Spartakus (* cca 109 pred Kr. – † 71 pred Kr.) bol rímsky otrok a vodca Spartakovho povstania otrokov v rokoch 73 pred Kr. – 71 pred Kr. v Starovekom Ríme. Utiekol z gladiátorskej školy a vytvoril armádu, ktorá udelila veľa trpkých porážok rímskym légiám. Toto povstanie je známe ako Tretia vojna otrokov, jedno z troch otrockých povstaní v Starovekom Ríme.
Pred Spartakom V 3. až 1. storočí pred Kr. sa v Itálii prudko zvýšil počet otrokov, pretože vojny vedené Rimanmi priniesli obrovské množstvo vojnových zajatcov, ktorí sa predávali na trhoch ako otroci. Pochádzali najmä z Grécka a Malej Ázie. Väčšinou ich využívali na prácu na veľkých poľnohospodárskych majetkoch latifundiách ako robotníkov alebo sa stali pastiermi v pastierskych oblastiach ako bola Sicília. Tí, čo mali najmenej šťastia a najviac fyzickej sily, boli predaní do gladiátorských škôl, a tým odsúdení na smrť v aréne. Životné podmienky väčšiny z nich boli ťažké. Poľnohospodárski otroci boli obyčajne priviazaní reťazou, zle živení a často museli ujsť, aby prežili. Otrokom použitým na boj v aréne bol vypaľovaný znak, aj keď neskôr sa vypaľoval len otrokom na úteku. Na Sicílii sa vytvorili bandy pastierov, ktoré vykrádali farmy a napádali pocestných ľudí.
Títo ľudia boli pripravení na všetko, snažili sa dostať spod vlády majiteľov, čo ukazujú mnohé otrocké vzbury v tomto období, najmä na Sicílii. V 2. storočí pred Kr. okolo roku 140 pred Kr. Sýrčan Eunous, ktorý sa vyhlásil za veštca, viedol otrockú vzburu v Henne. Keď ho vyhlásili za kráľa, založil ozajstné kráľovstvo a nazval sa Antiochos. S 200-tisícovou armádou ovládal počas siedmich rokov veľkú časť ostrova a porazený bol až v roku 132 pred Kr. V roku 104 pred Kr. vypukli na Sicílii ďalšie vzbury, ktoré podporoval nový veštec Salvius. K vzbúrencom sa pridávali aj slobodní muži a mnohí otroci na úteku. Salvius sa dal vyhlásiť za kráľa pod menom Tryfon a usadil sa v meste Triocala, ktorému dal vybudovať hradby. Po smrti Salvia nastúpil na trón jeho generál Aténion, ktorý pokračoval v plienení Ríma až do roku 101 pred Kr., kedy konzul Manius Aquillius vzburu definitívne rozdrvil.
Vzbura gladiátorov Vzbura sa začala v lete roku 73 pred Kr. v gladiátorských kasárňach v meste Capua, keď 70 gladiátorov premohlo strážcov a ušlo. Na čele týchto vzbúrencov bol Spartakus. Z histórie sa o ňom zachovalo len málo informácií. Narodil sa v Trácii, v kmeni sídliacom pri rieke Strymon. Jeho matka zomrela pri pôrode a otca ukrižovali pre neskoré platenie daní, keď bol Spartakus ešte dieťa. Podľa niektorých prameňov bol obyčajným pastierom, z iných zdrojov vyplýva, že vraj mal kniežací pôvod. Ako mnohí v tej dobe, bol násilne zverbovaný do rímskej armády, čoskoro z nej ale utiekol. Keď ho chytili, stal sa otrokom a bol odvedený do Ríma, aby ho predali. Cvičiteľ gladiátorov Lentulus Battiatus si všimol jeho mohutnú postavu a kúpil ho, aby bojoval v aréne ako gladiátor. Spartakus sa teda ocitol v ludus gladiátorskej škole svojho nového pána v Capue, v spoločnosti iných gladiátorov, ktorí mali ten istý osud ako Spartakus - skôr či neskôr umrieť v aréne. Battiatus ale urobil chybu, keď dal dokopy silných mužov hovoriacich tým istým jazykom - pravidlo opatrnosti bolo, aby gladiátori neboli schopní sa medzi sebou dorozumievať, a teda spojiť sa proti svojmu pánovi. Utečenci sa z Capuy presunuli do Neapolského zálivu a cestou sa k nim pridávali mnohí otroci pracujúci na majetkoch v Kampánii. S pomocou dvoch galských dôstojníkov Crixusa a Oenomaeusa Spartakus zoradil svoje jednotky a získal pre ne zbrane a potraviny, plieniac okolité veľké majetky. Gladiátori, ktorí sa dobre vyznali v boji, dali novým prišelcom vojenský výcvik. Ako desaťtisícová armáda sa vzbúrenci usadili v kaldere sopky Vezuv.
