Godefroy z Bouillonu ([godefroj z bujónu]; niekedy uvádzaný ako Godefroi, francúzsky Godefroy de Bouillon; * asi 1060, Boulogne-sur-Mer, Francúzsko – † 18. júl 1100, Jeruzalem) bol lotrinský vojvoda a jeden z vodcov prvej križiackej výpravy. Narodil sa ako prostredný syn grófa Eustacha II. a jeho druhej manželky Idy z Boulogne, ktorá pochádzala z rodu Karola Veľkého. V mladosti zložil prísahu rímsko-nemeckému kráľovi Henrichovi IV., na ktorého strane potom bojoval vo vojne o investitúru a zúčastnil sa i dobytia Ríma v roku 1083.
Keď v roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. prvú križiacku výpravu za oslobodenie Božieho hrobu v Jeruzaleme, Godefroy čoskoro ohlásil svoju účasť. Predal, alebo zastavil väčšinu svojho majetkuHrochová, str. 21 – 22. a spolu so svojimi bratmi sa na križiacku výpravu vydal. S výpravou sa zúčastnil všetkých rozhodujúcich bitiek, pri mestách Nikaia, Dorylaea, Antiochia a v júni 1099 i konečného útoku na Jeruzalem. Po dobytí Jeruzalema bol križiackymi veľmožmi zvolený vládcom mesta a dobytých území s titulom Ochranca Svätého hrobu. V čele križiackych vojsk potom odrazil útok fátimovskej i damašskej armády, potom však ťažko ochorel a roka 1100 v Jeruzaleme zomrel. Pre ďalšie generácie Frankov v križiackych štátoch sa Godefroy stal legendou a jeho sila a odvaha sa stala námetom mnohých truvérskych piesní.
Mladosť thumb|left|Rímsko-nemecký cisár Henrich IV. Narodil sa okolo roku 1060 v Boulogne-sur-Mer. V čase Godefroyho života bolo toto územie súčasťou Svätej ríše rímskej a bolo rozdrobené na malé panstvá, formálne poddané ríši. Skutočnosť, že bol Godefroy druhorodený, teda nie dedič rodového titulu a majetku, bola rozhodujúca pre jeho ďalšiu kariéru bojovníka.
Keď zomrel jeho strýko z matkinej strany, dolnolotrinský vojvoda Godefroy IV. odkázal svoje vojvodstvo Godefroyovi. Ale nemecký kráľ Henrich IV. nedovolil, aby sa tak dôležité a veľké léno dedilo po matke, navyše sa obával, že mladému Godefroyovi by sa vojvodstva mohlo rozpadnúť. Kráľ Henrich tak na uvoľnené miesto titulárne dosadil svojho dvojročného syna Konráda a Godefroyovi nechal len markizát Anvers, grófstvo Verdun a panstvo Bouillon vArdenách. Godefroy zostal Henrichovým vazalom a vernou službou nemeckému kráľovi a neskoršiemu cisárovi Henrichovi nakoniec získal Lotrinsko vo funkcii ríšskeho správcu, nie však ako léno. Godefroy kráľovi aj naďalej slúžil, podporoval ho v zápase o investitúru s pápežstvom a bojoval na Henrichovej strane s nemeckým vzdorokráľa Rudolfom Švábskym.
O Godefroyovej účasti na Henrichových výpravach sa vie veľmi málo. Kronikár opisuje Godefroyovu účasť v bitke pri rieke Elster takto:
Existujú však silné pochybnosti, či sa Godefroy bitky vôbec zúčastnil. Rovnako je nejasný jeho podiel na dobytie Ríma cisárskymi vojskami v roku 1083. Je isté, že sa Henrichovej talianskej výpravy aj obliehania Ríma zúčastnil, či však osobne zasiahol do bojov v meste, alebo bol v tom čase chorý, zostáva otázne.
V nasledujúcich rokoch bol Godefroy zamestnaný predovšetkým bojom na svojom panstve, najmä so svojou tetou Matildou Toskánsku. V roku 1086 odrazil pri hrade Bouillon útok Alberta z Namuru, ktorý v tejto bitke padol. O rok neskôr dal cisár Henrich IV. korunovať svojho syna Konráda za nemeckého kráľa, čím ho vyviazal z dolnolotrinského vojvodstva, ktoré potom udelil Godefroyovi zBouillonu. Godefroy sa tým stal skutočným vojvodom.
Prvá križiacka výprava thumb|Vodcovia prvej križiackej výpravy: Godefroy z Bouillonu, Bohemund Tarentský, Raimond IV. z Toulouse a Tankred Galilejský, 19. storočie
V roku 1095 na koncile v Clermonte nástupca Gregora VII., pápež Urban II., vyhlásil križiacku výpravu za oslobodenie Jeruzalema od neveriacich. Zbožného Godefroya veľmi ovplyvnilo najmä clunyjské hnutia a cisár Henrich si prestával byť istý jeho lojalitou. Godefroy sa preto rozhodol pripojiť k výprave a natrvalo sa usadiť v Svätej zemi. Bol tak jediným významným ríšskym šľachticom, ktorý sa k prvej križiackej výprave pridružil.
