Židia v Česku patria k aškenázskej židovskej populácii. Prví židia sa na územie dnešného Česka usídlili asi v 10. storočí. Táto minorita bola neustále pod tlakom politickej moci, kresťanov či hospodárskej konkurencie, ktorý nezriedka prerástol v pogrom či vyháňanie židov. Situácia sa začala zlepšovať až v dobe osvietenstva, ale v dôsledku rastúceho nacionalizmu nakoniec došlo k tragédii holocaustu, ktorú neprežilo na 80 tisíc českých, moravských a sliezskych židov. V dôsledku komunistickej politiky sa počet židov ešte znížil a ani po obnovení demokracie nepredstavuje židovská menšina viac než zlomok pôvodného počtu.
Podľa American Jewish Year Book žilo roku 2010 v Česku 3 900 Židov. Podľa predbežných výsledkov zo sčítania ľudu roku 2011 sa k židovskému vyznaniu prihlásilo 1 132 obyvateľov. Federácia židovských obcí (FŽO) však uvádza, že registruje okolo 3 000 svojich členov, a celkový počet Židov v Česku odhaduje na 15 – 20 tisíc.
V súčasnosti sa v Česku nachádza 10 židovských obcí (z toho 7 v Čechách a 3 na Morave a v Sliezsku) zoskupených pod Federáciu židovských obcí. Bohoslužby sa konajú v štyroch synagógach v Prahe (Španielskej, Jeruzalemskej, Staronovej a Vysokej synagóge) a v niektorých ďalších mestách.
Přemyslovská doba Počiatky židovského osídlenia Prvá písomná zmienka o židovskom osídlení v českých krajinách pochádza z 10. storočia, kedy územím českého kniežatstva prechádzal kupec a diplomat Ibrahim ibn Jakub (asi roku 965). Dôveryhodnosť skorších zmienok je nejasná, a nie sú preto všeobecne prijímané. V tomto období Židia hrali kľúčovú úlohu v zahraničnom obchode vznikajúceho českého kniežatstva – Židia importovali do Prahy zlato (ťažilo sa v Sudáne a prevážalo sa cez Španielsko), kde ho vymieňali za kone, kožušiny, a zvlášť za slovanských otrokov. Prvé židovské komunity vznikli v Prahe ako obchodné osady v pražskom podhradí na Újezde a na Vyšehrade. Tieto osady mali istú mieru autonómie, právna ochrana Židov však bola dosiaľ značne neistá. Počas prvej križiackej výpravy bolo židovské obyvateľstvo roku 1096 vydané napospas drancovaniu, pred ktorým množstvo Židov utieklo do Poľska či Uhorska.Žemlička (1998). Str. 210-218. Židovské osady pod Vyšehradom a na Újezde zanikli a židovská štvrť sa presunula na územie dnešného Josefova. náhľad|vľavo|upright|Statuta Iudaeorum potvrdená Karolom IV.
Uzavretie do giet a Statuta Judaeorum Po križiackych masakrách si židia uvedomili, že iba obchodné zmluvy im bezpečnosť nezaistia, a tak hľadali ochranu u samotného panovníka. Postavenie židov sa stalo ešte viac neisté po Treťom (1179) a Štvrtom lateránskom koncile (1215), ktoré nariadili segregáciu židov od kresťanského obyvateľstva, židom prikázali nosiť zvláštne označenie (väčšinou žlté koliesko alebo žltý klobúk) a zároveň obmedzili ich možnosti obživy, takže mimo geto mohli prevádzkovať de facto len obchod a finančníctvo. Napätie medzi židovským a kresťanským obyvateľstvom podnecované cirkevným antijudaizmom sa stále zvyšovalo, dochádzalo k prepadom židov, až nakoniec pápež Inocent IV. vydal dve buly, ktoré zakazovali akékoľvek násilnosti voči židom.Pěkný (2001). Str. 19-22.
Nepokojom sa snažili predchádzať aj českí králi, ktorí však vzniknutú situáciu využili vo svoj prospech. Prvé privilégia vydal židom Václav I. (obsah však zostáva neznámy) a Přemysl Otakar II., ktorý ich vydal niekedy medzi rokmi 1254 – 1262 pod názvom Statuta Iudaeorum. Židia sa tak dostali do zvláštneho postavenia servi camerae regiae (služobníkov kráľovskej komory), kedy sa stali kráľovským majetkom, a akýkoľvek útok na židov bol teda považovaný za útok na majetok kráľovskej komory a podľa toho bol tiež trestaný. Za kráľovskú ochranu museli však židia náležite platiť dane a ochotne poskytovať panovníkovi pôžičky.Pěkný (2001). Str. 23 – 25.
