keramikou sa tu už zrejme zaoberala poľnohospodárstvom a chovala dobytok. Ďalej do vnútrozemia boli spoločnosti menej vyvinuté. Fínčina bola ovplyvnená indoeurópskymi baltskými jazykmi (a naopak) zhruba v období 3500 až 1000 rokov pred Kr. Vtedy sa tiež od fínčiny odštiepila lapončina.
Bronzová doba začala vo Fínsku okolo roku 1500 pred Kr. Šírila sa najskôr zo západu. Pobrežné oblasti Fínska boli súčasťou severskej bronzovej kultúry, kým vnútrozemie bolo ovplyvnené bronzovými kultúrami severného Ruska. Po roku 500 pred Kr. tu začala železná doba.http://www.nba.fi/fi/kansallismuseo/opetus/opetuspaketit/esihistoria/tietoa/tulostettava3 Dovezené železné brity a miestna železná výroba sa v oblasti objavili zhruba v rovnakom čase.
V priebehu 1. storočia po Kr. sa zväčšil obchod so Škandináviou. Boli dokonca nájdené starorímske predmety. Počas 1. tisícročia vymieňali obyvatelia Fínska svoje produkty, väčšinou z kože, so škandinávskymi obchodníkmi. Samozrejme vplyv prichádzal aj z juhu a východu. Spoločnosť vtedy bola už rozvrstvená. Nálezy bohato, väčšinou zbraňami, vybavených pohrebisk napovedajú, že vládnuca elita tu existovala už od 3. storočia po Kr. No centralizovaná spoločnosť sa tu v tejto dobe nevyvinula. Dokonca ani v ére Vikingov.
Fínska spoločnosť sa ale v tomto období rozdelila do štyroch hlavných skupín: (vlastní) Fíni, Tavastiovia (ľudia z Häme), Karélijci a Laponci. Najneskôr teraz sa Ålandy stávajú celkom švédske. Toto rozdelenie je ale až z modernej doby pre potreby jazykovedcov.
Stredovek thumb|300px|Vývoj fínskeho územia Styky Fínov so Švédskom boli bežné aj počas predkresťanskej éry. Vikingovia tu boli známi tak vďaka svojim obchodom, ako aj lúpením. No nemáme žiadny dôkaz o tom, že by vo Fínsku, okrem Åland, vznikli škandinávske osady.
Podľa archeologických nálezov zakorenilo vo Fínsku kresťanstvo v 11. storočí. Podľa neskorších zdrojov sem v roku 1155 zavítal sv. Henrich z Uppsaly, pravdepodobne Angličan, aby zorganizoval cirkev a vybral cirkevné dane. Pravdepodobne bol podporovaný švédskym kráľom. Henrich bol skoro umučený, ale na jeho pamiatku vznikol významný kult.
Podľa niekoľkých málo zachovaných dokumentov bola cirkev vo Fínsku v chaose až do začiatku 13. storočia, keď misionársky biskup Tomáš zrejme dokázal priniesť istú stabilitu a poriadok. V rovnakom čase sa Fínsko snažilo podrobiť si niekoľko štátov: novo vzniknuté Švédske kráľovstvo, Dánsko, Novgorod a zrejme aj veliteľov nemeckých križiackych výprav. Fíni mali vlastných vládcov, ale žiadnu centrálnu autoritu. Navzdory kultúrnym a jazykovým podobnostiam muselo byť vedomie spoločnej fínskej identity iba hmlisté.
Ako „Fínsko“ sa označovala iba juhozápadná provincia, ktorá je od 18. storočia známa ako región Vlastné Fínsko. Myšlienka „fínskej krajiny“ v modernom zmysle sa pomaly rozvíjala od 15. do 18. storočia. Idea bola podporená najmä Katolíckou cirkvou, ktorá považovala oblasť zhruba dnešného Fínska za jednu diecézu, a tak sa Fíni mohli začať považovať za vzájomne príbuzných.
Švédsku vládu vo Fínsku sa podarilo stabilizovať grófovi Birgerovi po križiackej výprave, ktorá sa väčšinou datuje do roku 1238 alebo 1249. Novgorod naopak získal moc nad Karéliou, východným susedom Fínska. Vznikla tak na východe Fínska aj hranica medzi katolíckou a pravoslávnou sférou vplyvu.
V 13. storočí sa Fínsko integrovalo do stredovekej európskej civilizácie. Okolo roku 1249 do Fínska prišiel Dominikánsky rád a získal tu značný vplyv. Počiatkom 14. storočia sa na Sorbonne objavili prví fínski študenti. V juhozápadnej časti zeme sa pôvodné osídlenie vyvinulo v prvé mesto — Turku, ktoré sa skoro stalo jedným z najväčších miest v Švédskom kráľovstve. Bývali v ňom tiež nemeckí obchodníci a remeselníci. Zvyšok Fínska bol ale urbanizovaný iba veľmi málo. V južnom Fínsku a na západnom pobreží bolo riedke poľnohospodárske osídlenie úzko spojené s jednotlivými farnosťami. V ostatných častiach krajiny žili malé populácie laponských lovcov, rybárov a malých farmárov, ktorí boli vykorisťovaní fínskymi a karelskými vyberačmi daní.
