Prof. Ing. RTDr. Otto Wichterle, DrSc. (* 27. október 1913, Prostějov† 18. august 1998, Stražisko) bol český chemik a vynálezca, známy predovšetkým svojím vynálezom gélových kontaktných šošoviek.
Detstvo Pochádzal zo zámožnej rodiny prostějovských podnikateľov a jeho otec Karel Wichterle bol spolumajiteľom firmy Wichterle a Kovařík (Wikov). Otto bol spolu s bratom Janom najmladší zo všetkých detí Karla Wichterleho a jeho ženy Pravoslavy Podivínské. V šiestich rokoch v dôsledku šoku, keď sa takmer utopil v jazierku močovky, trpel horúčkami, ktoré neustúpili celé leto. Rodinný lekár nariadil pokoj na lôžku a predpovedal mu jeden rok života. Po roku, keď bol Otto stále nažive a dokonca horúčky čiastočne poľavili, začala za ním domov dochádzať učiteľka Vlková a preberala s ním a jeho bratom Jánom látku všeobecnej školy. Po ďalších dvoch rokoch nastúpil v roku 1921 do všeobecnej školy Na Kollárce – po preskúšaní riaditeľom rovno do piatej triedy. Následne aj napriek svojmu nízkemu veku (deväť rokov) nastúpil na Štátne gymnázium v Prostějove. V treťom ročníku sa stal členom juniorského tenisového mužstva, ktoré sa v Prostějove sformovalo. Tenisom trávil takmer všetok svoj voľný čas, čo sa začalo čoskoro prejavovať na prospechu. Gymnázium však nakoniec ukončil s vyznamenaním. Zo školských predmetov ho najviac zaujímala matematika a fyzika, naopak najmenej sa venoval latinčine a gréčtine.
Na vysokej škole Po maturite bol Wichterle rozhodnutý pokračovať na vysokej škole, ale nemal žiadny vyhranený záujem. Jediné, čím si bol istý, bolo, že by chcel na vysokej škole uplatniť svoj záujem o matematiku. Vybral si preto strojárstvo, podal prihlášku do Prahy a začal navštevovať súkromné hodiny deskriptívnej geometrie, z ktorej sa vyžadovala skúška. Všetko nasvedčovalo tomu, že Otto nastúpi dráhu strojného inžiniera, no od toho ho odhovoril jeho priateľ Souček, ktorý mu štúdium na strojárstvo vykreslil vo veľmi chmúrnych farbách a odporučil mu štúdium chémie. Podľa jeho názoru bolo toto štúdium zaujímavejšie a prostredie chemickej fakulty bolo viac otvorené samostatnej vedeckej práci študentov, čo Wichterleho lákalo. Preto si podal prihlášku aj na fakultu Chemicko-technologického inžinierstva ČVUT v Prahe (dnešná Vysoká škola chemicko-technologická v Prahe). Na fakultu bol prijatý, a tak na jeseň roku 1931 začal svoje štúdium chémie.
Politika na škole Vysoká škola priviedla Wichterleho aj k záujmu o politiku a problematike vysokoškolského vzdelávania. Ako člen Spolku poslucháčov chemického inžinierstva (SPICH) bol udivený, že sa na valnom zhromaždení SPICH nerokovalo o niekoľkých aktuálnych študijných otázkach. Z jeho iniciatívy bola zriadená školská a kultúrna komisia, ktorú viedol. V treťom ročníku usporiadal debatnú schôdzu na tému „Nedostatky v organizácii štúdia“, ktorej sa zúčastnila väčšina profesorov a docentov školy. Vyložil všetky rozpory v osnove (laboratórne cvičenia začínali skôr než príslušná teória) a navrhol tu dve alternatívy rozloženia predmetov počas celého štúdia. Nikto z profesorov však nereagoval podľa jeho predstáv. Boli prednesenými návrhmi dokonca pobúrení, pretože znamenali ústup od tradície. Nástup Hitlera k moci a začínajúce ohrozenie republiky sa prejavili aj vo SPICHu. Rovnako, ako v iných študentských spolkoch, aj tu vznikli dva nezlučiteľné tábory. Neexistoval žiadny politický stred, iba ľavica a pravica. Neznamenalo to však, že všetci boli buď fašistami, alebo komunistami. Tých, ktorí boli organizovaní v politických stranách, bolo len málo. Wichterle sa dostal jasne na stranu ľavice, nie však vďaka svojmu politickému zmýšľaniu, ale preto, že ľavica mala záujem o zlepšenie výučby na škole. Čoskoro sa Wichterle dostal do vedenia ľavice a v roku 1935 bol ľavicovým kandidátom na predsedu SPICH. Ľavica sa uzniesla, že ak voľby vyhrajú, ponúknu pravici pomerné zastúpenie vo výbore spolku. Hlasovanie vyhral Wichterle rozdielom jediného hlasu. Vo svojom programovom vyhlásení potom ponúkol pravici dohodnuté pomerné, t.j. takmer polovičné zastúpenie vo výbore. Predstavitelia pravice to však odmietli, a tak sa SPICH stal prvým ľavicovým spolkom na ČVUT (inak zostali všetky spolky tradične pravicové).