Významné komunity a osobnosti náhľad|Staronová synagóga, jedna z najstarších stredoeurópskych synagóg V tom čase (teda v 2. polovici 13. storočia) boli židia usadení už na niekoľkých miestach v českých krajinách, najmä vo významných obchodných centrách (Praha, Brno, Olomouc, Jihlava, Znojmo, Litoměřice, Příbram)Pěkný (2001). Str. a v Prahe bola tiež vybudovaná dvojloďová gotická Staronová synagóga, na ktorej boli badateľné francúzske a porýnske vplyvy. Vo väčších mestách židovské osídlenie tvorilo 100 – 200 ľudí, v menších mestách však maximálne dve rodiny.
Hlavné centrum židovskej vzdelanosti sa nachádzalo práve v Porýní a Španielsku, a české krajiny tak boli bokom od hlavných stredísk židovského osídlenia. Do českých krajín prichádzali vzdelanci z francúzskych a porýnskych ješiv len občas, aby tu vyučovali ďalších žiakov. Medzi najvýznamnejších učencov, ktorí v českých krajinách pobývali patria hlavne Jicchak ha-Lavan, Petachja ben Jakob či Jicchak ben Moše.Pěkný (2001). Str. 427 – 431.
V hebrejskej literatúre písanej na území českých krajín sú doložené české glosy (napr. v najstaršom dochovanom hebrejskom rukopise v českých krajinách, tzv. Chebskej biblii), ktoré naznačujú možnosť, že sa vtedy židia mohli dorozumievať po česky (pozri lešon Kenaan). Náhrobné nápisy svedčia o tom, že židia dokonca niekedy používali české mena.Pěkný (2001). Str. 482 – 487. Bežná však bola zrejme okrem dialektov hebrejčiny aj nemčina.Mezník (1999). Str. 154.
Doba luxemburská a husitská Nástup Luxemburgov na český trón priniesol židom v českých krajinách väčšiu stabilitu. Aj keď Karol IV. dovolil ríšskym mestám usporiadať protižidovské pogromy,GRAUS, František. Židovské pogromy ve 14. století - černá smrt. In Židovská menšina v dějinách. 1. vyd. Olomouc: Votobia, 1997. Str. 62 – 67. v samotnej Korune českej židov chránil, takže masívna vlna židovských pogromov, ktorá v západnej Európe vyčíňala na prelome 40. a 50. rokov 14. storočia a bola spojená so šírením morovej nákazy, sa českým krajinám až na ojedinelé výnimky vyhla (pogromy sa odohrali v Znojme roku 1338, vo Vroclave roku 1349 a v Chebe roku 1350). Dôvody Karolovej ochrany boli predovšetkým ekonomické, takže aj keď boli ochránení pred fyzickým napadnutím, bolo rušenie kresťanských dlhov u židov pomerne bežné.Pěkný (2001). Str. 28 – 38. Židia sa nezriedka stávali aj obeťami kriminality a naďalej trvali obmedzenia z predchádzajúcich storočí.Mezník (1999). Str. 361.
náhľad|Starý židovský cintorín v Kolíne, založený roku 1418 Za vlády Václava IV., na začiatku jeho vlády žilo v Prahe asi 750 židov, ktorí mali cintorín na Novom Meste, sa situácia zhoršila. Aj keď Václav bol niekedy nazývaný „filosemitom“, skutočnosť bola taká, že roku 1385 zrušil všetky dlhy u židovských veriteľov, z ktorých mnohých navyše nechal zatknúť. Roku 1389 sa na veľkú noc v neprítomnosti kráľa odohral v Prahe veľký pogrom, ktorý opísal v svojej elégii pražský rabín a básnik Avigdor Kara a ktorého vinníci zostali nepotrestaní.
Voči husitstvu cítili niektorí židia najprv sympatie a husitská revolúcia skutočne najprv oslabila feudálne spoločenské väzby a uvoľnila niektoré obmedzenia týkajúce sa židov. Skoro však židia vytriezveli – husiti rozpútali na začiatku 20. rokov 15. storočia niekoľko pogromov a v ďalších desiatich rokoch boli židia vyhnaní z niektorých miest, lebo platnosť Statuta Iudaeorum v tom čase nikto nezaručoval. Po skončení husitských vojen sa situácia stala o niečo stabilnejšia, napriek tomu si však židia v žiadnom prípade nemohli byť istí pred vyháňaním z miest (najmä kvôli konkurencii kresťanským remeselníkom), ani pred pogromami,Pěkný (2001). Str. 46 – 49. ktoré vypukali hlavne v dobách anómie (napr. roku 1448 pri dobytí Prahy Jiřím z Poděbrad či pri pražskom prevrate roku 1483).Šmahel (2001). Str. 420 – 425.
