náhľad|Sochy Moai z Ahu Tongariki náhľad|Sedem sôch z "Ahu" Akivi Moai alebo mo'ai sú monolitické sochy ľudských postáv vytesaných zo skaly na Veľkonočnom ostrove. Boli vytvorené medzi rokmi 1250 a 1500.Steven R. Fischer. Ostrov na konci sveta. Reaktion Books, 2005, ISBN 1-86189-282-9 Takmer polovica sôch sa stále nachádza v hlavnom kameňolome zvanom Rano Raraku, ale stovky ďalších boli odtiaľ prepravené na kamenné plošiny zvané Ahu, ktoré sú vybudované po pobreží okolo celého ostrova. Takmer všetky sochy moai majú príliš veľké hlavy (takmer tri pätiny veľkosti ich tiel). Predstavujú hlavne živé tváre (aringa ora) zbožňovaných predkov (aringa ora ata tepuna). Všetky sochy sú orientované tvárami do vnútrozemia ostrova, smerom kde existovali ich rodové klany. Tak ich videli Európania, keď prvýkrát navštívili ostrov. Väčšina sôch bola zvalená pri neskorších konfliktoch medzi klanmi. Výroba a preprava 887 sôch je považovaná za pozoruhodný, tvorivý fyzický výkon. Najvyššia stojaca socha zo všetkých sôch moai sa volala Paro. Bola takmer 10 metrov vysoká a vážila 82 ton.New Scientist, 29. júla 2006, str. 30-34 Najťažšia socha bola nižšia - bola to sediaca moai na kamennej plošine Ahu Tongariki, vážila 86 ton. V kameňolome Rano Raraku sa nachádza najmohutnejšia nedokončená socha; ak by ju dokončili, bola by asi 21,8 m vysoká a mala by hmotnosť asi 270 ton.
Vzhľad náhľad|Moai s očami a s klobúkom "pukao", Ahu Ko te Riku na Tahai Sochy sú neobvyklého tvaru, nemajú vytesané nohy, telo je iba naznačené a najviac vytvarovaná je hlava. Na niektorých moai je klobúk z červenej horniny nazývaný pukao. Podľa iných teórií predstavuje štýl účesu, ktorý sa na ostrove nosil v dobe vzniku posledných sôch. Červené kamene Pukao v priebehu času väčšinou spadli, v súčasnosti sa znova nachádzajú na niektorých sochách. Pôvodne sochy mali aj oči zhotovené z koralov a bieleho obsidiánu.
Moai sú monolitické sochy, ich minimalistický štýl má analógiu v celej Polynézii. Moai sú vytesané v relatívne plochej rovine, tváre majú hrdý, ale zároveň tajomný výraz, ťažké obočie a pretiahnutý nos s výrazným zvlnením nosových dierok v tvare rybárskeho háčika. Vyčnievajúce, ale úzke stisnuté pery. Rovnako ako nos, aj uši sú podlhovasté a oválne. Línie čeľustí vystupujú oproti hrubému krku. Torzá sôch sú ťažké, niekedy sú kľúčne kosti iba nenápadne naznačené. Ramená sú vyrezané v tvare basreliéfu a zvyšok údov na tele v rôznych pozíciách, ruky s dlhými štíhlymi prstami opretými v bok, ktoré sa stretajú v bedrovej pokrývke zvanej Hami, s palcami niekedy smerujúcimi k pupku. Všeobecne platí, že majú anatomické rysy, ale na chrbte nie sú podrobne upravené. Niektoré majú prsteň a vzadu motív opasku, v dolnej časti chrbta. Až na jednu sochu kľačiacej moai sochy nemajú jasne viditeľné nohy.
Hoci moai sú celotelové sochy, často sa spomínajú len ako "Hlavy Veľkonočného ostrova". To je čiastočne preto, že majú neprimeranú veľkosť hláv, aj preto, že boli po dlhý čas zasypané (až po krk) a až po vykopaní bolo možné pozorovať zachovalé detaily, ktoré boli dovtedy chránené pred vplyvmi erózie.
Priemerná výška Moai je asi 4 metre, šírka pri základni okolo 160 cm v priemere, hmotnosť okolo 12,5 ton.
Materiál náhľad|Moai v krátere Rano Raraku Sochy boli vytesané z trachytového tufu (stlačený sopečný popol), ale na ich zhotovenie boli použité aj iné horniny ako napríklad mugearity alebo pemza. Najväčší kameňolom bol na vonkajších svahoch a vo vnútri kráteru Rano Raraku. Tam sa nachádza trinásť sôch moai vytesaných z čadiča, dvadsaťdva z trachytu a sedemnásť z krehkej pórovitej červenej horniny vytvorenej zo sopečného popola.Katherine Routledgeová (1919) Tajomstvo Veľkonočného ostrova ISBN 0-932813-48-8 str. 220.
