Biblia je nielen teologickou knihou, ale aj historickou. Celý jej obsah (a teológia) je založený na historických udalostiach. Biblický popis týchto udalostí a s nimi spojených reálií bol po celé stáročia jediným prameňom pre ich historické poznanie. Hlavne na jej základe boli počas 19. a 20. storočia objavené a zrekonštruované staroveké dejiny mnohých oblastí Blízkeho Východu. Aj dnes je Biblia cenným historickým dokumentom, ktorý sa používa pri archeologických vykopávkach a spoznávaní dejín Blízkeho Východu.
Problematika historicity Biblie Spoľahlivosť každého historického dokumentu je potrebné preveriť. Biblia obsahuje veľa unikátnych až „nadprirodzených“ udalostí (rozdelenie Červeného mora, zmŕtvychvstanie Ježiša). Racionálne uvažujúci historik sa preto na ňu ako na prameň pozerá spočiatku s veľkými pochybnosťami. Od 17. storočia a s väčšou intenzitou v dobe osvietenstva bola veľká časť miest v biblických textoch z tohto dôvodu označovaná za správy historicky chybné, alebo dokonca vymyslené. Historici zaujímali k Biblii najrôznejšie postoje, od tzv. biblického minimalizmu, ktorý ju na základe vymenovaných argumentov považoval len za zbierku legiend, spísanú skupinkou židovských kňazov po návrate z babylonského zajatia, po tzv. biblický maximalizmus, ktorý ju deklaroval za historicky presnú, ale bez toho, aby dokázal objektívne vysvetliť rôzne kontroverzné miesta.
Historická spoľahlivosť Biblie preto bola a stále je preverovaná. Skúmajú sa rôzne zachované exempláre biblických textov, ich rôzne preklady i vznik kánonu, teda súčasnej zbierky biblických kníh. Biblia je porovnávaná s inými starovekými dokumentmi a s poznatkami archeológie, geografie, astronómie, paleografie, lingvistiky a ďalších vied, ktoré nielen preverujú jej historickú spoľahlivosť, ale tiež pomáhajú osvetliť a lepšie vysvetliť rôzne detaily v biblických textoch.
Materiál a metódy Rukopisy a kánon Texty Biblie sa nám nezachovali vo svojich pôvodných exemplároch, ale iba v odpisoch, časovo bližších alebo vzdialenejších dobe vzniku textu. Medzi odpismi sa vyskytujú rozdiely, vysvetľované väčšinou pisárskymi chybami pri odpisovaní. Rozdiely sú aj v samotnej zostave biblických textov, teda v otázke, ktoré biblické knihy patria do biblického kánonu.
Overovaním pôvodnosti či zisťovaním pôvodnej podoby biblického textu sa zaoberá tzv. nižšia textová kritika. Tá vychádza z toho, že ak pri odpisovaní textov vznikali chyby, tak je možné ich odhaliť na základe textových zákonitostí – rôzni pisári robili chyby na rôznych miestach, niektoré miesta sa pripodobnili miestam iným, pisári dopĺňali na niektoré miesta vlastné vysvetlivky a pod.
Pôvodná podoba Starého zákona sa rekonštruuje hlavne podľa hebrejského (a čiastočne aramejského) mazoretského textu a podľa Septuaginty a Pešity ako najstarších dochovaných prekladov. Najstarším dokladom je časť textu s tzv. Áronovým požehnaním na striebornom amulete datovaná približne do roku 600 pred Kr. Veľmi dôležitým nálezom boli zvitky od Mŕtveho mora, ktoré obsahujú texty väčšiny starozákonných kníh.
Nová zmluva sa zachovala približne v 5 500 gréckych rukopisoch a okolo 10 000 latinských. Žiadne iné dielo staroveku sa nezachovalo v toľkých exemplároch. Napríklad Homérova Íllias sa zachovala v 643 kópiách. Takýto veľký počet rukopisov umožnil metódami textovej (nižšej) kritiky veľmi dobre vylúčiť pisárske chyby a veľmi spoľahlivo určiť pôvodný text. Aktuálny text Novej zmluvy je rovnaký, aký bol v dobe jej prvého napísania. Niektoré viacznačné miesta sú v dnešných bibliách vyznačené a sú uvedené všetky varianty. Týchto veršov je veľmi málo a nemajú vplyv na celkový zmysel textu Novej zmluvy.