Spolu s Godefreym sa rozhodli k výprave pridať i jeho bratia Eustach a Balduin, ktorý žil na Godefroyovom dvore.Hrochová, str. 22. Každý znich mal pre pripojenie sa k výprave úplne iné motívy. Eustach túžil posilniť svoju politickú prestíž a o výpravu v skutočnosti záujem nemal, preto sa pokojne podriadil veleniu svojho brata Godefroya a do dejín výpravy sa nijako výrazne nezapísal. Najmladší Balduin chcel získať pôdu a postavenie. Bol ambiciózny, cieľavedomý a zo všetkých križiackych veľmožov najnebezpečnejší.
V Lotrinskom vojvodstve však nie všetci s Godefroyovým rozhodnutím odísť do Svätej zeme sympatizovali, lebo zbožný Godefroy bol medzi poddanými obľúbený. Kronika svätohubertská jeho rozhodnutie líči ako zradu, lebo opustil svojich poddaných, o ktorých mal ako lénny pán povinnosť starať sa, a "vymenil isté za neisté". Godefroy uzavrel mier so svojím dlhoročným nepriateľom, biskupom Richerom zVerdun, ktorému predal verdunské grófstvo a mestá Stenay a Mouzay na rieke Mása. Panstvo Bouillon zastavil biskupovi Otbertovi zLiège. Za svoj majetok chcel Godefroy len drahý kov, ktorý bol univerzálnym platidlom. Celkom tak zhromaždil 360 kilogramov striebra.Kovařík, str. 115.
Do Svätej zeme Godefroya a jeho bratov nasledovali bratanec Balduin Le Bourg, hennegavský gróf Balduin II., Garnier de Grez, gróf Renaud de Toul, Hughes de Saint-Pol a jeho syn Enguerrard, Godefroy de Louvain, Jean de Namur, rýnsky palatín Siegfried, Goeffroy d'Esch a ďalší. Podľa historika Stevena Runcimana to celkom bolo asi 1 000 rytierov z Valónska, Lotrinska a Fríska a 7 000 peších bojovníkov. Godefroyova výprava tak predstavovala najpočetnejšiu skupinu vojsk prvej križiackej výpravy. thumb|left|Alexios I. Komnenos na mozaike vchrámu Hagia Sofia
Výprava sa na rozdiel od výprav ostatných francúzskych veľmožov vydala na východ cez Svätú ríšu rímsku a ďalej cez Uhorsko ako nedlho pred tým pútnické križiacke húfy Petra Pustovníka a rytiera Gautiera Sans- Avoir. Pretože bol Godefroy stále leník cisára Henricha, ktorý bol pápežovým nepriateľom, nemohol ísť cez Taliansko, koré ovládali pápežovi stúpenci.Duggan, str. 31. Aby získal ešte viac peňazí, Godefroy cestou vydieral nemeckých Židov, ale nikdy nezašiel až k pogromom akými sa vyznačovala ľudová výprava grófa Emericha z Leisingenu. Keď Lotrinčané dorazili na nemecko-uhorskej hranice, uhorský kráľ Koloman, po zlých skúsenostiach s ľudovými križiackymi húfy, požadoval od Godefroya jeho brata Balduina ako rukojemníka.Bridge, str. 42. Balduin pri predstave, že by mal byť Maďarom vydaný zúril, Godefroy ho však presvedčil a kráľovi Kolomanovi sa vojvoda osobne zaviazal prejsť krajinou bez incidentov. Svoje slovo dodržal a lotrinská armáda sa v Uhorsku zdržala akýchkoľvek násilností. thumb|Gustave Doré: Godefroy z Bouillonu a ostatní vodcovia výpravy skladajú lénnu prísahu byzantskému cisárovi Alexiovi I.