Sochy boli vytvorené aj na iných miestach ostrova. V Rano-Raraku a na jeho svahoch sa nachádza údajne až 397 sôch, z ktorých mnohé sú 10 až 12 metrov vysoké. Dôvod, prečo sa niektoré sochy nedokončili, odborníci vidia v tom, že sa zrejme pri ich opracovávaní narazilo na tvrdší xenolit (kusy inej horniny v pôvodnom materiáli). Na svahu kráteru sa nachádza tiež jedna z najzaujímavejších sôch - „Moai Tukuturi“, ako jediná sediaca socha moai na ostrove. Jedna z teórií tvrdí, že bola vytesaná ako prvá, ale potom ju neakceptovali. Iná teória tvrdí, že socha predstavuje sediaceho speváka, ktorý spieval počas slávnostných sprievodov domorodcov a šamanov smerujúcim k sochám a kamenným plošinám ahu.
Slovník jazyka Veľkonočného ostrova pozná mnoho slov, ktoré sa týkajú hornín, ich vlastností a náradia z neho vyrobeného. To dokazuje, ako sa jeho obyvatelia v horninách vyznali a vedeli ich používať. Kameň sa v ich jazyku povie maea. Obsidián, sopečné sklo volali maea mataa a vyrábali z neho nože, hroty šípov a kopijí.Fjodor Krendelev/Alexandr Kondratov, Záhady Velikonočního ostrova, 1986, str. 107-108 Maea toki je tvrdý kameň (xenolit), ktorý sopka pri výbuchu vyvrhuje z veľkých hĺbok a pre jeho neobyčajnú tvrdosť sa im hodil na výrobu nožov, sekier, dlát, kladív a ostatných nástrojov, ktorými ostrovania tesali svoje sochy. Maea rengo-rengo boli chalcedónové a kremenné okruhliaky, z ktorých vyrábali škrabky a iné ostré nástroje.
Maea pupura bol tufový lomový kameň, z ktorého stavali monumentálne plošiny, steny domov a ohrady. Na výrobu klobúkov sôch používali pemzu nazývanú Maea hane-hane, ktorá bola po vylomení čierna, ale okysličovaním dostala červenú farbu. Maea matariki sú veľké bloky tufu, z ktorých sa tesali obrovské sochy moai. Z čierneho ťažkého kameňa zvaného maea nevhive vyrábali ostrovania veľké sekery.
Charakteristika Oči V roku 1979 archeológ Sergio Rapu Haoa a tím archeológov zistili, že polguľovité (hemisférické) alebo hlboké elipsovité očné jamky boli navrhnuté tak, aby mohli udržať do nich vsadené koralové ozdobné výplne buď z čierneho obsidiánu, alebo červenej škváry. Objav bol urobený pomocou pozbieraných a poskladaných rozbitých fragmentov z bieleho koralu, ktoré boli nájdené na rôznych miestach. Zo začiatku len ako nezaradené, nájdené v múzeu na Veľkonočnom ostrove boli znova preskúmané a kategorizované ako “očné fragmenty”. Predpokladá sa, že moai s vyplnenými očnými jamkami boli pravdepodobne postavené iba na ceremoniálnych resp. posvätných miestach, čo naznačuje, že hierarchia a dizajn bola na ostrove až do zániku pôvodného kultu a nástupu kultu Vtáčieho muža (Taangata Manu) a kresťanstva selektívne usporiadaná.
Klobúk alebo vlasový uzol (Pukao) Niektoré sochy moai mali osadené na hlavách valcovité pokrývky podobné klobúkom, ktoré boli vytesané z červeného tufu, nachádzajúceho sa hlavne v kameňolome Puna Pao. Červený tuf sa však nachádza aj na iných miestach ostrova, napríklad v sopke Ohio v zálive Anakena.Fjodor Krendelev/Alexandr Kondratov, Záhady Velikonočního ostrova, 1986, str. 120 Klobúky v domorodej reči nazývali “Pukao”. Podľa iných teórií pukao predstavuje štýl účesu, ktorý na ostrove nosili v dobe vzniku posledných sôch. Červené kruhové kamene pukao počas rokov väčšinou spadli, ale v súčasnosti sa znova nachádzajú na niektorých sochách.