Po povýšení Svoju diplomovú prácu tvoril Wichterle pod vedením profesora Emila Votočka, významného chemika a učiteľa tej doby a spolutvorcu českého chemického názvoslovia. Prof. Votoček tiež Wichterleho silne ovplyvnil svojim neoblomným obhajovaním slobody vedeckého bádania. Po zložení štátnej (inžinierskej) skúšky v roku 1935 pokračoval v štúdiu a publikoval päť prác orientovaných predovšetkým na deriváty sacharidov, pre dosiahnutie doktorátu by podľa vtedajších noriem stačila iba jedna z týchto prác. V júni 1936 potom promoval na doktora technických vied. Votoček mu ponúkol miesto docenta a vedenie laboratórií druhého ročníka, a tak Wichterle na škole zotrval až do jej uzavretia 17. novembra 1939. Po dvoch rokoch pod vedením Votočka, keď nádej na miesto riadneho asistenta na jeho fakulte bola mizivá, mu Votoček odporučil lekársku fakultu, kde sa rysovala možnosť vzniku nového odboru – biochémia. Wichterle sa preto pustil do štúdia medicíny. Absolvoval cvičenia z biológie a následné skúšky, z chémie dostal bez akejkoľvek prípravy dostatočnú (len preto, že mal k analytickej chémii úplne odlišný prístup ako skúšajúci). Skúšku z anatómie však už absolvovať nestihol, mal za sebou obe povinné pitvy a bol ku skúške pripravený, ale termín skúšky mal na jeseň 1939, takže uzavretie vysokých škôl mu skúšku prekazilo. Wichterle teda stále zastával post asistenta Votočka a získal uňho aj prvé učiteľské skúsenosti, keď pôsobil ako „prednáškový asistent“. Táto funkcia spočívala v príprave demonštračných pokusov a vzorcov na tabuľu, ale aj v zastupovaní profesora pri nečakanej absencii. To sa aj stalo 11. novembra 1939, v deň smrti Jana Opletala, kedy vyzval študentov, aby miesto prednášky išli do ulíc.
V roku 1938 sa oženil. Jeho ženou se stala Linda Zahradníková, vyštudovaná zubná lekárka. Mali dvoch synov, Ivana (*1939) a Kamila (*1941).
Pôsobenie v Zlíne Po 17. novembri boli české vysoké školy uzavreté (všetky chemické aparatúry zostali vo vnútri) a po popravách a deportáciách študentov nasledovalo aj zatýkanie vysokoškolských učiteľov, najmä tých, ktorí si hneď nenašli zamestnanie. V polovici decembra baťovské laboratóriá ponúkli Wichterlemu miesto vo Výskumných chemických dielňach firmy Baťa v Zlíne (už druhýkrát, pretože sprvu odmietal, lebo chcel zostať na škole). Wichterleho manželka Linda však mala averziu voči zlínskej materialistickej spoločnosti, a tak váhal. Keď potom ale v Prahe začala ďalšia vlna zatýkania, okamžite odišiel do Zlína podpísať zmluvu. Do zamestnania nastúpil 2. januára 1940, jeho vedúcim bol docent Stanislav Landa. Wichterle na neho spomínal ako na vynikajúceho chemika aj skvelého vedúceho. Landa súhlasil s tým, že tematiku výskumu si bude Wichterle určovať výhradne sám a bude môcť výsledky publikovať.