Spartakus v Itálii Rimanom trvalo nejaký čas kým zareagovali, pretože podceňovali hnutia a brali to ako súkromnú záležitosť: ujdeného otroka mal nájsť a potrestať jeho pán. Faktom tiež bolo, že boj s hŕstkou vzbúreneckých barbarských otrokov neprinášal so sebou slávu pre vojenských vodcov.
Podstatné v tom čase boli dve veľké vojenské operácie, ktoré zamestnávali rímske jednotky: boj proti vzbúrenému generálovi Sertoriusovi v Hispánii a boj proti pontskému kráľovi Mitridatesovi VI., ktorý sa zmocnil rímskej provincie v Bitýnii. Keď nakoniec Rimania vyslali svoje jednotky proti vzbúreným otrokom, tí boli už dobre pripravení a zorganizovaní a Rimanov ľahko porazili. Prétor Glaber sa rozhodol rozmiestniť svoje jednotky pod svah Vezuvu, aby vzbúrencov zablokoval, ale tým sa podarilo preniknúť cez stráže a zvíťaziť. Po tomto víťazstve sa mnohí pastieri z okolia pridali k Spartakovi, ktorého armáda už v zime v roku 73 pred Kr. dosahovala 70 000 mužov. Táto armáda bola utvorená najmä Trákov, Germánov a Keltov. Vtedy sa Spartakus rozhodol vziať časť svojej armády smerom k Alpám v úmysle, aby sa bojovníci dostali každý do svojej krajiny. Niektorí z nich však chceli zostať v Kampánii a žiť z rabovania tejto bohatej krajiny. 30 000 mužov pod vedením Crixa zostúpilo do Apúlie, konzul Lucius Gellius Publicola ich ale porazil a zmasakroval. Armáda pod vedením Spartaka sa dostala na planinu Pádu, pričom sa k nej po ceste pridávali mnohí otroci na úteku. Pri Modene presvedčivo zvíťazila nad vyslanými rímskymi légiami. Namiesto pôvodného plánu prekročiť Alpy sa ale nakoniec Spartakus so svojou armádou odklonil smerom na juh. Doteraz sa nevie, prečo spravil tento náhly obrat, ale zdá sa, že veľký počet jeho mužov sa po víťazstvách odmietlo vrátiť do svojich krajín a túžilo zmocniť sa Ríma.
Pád Spartaka Spartakus teda tiahol na juh, ale odmietol ísť na Rím, podobne ako Hannibal pred 150 rokmi. Zmocnil sa mesta Thurioi neďaleko bývalého gréckeho mesta Sybaris, kde sa na niekoľko týždňov usadil. Aby sa jeho muži nedali zlákať bohatstvom, zakázal obeh zlata a striebra v meste. Medzitým sa v Ríme vo voľbách Marcus Licinius Crassus uchádzal o funkciu prétora s ambíciou potlačiť vzburu. Po zvolení dostal na splnenie svojho cieľa desať légií. Táto armáda sa vydala rýchlym tempom na cestu. Výsledky prvých bitiek boli nerozhodné, Spartakus ale pochopil, že protivník je silnejší. Rozhodol sa preto odísť na Sicíliu. Keď chcel prejsť s jednotkami Messinský prieliv, dohodol sa s kilíkijskými pirátmi a dal im veľkú sumu peňazí, tí však zmizli. Spartakus teda viedol svojich bojovníkov do mesta Rhegium. Crassus tam videl príležitosť, ako ho zablokovať a dal vyhĺbiť hlbokú priekopu naprieč polostrovom Bruttium. Vzbúrenci trpeli hladom, ale Spartakovi sa vďaka noci a snehovej búrke podarilo preniknúť cez rímske jednotky. Po mnohých potýčkach sa v Lukánii odohrala posledná bitka. V tomto dlhom a prudkom boji utrpeli otroci definitívnu porážku. Spartakus zahynul v boji, jeho telo sa však nikdy nenašlo. Následne dal Crassus ukrižovať 6 600 otrokov pozdĺž Via Appia medzi Capuou a Rímom. Toto potrestanie malo odradiť akýkoľvek ďalší pokus o vzburu.
Zaujímavosti
Viacerí umelci použili Spartakov osud ako námet svojich diel, napr. Gotthold Ephraim Lessing, Franz Grillparzer, Stanislav Kostka Neumann, Aram Chačaturjan (balet), Jaroslav Vrchlický, Stanley Kubrick a iní. Karol Marx označil Spartaka za hrdinu, Spartakovo povstanie preto malo v socialistickom Česko-Slovensku pri vyučovaní dejepisu dôležité miesto.
Literatúra HABAJ, Michal: Spartakus : Otrok, ktorý vystrašil Rím. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 18 25.
Iné projekty
Kategória:Vojenské osobnosti starovekého Ríma Kategória:Otroci