Mnohé knihy o Veľkonočnom ostrove vzbudzujú dojem, že všetky sochy na ostrove mali klobúky. Nie je to pravda, klobúky boli skôr výnimkou ako pravidlom. Klobúky nemala ani jedna socha v krátere Rano Raraku a ani žiadne sochy na jeho svahoch a nemali ich ani sochy na polostrove Poike. Asi pätnásť klobúkov napočítame na juhovýchodnom brehu ostrova, v zálive Anakena ich je necelá desiatka a v oblasti zálivu Hangaroa je ich len šesť. Vo všetkých prípadoch stáli sochy na úpätí hôr, na ktorých sa nachádzal červený tuf. Odtiaľ sa potom hotové klobúky kotúľaním po akomsi lešení privaľovali na hlavy sôch (klobúky sa nezdvíhali!).Fjodor Krendelev/Alexandr Kondratov, Záhady Velikonočního ostrova, 1986, str. 122
Výrobný pracovný postup Najprv sa v skale vysekal hrubý obrys, pričom kameň zmäkčovali polievaním vodou (sochy moai boli tesané vždy v polohe ležiacich na chrbte). Neskôr sa začalo pracovať na dokončovaní hlavy a napokon spodnej časti sochy, ktorá bola po celý čas súčasťou skalného masívu. Až po detailnom opracovaní ostatných častí sochy bolo posledné spojenie s jej podkladom prerušené a sochu mohli prepraviť na miesto určenia. Konečnou fázou prác na soche bolo opracovanie miesta spoja na chrbtovej strane a vyleštenie tvárovej časti sopečnou pemzou.
Tie sochy, ktoré sú menej poškodené eróziou, majú zvyčajne detaily tetovaných ozdôb vytesané na chrbte a zadku. Archeologička Routledgeová počas expedície v roku 1914 z toho dôvodu založila kultúrny odkaz.Katherine Routledge (1919) Mystery of Easter Island ISBN 0-932813-48-8 stránke 181 Medzi týmito vzormi sa nachádza aj tradičné tetovanie obyvateľov ostrova, ktoré zaniklo pod vplyvom pôsobenia misionárov. Analýza DNA ostrovanov a ich predchodcov bola kľúčom k vedeckým dôkazom, že moai boli vytesané obyvateľmi ostrova a nie samostatnými skupinami z Južnej Ameriky.
Aspoň niektoré z moai boli maľované. Socha nazývaná Hoa Hakananai bola namaľovaná gaštanovou a bielou farbou až do roku 1868, keď bola odvezená z ostrova. V súčasnosti je umiestnená v Britskom múzeu v Londýne.
Dejiny náhľad|Fotografia Veľkonočného ostrova z roku 1880, dvaja Európania a socha Sochy boli vytesané polynézskymi osadníkmi, medzi rokmi 1250 a 1500. Okrem znázornenia zosnulých predkov môžu byť tiež považované za stelesnenie predkov bývalých náčelníkov.
Dokončené sochy boli presunuté k plošinám ahu, ktoré sa nachádzajú väčšinou na pobreží a potom postavené, niektoré s červeným kamennými valcami (pukao) na ich hlavách.
Predpokladá sa, že kameňolomy v Rano Raraku boli opustené náhle. Dokazuje to množstvo zanechaných kamenných nástrojov a množstvo nedokončených sôch aj pri kameňolome, čakajúcich na prepravu a takmer taký istý počet nedokončených sôch, niektorých upravených iba v hrubých rysoch. V devätnástom storočí to mnohých viedlo k domnienke, že ostrov bol pozostatkom potopeného kontinentu Mu a že väčšina dokončených moai je pod hladinou oceánu. Táto myšlienka bola však odmietnutá, keďže je zrejmé, že: Niektoré sochy boli skalnými rytinami a nikdy by neboli dokončené. Niektoré boli nedokončené iba preto, že robotníci narazili v tufe na tvrdú horninu a začali vysekávať inú ďalšiu sochu Katherine Routledge, Mystery of Easter Island, 1919, ISBN 0-932813-48-8, str. 186 Niektoré úspešne vytesané sochy boli umiestnené natrvalo v lome Rano Raraku. Niektoré z nich boli skutočne nedokončené iba preto, lebo éra výroby sôch už skončila.
Remeselníci Predpokladá sa, že sochy Moai boli tesané významnou triedou profesionálnych kamenárov, ktorí mali porovnateľné spoločenské postavenie ako vysoko postavení členovia iných polynézskych remeselných cechov, alebo alternatívne, osobitne členmi každého klanu. Ústne pramene dokazujú, že kameňolom Rano Raraku bol rozdelený medzi klany, na rôzne územia, ktoré každý klan vlastnil.
Preprava náhľad|Podrobná topografická mapa Veľkonočného ostrova Vzhľadom na to, že ostrov v čase, keď ho Európania prvý raz navštívili, bol už bez stromov, preprava sôch bola po dlhú dobu záhadou. Peľová analýza však ukázala, že ostrov bol kedysi takmer úplne zalesnený (až do roku 1200 nášho letopočtu). Stromový peľ zmizol v roku 1650 a v analýzach sa už neobjavuje a sochy prestali stavať tiež približne v tom istom období. Nie je presne známe, akým spôsobom boli sochy premiestňované, ale je zrejmé, že celý proces takmer určite vyžadoval veľkú ľudskú energiu, laná a prípadne drevené sane, alebo valce, rovnako aj vybudované prepravné cesty po celom ostrove. náhľad|Moai, British Museum Londýn