Napriek tomu sa chcel Wichterle zaoberať aj témami významnými pre firmu. Zameral sa preto na preverenie Carothensových patentov o Nylone 66. Tento nylon však mal jeden základný problém, a to, že sa z neho nedali spriadať vlákna. Wichterlemu veľmi pomohlo, že mohol vychádzať z prác z monosacharidov u Votočka, ktoré mali s polyamidovými vláknami spoločné rysy. Hneď pri jednom z prvých pokusov sa mu podarilo pripraviť makromolekulárny polyamid, ktorého tavenina sa dala ťahať na dlhé pevné vlákna. Vďaka tomuto úspechu boli Wichterlemu pridelení ďalší pracovníci a vzniklo oddelenie nových hmôt. V tomto novom oddelení sa pripravila metóda priemyselnej výroby tejto novej látky – bolo treba zabezpečiť čo najlacnejší spôsob výroby potrebných surovín, najmä kaprolaktámu (základnej látky potrebnej na výrobu Nylonu 6). V júni ďalšieho roka sa už spriadala priadza a v tzv. jednotkovej prevádzke vznikli dokonca prvé ponožky a dámske pančuchy. Pančuchárski odborníci boli presvedčení, že päty a špičky sa musia zosilniť bavlnou a syntetickú priadzu pokladali za menej hodnotnú náhradu hodvábu. Po polroku nosenia sa však bavlna zo „zosilnených“ piat a špičiek vydrobila a samotný polyamid zostal nedotknutý. Cez tieto úspechy českí predstavitelia firmy naliehali, aby sa tento výskum udržal pred Nemcami v tajnosti, ale aby sa intenzívne pokračovalo v zbieraní technologických podkladov k ich aplikácii hneď po vojne. Nemohla preto vzniknúť väčšia poloprevádzka a ďalší výskum prebiehal v pomerne stiesnených podmienkach. Nylon sa začal priemyselne vyrábať až po vojne pod názvom Silon, najprv len malé objemy, ale zanedlho bola v prevádzke linka vyrábajúca desiatky tisíc ton nylonu ročne.
Zatýkanie V decembri 1942 začalo zatýkanie aj v Zlíne, tunajšie Gestapo sa pokúšalo o likvidáciu odboja. Wichterle sa v tej dobe zúčastnil pravidelných stretnutí u ing. Kouteckého, kde sa počúvala vážna hudba a tiež sa sledovali pohyby frontu a správy zo zahraničia, nikdy sa tu však nehovorilo o organizovanej odbojovej činnosti. Je nutné dodať, že Wichterle nemal pocit, že by bol príslušníkom komunistickej organizácie ani keď čítal vypožičaného Engelsovho Anti-Dühringa. Koutecký bol ako veliteľ tejto „odbojovej bunky“ zatknutý ako prvý. Bol podrobený strašnému Sonderbehandlungu (tzv. osobitné zaobchádzanie), ale ani vtedy nevyzradil žiadne mená, a aby sa vyhol ďalšiemu týraniu, obesil sa vo svojej cele. Gestapo však k jeho mŕtvole priviedlo nič netušiacu manželku a jej zrútenie využili k zisteniu všetkých mien. 21. decembra bol Wichterle zatknutý, ale vďaka šťastiu a korešpondencii s nemeckým chemikom Langenbeckem nebol poslaný do koncentračného tábora, ale bol iba uväznený, a to na štyri mesiace. V tej dobe už za sebou nacisti mali prehry na východnom fronte, nad Zlínom sa objavovali americké lietadlá a bolo jasné, že sa blíži koniec vojny. S ním skončilo aj Wichterleho pôsobenie v Zlíne, predovšetkým preto, že sa do vedenia firmy dostali jeho odporcovia.
Povojnové obdobie Krátko po vojne (už v júni 1945) sa Wichterle vrátil do Prahy, aby zistil, aký je stav na vysokých školách. Vybavenie laboratórií síce nebolo zničené, ale pôvodná budova bola v nevyhovujúcom stave. Wichterle bol odhodlaný obnoviť výučbu na vysokej škole. Spolu s docentom Lukešom museli najprv nájsť vhodnú budovu. V improvizovaných podmienkach v časti Ústavu organickej chémie na Horskej ulici zriadili laboratóriá poslucháčov a už počas prázdnin sa tu začali striedať turnusy študentov. Neboli však k dispozícii žiadne návody k cvičeniam, preto Wichterle trávil väčšinu svojich večerov spisovaním návodov pre základné preparatívne práce. Začali tak vznikať prvé skriptá pre organickú aj anorganickú chémiu, ktoré svojím poňatím predbiehali dobu. Neskôr sám napísal dokonca nemeckú a ruskú verziu týchto učebníc. Učebnice priebežne vylepšoval až do roku 1958, kedy bol prepustený z vysokých škôl.