Vyššia kritika sa snaží určiť autorstvo dokumentov, dobu ich vzniku, význam pre publikum a podobne. Jej výsledky sú oveľa menej objektívne, veľmi špekulatívne, často v rozpore a vedci sú rozdelení na viacero táborov.
Biblický kánon sa vyvíjal niekoľko storočí. Išlo o zoznam dôveryhodných kníh, ktoré správne podávali kresťanské učenie. Výber týchto kníh sa robil veľmi prísne. V roku 200 biskup Serapion píše: „prijímame Petra a ostatných apoštolov ako Krista, ale ako skúsení ľudia preverujeme spisy ktoré sú im falošne pripisované pretože vieme, že také veci nám odkázané neboli“Apokryfy. In: . Spis musel pochádzať od apoštolov alebo ich priamych žiakov. Musel súhlasiť so všeobecne známou kresťanskou vierou. Ak kvôli nemu niekedy vznikli bludné učenia, bol odmietnutý. Prvé štyri evanjeliá boli považované za spoľahlivé veľmi skoro. Spomína ich už Ireneus okolo roku 180. podľa nich boli posudzované ostatné spisy. Preto veľa iných spisov bolo odmietnutých ako nespoľahlivé a nepresné (napríklad evanjelium podľa Tomáša, Petrovo evanjelium a ďalšie). Atanázius, biskup v Alexandrii počas Veľkonočných sviatkov roku 367 vymenoval zoznam kníh, ktoré dodnes tvoria Novú zmluvu. Použil pri tom frázu „kanonizované“ (kanonizomena). Zoznam tých istých kníh bol v roku 382 prijatý na koncile v Ríme, keď bol pápež Damasus I. Tak sa stali kanonickými aj na Západe. V súčasnosti sa biblickí vedci domnievajú, že výber kníh do kánonu bol v minulosti urobený veľmi dobre. Niektorí tvrdia, že by tam malo patriť aj Evanjelium podľa Tomáša, ale iní zase oponujú, že neprináša nič podstatné, pričom miesto a doba jeho vzniku vzbudzujú oprávnené pochybnosti o jeho historickej presnosti.
Biblické texty Hebrejská biblia Tvorí ju veľký počet dokumentov. Sú to rôzne žánre: kroniky, príbehy, piesne, modlitby atď. Autori niektorých nie sú známi alebo sú o nich pochybnosti. Tieto dokumenty sa delia na niekoľko skupín.
Tóra: Genezis – Deuteronómium Obsahuje rozprávania ako Boh stvoril svet a ľudské bytosti. Prví ľudia neposlúchli Božie príkazy a svet bol porušený. Boh zoslal potopu a potrestal zlých ľudí, ale zachránil Nóacha s rodinou. Vybral si Abraháma, ktorý poslúchal jeho vôľu. Potomkovia Abrahámovho vnuka Jákoba odišli do Egypta. Tam boli otrokmi. Boh poslal Mojžiša a vyslobodil ich. Doviedol ich do krajiny Kanaán, ktorú sľúbil Abrahámovi.
Deuteronomická história: Józue – 2. kniha Kráľov Izraeliti dobyli Kanaánsku krajinu. Vládli nad nimi sudcovia až po Samuela. Potom si zvolili kráľa Saula. Po ňom Boh vybral za kráľa Dávida. Jeho potomkovia rozdelili ríšu na Izrael (severne) a Júdsko (južne). Neposlúchali Božie zákony a boli porazení a odvlečení do zajatia v Asýrii a neskôr Babylonu. Šalamúnov chrám v Jeruzaleme bol zničený.
Kronikárska história: 1. a 2. kniha Kronická, Ezdráš, Nehemiáš Kroniky opakujú históriu spomínanú v knihách kráľovských. Pridávajú niektoré nové detaily. Babylon je porazený kráľom Kýrosom (Peržania) a židia sa môžu vrátiť a opäť postaviť chrám.
Iné knihy Ide najmä o prorocké knihy, ktoré oznamujú Božie zákony a príkazy. Prorok Ámos a Ozeáš pôsobili okolo roku 800 pred Kr. Prorok Jeremiáš a Ezechiel existovali počas Babylonské ho zajatia. Niektoré ďalšie knihy sú zahrnuté len v niektorých kánonoch. Knihy Makabejské popisujú historické udalosti v závere 2. storočia pred Kr. a nie sú považované za kanonické ani protestantskými cirkvami ani židovskými rabínmi.