Doba jagelovská náhľad|Židia sa v 1. polovici 16. storočia nachádzali na bojisku medzi kráľom, mestami a šľachtou. Najznesiteľnejšie podmienky poskytovala židom šľachta, napríklad v Mikulove Počas vlády Jagelovcov sa situácia zlepšila len málo. Kráľovská moc bola oslabená a panovník len ťažko získaval späť svoje regály, vrátane právomoci nad židmi. Od židov preto často rôzne poplatky požadovali mesto aj kráľ. Navyše zákaz lichvy, ktorý až dosiaľ pre kresťanov platil, sa stále častejšie porušoval, takže záujem o židovské pôžičky klesal. Židia sa snažili zaistiť si obživu aj v remeslách, kde sa však stali konkurenciou kresťanským remeselníkom, takže napätie medzi kresťanmi a židmi stúpalo, židia boli opäť vyháňaní z miest.Pěkný (2001). Str. 50 – 52.
V priebehu 15. storočia a za vlády Jagelovcov došlo k zásadnej premene židovského osídlenia v českých krajinách. Kým predtým žili židia prevažne v kráľovských mestách, začali sa v tomto období presúvať na vidiek a do poddanských miest pod právomoc (najmä moravskej) šľachty, ktorá podnikavým židovským rodinám ochotne poskytovala zamestnanie aj ochranu a ktorá tak mohla účinnejšie hospodársky súťažiť s mestami.Pěkný (2001). Str. 52 – 61.
Doba habsburská Vláda Ferdinanda I. S nástupom Ferdinanda I. Habsburského na český trón roku 1526 sa situácia pre židov začala vyvíjať sľubne. Roku 1527 im Ferdinand potvrdil ich privilégia a v nasledujúcich 15 rokoch sa počet pražských židov zdvojnásobil.Pěkný. Str. 62. Šľachta židov chránila, ale v mestách židia predstavovali nebezpečnú konkurenciu remeselníckym cechom, ktoré sa kvôli svojmu konzervatizmu len ťažko vyrovnávali s rozvojom zahraničného obchodu a technologického pokroku. Židov ale žiadne cechové pravidlá nezväzovali, a tak mohli svoju činnosť pomerne ľahko prispôsobovať meniacim sa podmienkam. Mešťania sa preto neustále snažili vymôcť si u kráľa vypovedanie židov.Janáček (1968). Str. 178n.
K vyháňaniu skutočne dochádzalo. Najprv šlo len o jednotlivé mestá (roku 1522 vyhnali židov z Opavy, 1535 z Hlubčic),SPYRA, Janusz. Židé v rakouském Slezsku (1742-1918). Nástin dějin. In Židé ve Slezsku: studie k dějinám Židů ve Slezsku. 1. vyd. Český Těšín: Muzeum Těšínska, 2001. ISBN 80-902355-8-1. [ďalej len Spyra (2001)]. Str. 7. roku 1541 bolo proti židom vznesené obvinenie, že spôsobili požiar Malej Strany a Hradčan a že sú vyzvedači Turkov, a boli vypovedaní z českých krajín.Pěkný (2001). Str. 63 – 66. Lenže na Morave a v Sliezsku šľachta nemala záujem vyháňať židov, a tak vypovedací edikt nerešpektovala. Vyhnanci z Čiech sa teda usadzovali najmä v týchto oblastiach.Spyra (2001). Str. 8.
Po porážke stavovského povstania roku 1547 sa však významne zmenil pomer síl medzi kráľom, šľachtou a mestami – moc miest bola zlomená,Janáček (1968). Str. 315 – 320. takže si nemohli dovoliť protestovať proti Ferdinandovmu rozhodnutiu z roku 1545, ktorým povoľoval židom návrat do Čiech, ale roku 1557 mešťania obvinili židov z vývozu striebra a dosiahli ďalšie vypovedanie z Čiech, ku ktorému však kvôli byrokratickým prieťahom fakticky nedošlo.Pěkný (2001). Str. 66 – 67. náhľad|vľavo|upright|Maiselova synagóga postavená dvorským židom Rudolfa II.
Obdobie dvorských židov (rudolfínske obdobie a tridsaťročná vojna) Za vlády Maxmiliána II. sa situácia o niečo zlepšila, lebo roku 1567 im potvrdil ich privilégia,Pěkný (2001). Str. 71. ale skutočný rozvoj židovského spoločenstva nastal za vlády jeho syna Rudolfa II., ktorý na sťažnosti mešťanov proti židom nereagoval, čo židom prinieslo po dlhej dobe vytúženú stabilitu pomerov. Rudolf II. využíval služby dvorského žida Mordechaja Maisla, ktorý financoval mnohé stavby v židovskom gete (Židovská radnica, Vysoká synagóga, Maiselova synagóga). Podobne sa rozvíjali aj ďalšie židovské obce v českých krajinách.Pěkný (2001). Str. 72 – 77.
Svoj zlatý vek židia zažívali nielen po stránke materiálnej, ale aj duchovnej. V českých krajinách pôsobili mnohí učenci, napr. Maharal, Jom Tov Lipmann Heller, historiograf David Gans, alebo kabalista Ješaja Horowitz.Pěkný (2001). Str. 437 – 461. V Prahe bola navyše od roku 1527 v prevádzke hebrejská tlačiareň rodiny Gersonidov.Pěkný (2001). Str. 436.