Bojujúca strana (ak ide o štát aj bojujúci štát, bojujúca krajina; zastarano belligerentný štát – z , , ; menej formálne aj vojnová strana, strana/štát vo vojnovom stave, strana/štát vedúci vojnu) je štát (resp. sila), ktorý sa ocitol voči niekomu vo vojne alebo akomkoľvek ozbrojenom konflikte, aj keď nebol oficiálne vyhlásený (t. j. vo vojnovom stave). Ženevské dohody o ochrane obetí ozbrojených konfliktov z roku 1949 nahradili pojem bojujúca strana pojmom širšieho významu strana konfliktu.
V čase vojny je bojová strana opakom neutrálnej strany a nebojujúcej strany. Aplikácia vojnového práva na neutrálne krajiny a zodpovednosti bojujúcich strán však zostávajú nedotknuté rozlišovaním medzi neutrálnymi štátmi, nebojujúcou stranou a pod. Nebojujúca strana môže byť považovaná za bojujúcu stranu, ak poskytne bojujúcej strane pomoc či podporu spôsobom, ktorý je zakázaný neutrálnymi štátmi.
Zaujímavé použitie výrazu bojujúca strana sa vyskytlo v Spojených štátoch počas Americkej občianskej vojny, keď Konfederované štáty americké, hoci neboli uznané ako suverénny štát, boli uznané za bojujúcu silu (belligerent power), a tak napríklad vojnovým lodiam Konfederácie v zahraničných prístavoch boli uznané rovnaké práva ako lodiam Spojených štátov.Hall, Kermit L. The Oxford Guide to United States Supreme Court Decisions. Oxford University Press US, 2001. ISBN 0195139240, p. 246 „Podporujúc Lincolna v tejto záležitosti, Najvyšší súd potvrdil jeho teóriu Občianskej vojny ako insurekcie proti vláde Spojených štátov, ktorá mohla byť potlačená v súlade s vojnovými pravidlami. Takto boli Spojené štáty schopné viesť vojnu, akoby to bola medzinárodná vojna bez toho, aby museli uznať de jure existenciu vlády Konfederácie.“Staff. Bureau of Public Affairs: Office of the Historian → Timeline of U.S. Diplomatic History → 1861-1865:The Blockade of Confederate Ports, 1861-1865, U.S. State Department. "Po vyhlásení USA o ich úmysle vytvoriť oficiálnu blokádu prístavov Konfederácie začali zahraničné vlády uznávať Konfederáciu ako bojujúcu stranu v Americkej občianskej vojne. Veľká Británia jej udelila postavenie bojujúcej strany 13. mája 1861, Španielsko 17. júna a Brazília 1. augusta. Ostatné zahraničné vlády vydali vyhlásenia neutrality." Goldstein, Erik; McKercher, B. J. C. Power and stability: British foreign policy, 1865-1965, Routledge, 2003 ISBN 0-7146-8442-2, ISBN 978-0-7146-8442-0. p. 63
Vojnový stav Vojnový stav (fr. belligérance, angl. belligerency) je v medzinárodnom práve stav dvoch alebo viacerých subjektov, obyčajne suverénnych štátov, ktoré sú vo vojne. Ženevské dohody o ochrane obetí ozbrojených konfliktov z roku 1949 nahradili pojem vojnový stav pojmom širšieho významu ozbrojený konflikt.
Vojny sú často vedené tak, že sa jedna alebo obe strany konfliktu dovolávajú práva na sebaobranu podľa článku 51 Charty OSNBruce Ackerman But What's the Legal Case for Preemption? Yale Law School, August 20, 2002 (urobilo tak napr. aj Spojené kráľovstvo v roku 1982 pred začiatkom Falklandskej vojny Daniel K. Gibran (1997). The Falklands War: Britain Versus the Past in the South Atlantic, McFarland, ISBN 0-7864-0406-X. p. 86) alebo na základe uznesenia Bezpečnostnej rady OSN (napríklad Uznesenia Bezpečnostnej rady 678, ktoré právne povolilo Vojnu v zálive).
Vojnový stav môže existovať medzi jedným alebo viacerými štátmi na jednej strane strane a rebelujúcimi silami na strane druhej, ak sú rebeli uznaní za bojujúcu stranu. Ak existuje rebélia proti existujúcej konštituovanej autorite (napríklad autorite uznanej OSN), a rebelujúca strana nie je uznaná za bojujúcu stranu, potom sa táto rebélia považuje za insurekciu (angl. insurgency).Oxford English Dictionary second edition 1989 "insurgent B. n. One who rises in revolt against constituted authority; a rebel who is not recognized as a belligerent." Keď je medzi dvoma či viac stranami ustanovený vojnový stav, ich vzťahy sú určované a riadia sa vojnovým právom.
Referencie
Zdroj
Kategória:Vojnové právo