V 12. a 13. storočí prišiel veľký počet švédskych osadníkov na južné a severozápadné pobrežie Fínska, na Ålandy a ostrovy medzi Ålandami a Turku. V týchto regiónoch sa dnes bežne hovorí švédsky. Švédčina sa stala jazykom vysoko postavených ľudí aj v mnohých ďalších častiach krajiny.
Biskupstvo v Turku bolo založené v 13. storočí. Často sa označuje ako stredoveký predchodca dnešného Fínska, pretože jeho diecéza zahŕňala celé jeho dnešné územie. Katedrála v Turku sa stala centrom kultu svätého Henricha a prirodzene tiež kultúrnym centrom diecézy. Biskup bol cirkevnou autoritou nad väčšinou dnešného Fínska a bol obyčajne aj najmocnejším mužom v krajine. Biskupi boli často Fíni. Na druhej strane velitelia hradov boli častejšie Škandinávci alebo Nemci.
Roku 1362 boli zástupcovia Fínska povolaní zúčastniť sa volieb švédskeho kráľa. Tento rok je často považovaný za dátum začlenenia fínskeho územia do Švédskeho kráľovstva. Podobne ako v škandinávskej časti kráľovstva, aj tu nižšia šľachta pozostávala z veľmožov a zemanov, ktorí si mohli dovoliť výzbroj pre muža a koňa. Väčšina z nich žila v južnej časti Fínska.
Jablkom sváru medzi Švédskom a Novgorodom bolo severné pobrežie Botnického zálivu a divočina regiónu Savo vo východnom Fínsku. Novgorod považoval tieto oblasti za svoje lovecké a rybárske územia a protestoval proti pomalej infiltrácii katolíckých osadníkov zo západu. Koncom 14. a v priebehu 15. storočia sa vyskytli občasné nájazdy a šarvátky medzi Švédskom a Novgorodom, po väčšinu času sa ale udržiaval krehký mier.
Fínsko bolo zatiahnuté tiež do vnútorných švédskych potyčiek. Počas 80. rokov 14. storočia sa sem zo škandinávskej časti Švédska preniesla občianska vojna. Jej víťazom sa stala kráľovná Margaréta I., ktorá v roku 1389 zjednotila na 130 rokov pod jednu vládu Dánsko, Švédsko a Nórsko (Kalmarská únia). Fínsko bolo niekoľkokrát zatiahnuté do pokusov Švédov túto úniu opustiť. Všeobecne ale Fínsko v 15. storočí relatívne prosperovalo, počet obyvateľov rástol a ekonomika sa zlepšovala.
Koncom storočia ale na východe zasa prituhlo. Moskovské veľkokniežatstvo dobylo Novgorod, čím si pripravilo pôdu pre zjednotenie Ruska. Vojna Švédska s Ruskom na seba nedala dlho čakať. Vypukla v roku 1495 a trvala dva roky. Opevnený Vyborg stál proti ruskému obliehaniu. Podľa vtedajších legiend bol zachránený iba zázrakom.
16. storočie thumb|Carta Marina od Olafa Magnusa z roku 1539.Roku 1521 sa rozpadla Kalmarská únia a švédskym kráľom sa stal Gustáv I. Vasa, ktorý zreformoval švédsku cirkev a rozsiahlymi reformami prešla aj štátna správa. Väčšie právomoci boli dané miestnym komunitám, čo malo za následok vyberanie vyšších daní.
1527: Protestantská reformácia vo Švédsku 1550: Založené Helsinky Gustávom I. Vasom, ale dve storočia zostali iba väčšou rybárskou osadou 1551: Mikael Olai Agricola, biskup v Turku, preložil do fínčiny Nový zákon
Kráľ Gustav Vasa zomrel v roku 1560 a jeho korunu prevzali postupne jeho traja synovia. Za vlády kráľa Erika XIV. začala éra rozširovania kráľovstva. Švédsko v roku 1561 prevzalo Tallinn. Nasledovalo obdobie vojen, ktoré trvalo celých 160 rokov. V prvej fáze Švédsko bojovalo o Estónsko, Livónsko (Lotyšsko) s Dánskom, Poľskom a Ruskom. Obyčajní Fíni v týchto časoch trpeli pod nájazdmi, vysokými daňami a zločinmi vojakov. Udalosti vyvrcholili v roku 1596 povstaním, tzv. palicovou vojnou, ktorá bola krvavo potlačená.