Nový zákon Skladá sa z historických kníh – štyri Evanjeliá a Skutky Apoštolov, vyučujúcich kníh – listy apoštolov jednotlivcom alebo cirkevným zborom a prorockej knihy – Zjavenie Jána.
Mimo-biblické pramene Do 19. storočia bola Biblia skúmaná len prostriedkami textovej kritiky a bola porovnávaná len sama so sebou. V posledných 200 rokoch pribudlo veľa nových možností: iné staroveké dokumenty archeologické vykopávky, ktoré sú skúmané pomocou najnovších technológií lingvistika, historická geografia, demografia, sociológia, technické vedy, poľnohospodárske vedy ďalšie nekanonické texty, ktoré napriek nesprávnemu teologickému obsahu sú užitočné pre historický výskum
História kritiky spoľahlivosti Biblie Hebrejská biblia Po celé stáročia až do 18. storočia sa v kresťanskom svete verilo v existenciu rajskej záhrady, potopy, Babylonskej veže, že Zem je stará približne 5000 rokov pred narodením Krista a že príbehy o patriarchoch sú doslovná pravda. Existovali aj vtedy rôzne názory na niektoré otázky napríklad Augustín (354 – 430) alebo Maimonides. Išlo hlavne o pasáže Genezis 1 – 11, ktoré obsahovali veľmi neobvyklý obsah. Ale presnosť Biblie bola stále široko uznávaná.
Prvé problémy vznikli kvôli prepojeniu biblického učenia s Aristotelovými názormi počas stredoveku. Kresťanský pohľad na svet a biblické texty boli vysvetľované pomocou Aristotelovej filozofie. Každá chyba nájdená v Aristotelových myšlienkach potom poškodzovala aj biblické učenie. Prvýkrát sa to prejavilo pri Galileovi a spore o geocentrizmus a heliocentrizmus. Ďalšie problémy prišli po vzniku geológie ako vednej disciplíny v roku 1788. Dovtedy sa rôzne geologické javy vysvetľovali ako pozostatky potopy (katastrofizmus). Teraz vznikla teória unifomitarianizmu, ktorá tvrdila, že všetky výrazné artefakty na Zemi vznikli postupným pôsobením malých síl počas dlhých období. Darwinova teória evolučného vývoja živých organizmov publikovaná v diele O pôvode druhov (1859) významne protirečila biblickému príbehu o stvorení a rajskej záhrade. Pod jej vplyvom sa kapitoly Genezis 1 – 11 začali vysvetľovať čisto na teologickej/mytologickej rovine a nie historicky.
V dobe osvietenstva niektorí učenci ako Thomas Hobbes (v diele Leviatan), Baruch Spinoza, Richard Simon začali tvrdiť, že Mojžiš nebol autorom Genezis ani ostatných kníh Pentateuchu. Viedli ich k tomu rôzne miesta v texte, ktoré sa opakovali alebo si protirečili. Bibliu začali považovať za zbierku upravených babylonských mýtov, ktorá bola napísaná veľa storočí po udalostiach a pracovalo na nej veľa redaktorov. V tomto období sa považovalo za isté, že v Mojžišových časoch ešte nebolo známe písmo a tieto príbehy sa tradovali len nespoľahlivou ústnou formou z generácie na generáciu. Pokračovateľmi týchto názorov boli Jean Astruc, ktorý začal rozlišovať pôvodné pramene použité na zostavenie Pentateuchu podľa formy použitého Božieho mena (Elohim/J-H-W-H). Julius Wellhausen (Tübingenská škola) sformuloval hypotézu dokumentov, ktorá tvrdila, že Pentateuch je poskladaný z rôznych dokumentov, na ktorých pracovalo veľa redaktorov počas stáročí. Hermann Gunkel, Albrecht Alt a Martin Noth (kritika tradície) sa domnievali, že primárny zdroj informácií o biblických postavách bolo ústne podanie. Z tohto dôvodu tvrdili, že ak aj existovali Abrahám a iní patriarchovia ako historické postavy, neskoršie generácie z nich vytvorili legendy pri ústnom odovzdávaní ich skúseností. Copenhagenská škola na základe týchto hypotéz dokonca tvrdila, že historický Izrael je len pár archeologických pozostatkov a biblický Izrael existoval len v Biblii. Považovali Starú zmluvu za výtvor predstavivosti malej židovskej komunity v Jeruzaleme po návrate z babylonského zajatia okolo roku 539 pred Kr.