Po prechode byzantskej hranice už križiakov očakávali byzantskí sprievodcovi s ktorými v decembri 1096 dospeli do Selymbie na pobreží Marmarského mora, asi päťdesiat míľ západne od byzantského hlavného mesta Konštantínopolu. Lotrinská výprava dorazila do Byzantskej ríše ako druhá, hneď po Francúzoch, ktorrých viedol gróf Hugo I. z Vermandois, mladší brat francúzskeho kráľa Filipa I. Medzi Lotrinčanmi kolovali povesti, že Byzantínčania s grófom z Vermandois nakladajú ako s väzňom, začali preto z pomsty drancovať byzantské územia. Hugo síce do istej miery väzňom bol, ale v Konštantínopole s ním bolo kráľovsky zaobchádzane, a keď cisárovi Alexiovi I. zložil požadovanú lénnu prísahu, bol zahrnutý darmi. Rovnakú lénnu prísahu požadoval cisár Alexios aj po Godefroyovi a jeho bratoch. To však Godefroy a Balduin odmietli; Godefroy predovšetkým namietal, že prísahu zložil už cisárovi Henrichovi a nechcel prisahať druhýkrát, navyše cisárovi, ktorého nepoznal. Lotrinčania preto navrhli, aby sa celá situácia vybavila, až dorazí zvyšok križiackych veľmožov.Hrochová, str. 24. Alexios bol presvedčený, že na byzantskom území sa križiaci podrobia jeho veleniu, a pokúsil sa Godefroya prinútiť k prísahe. Hugo z Vermandois osobne dorazil do lotrinského tábora, aby odporujúceho Godefroya presvedčil, ale márne.Duggan, str. 31 – 32. Kým križiaci zimovali v Selymbii, Alexia prešla trpezlivosť a prerušil im zásobovanie. Balduin začal nevyberane drancovať okolie i predmestie Konštantínopola, kde došlo k stretom s príslušníkmi kmeňa Pečenehov, ktorí slúžili v byzantskom vojsku. Cisár nakoniec križiakom ustúpil a dodávky obnovil, ale ani potom sa prísahy nedočkal. Okolo Veľkej noci Alexios znova dodávky zásob obmedzil, aby Godefroyovu neústupnosť zlomil. Balduin obnovil plienenie a potom dokonca Godefroya presvedčil k útoku na Konštantínopol.Bridge, str. 43. Lotrinčania mesto napadli na Zelený štvrtok, boli však odrazení a cisár druhý deň privolal vojsko, ktoré križiakov porazilo. Táto bitka bola prvým otvoreným bojom medzi križiakmi a byzantskú armádou.Hrochová, str. 25. Godefroy si uvedomil, že ďalšia bitka s cisárovým vojskom by mohla znamenať katastrofu, a preto nakoniec on, Balduin, Eustach aj Balduin Le Bourg a ostatní vysoko postavení rytieri na Boží hod veľkonočný Alexiovi zložili lénnu prísahu. Cisár ich potom bohato obdaroval a o niekoľko dní neskôr dal lotrinské vojsko prepraviť do Anatólie.
Cesta Anatóliou thumb|Godefroy z Bouillonu ako vodca výpravyHistoria rerum in partibus transmarinis gestarum (13. storočie) Keď do Anatólie dorazila väčšiu časť križiakov, Godefroy spolu s vodcom juhotalianskych Normanov Bohumundom zTarentu vyrazil na východ k Nikaii- predsunutej bašte tureckej moci.Hrochová, str. 33 – 34. 6. mája 1097 Lotrinčania k mestu dorazili a hneď pod hradbami postavili tábor. O Godefroyovych činoch počas obliehania nie je známe nič bližšie až na príhodu opisujúcu Godefroya ako skvelého lukostrelca, ktorý vraj presnou ranou zostrelil tureckého obrancu, ktorý z hradieb na útočiacich križiakov hádzal veľké kamene. Potom, čo po siedmich týždňoch a troch dňoch mesto padlo, sa vojsko rozdelilo na dve skupiny.Kovařík, str. 116. Prvú tvorili byzantské oddiely a predovšetkým normandskí a flámski príslušníci výpravy pod velením Bohemunda z Tarentu, zatiaľ čo Francúzi, Lotrinčania a Provensalčania vedení Godefreyom a toulouským grófom Raimondom de Saint-GillesDuggan, str. 31. tiahli deň cestyBridge, str. 53. v závese za nimi. Keď Bohemundovo vojsko prepadli v údolí Dorylaeum Turci, Godefroy prišiel rýchlo s armádou Normanom na pomoc a vyslobodil ich z obkľúčenia.Kovařík, str. 117.
Výprava pokračovala ďalej do anatolského vnútrozemia. Keď križiaci prešli okolo Herakleje (dnešné turecké mesto Ereğli), oddelili sa od hlavného voja Godefroyov najmladší brat Balduin a Bohemundov synovec Tankred, aby si pre seba vydobyli nejakú korisť.Duggan, str. 43. Kým Tankred s Balduinom spoločne dobyli prístav Tarsus, rodisko apoštola Pavla, utrpel Godefroy z Bouillonu vážne zranenia, keď sa snažil zachrániť neozbrojeného pútnika napadnutého medveďom.Kovařík, str. 117 – 118.
21. októbra obliehalo križiacke vojsko Antiochiu.Bridge, str. 61. Spočiatku bolo v blízkosti mesta na nájdenie dosť zásob, ale časom križiaci okolie vydrancovali a začali hladovať. Začala zima a obdobie dažďov. Godefroy bol v tej dobe chorý, svoje oddiely teda neviedol do prvých bitiek o mesto. Správy o jeho činoch sa objavili až vo februári 1098 z bitky so sultánom Ridvanom z Aleppa, ktorý prišiol Antiochii na pomoc, a z bojov o rímsky most cez rieku Orontes. V tejto bitke vraj Godefroy ohromil svojich spolubojovníkov i kronikára svojou fyzickou silou, keď jedného tureckého jazdca v zbroji presekol na dve polovice.Kovařík, str. 119.