Adolf DobrianskyDOBRIANSKY, Adolf. In: (, , , * 19. december 1817, Rudlov, Rakúske cisárstvo – † 19. marec 1901, Innsbruck, Rakúsko-Uhorsko, pochovaný v Čertižnom vedľa svojho priateľa J. I. Stavrovského-Popradova) bol rusínsky verejný činiteľ, právnik a spisovateľ.
Ideológ návratu uniátov do pravoslávia, autor množstva prác zasvätených histórii, etnografii, náboženskej a politickej situácii v rakúskej Rusi. Uznávaný vodca rusínskeho hnutia, organizátor kultúrneho, jazykového a etnického zbližovania sa Rusínov s ruským národom v Rusku. Starý otec lingvistu G. J. Gerovského, politika A. J. Gerovskeho, umelca I. E. Grabara a právnika V. E. Grabara; svokor filológa А. S. Budiloviča.
Biografia
Pôvod a vzdelanie Adolf Dobriansky pochádza zo starého šľachtického rodu, ktorý sa, podľa jeho autobiografických spomienok, tiahol od pravoslávneho vojvodu Tomova Sovu, ktorý sa presťahoval z Rusi do Uhorska v 10. storočí s kniežaťom Gejzom. Dobrianskí boli uznaní šľachticmi pravdepodobne v roku 1445 županom Kendešom z Makovického panstva (Mako) [Ф. Ф. Аристов. Карпаторусские письменники. М., 1916, стор. 210 – 211], a status im bol potvrdený Maramarošskou zákonodarnou komorou v roku 1763. Otec Adolfa, I. I. Dobriansky bol gréckokatolíckym kňazom, rovnako ako aj jeho dedo. Matka bola Šarlota Andrejevna, rodená Sepešhazi, dcéra levočského starostu.
V Rudlove, kde sa narodil, bol jeho otec gréckokatolíckym kňazom. Obaja rodičia boli vzdelaní ľudia; matka hovorila nemecky, maďarsky, francúzsky a ovládala latinčinu, prostú ruštinu ,rusínčinu a cirkevnú slovančinu. Čítať a písať po rusky sa naučil doma, ako päťročného ho poslali učiť sa nemčinu k babke do Levoče. Tu začal chodiť na gymnázium, kde do roku 1828 dokončil dva ročníky. Potom v Rožňave ukončil tretí ročník, kde sa naučil maďarsky. Štvrtý a piaty ročník absolvoval v Miškolci, kde sa oboznámil so základmi byzantského obradu. Posledný, šiesty ročník študoval zasa v Levoči, kde v blízkej Závadke bol farárom jeho otec (po preložení z Rudlova).
Vyššie vzdelanie nadobudol v Košiciach na filozofickej, a v Jágri na právnickej fakulte. V tom čase sa formoval jeho svetonázor, duchovné a sociálno-politické názory. Nábožensky sa priblížil pravosláviu a ako študent sa stal duchovným vodcom študentov, ktorí obdivovali slovanofilstvo. Po krátkej právnej praxi nastúpil na Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, kde štyri roky študoval banskú správu a lesníctvo. Tam sa zoznámil s Haličanmi, Moskovčanmi a aj inými Slovanmi, ktorí tam pricestovali študovať.
Štátna služba V roku 1840 bol Dobriansky menovaný za praktikanta vo Vindschachte (teraz Štiavnické Bane), o dva roky sa stal kunstoficierom. Po štyroch rokoch ho za vynikajúcu službu odmenili a bol poslaný do Viedne. Tu si mal pod vedením najlepších inžinierov zdokonaliť vedomosti v stavebných dielňach Viedensko-glocknickej železnice. V roku 1847 bol vyslaný do Čiech, kde otvoril kamenno-uhoľné bane a bol menovaný kunstoficierom v Brandýse. Počas pôsobenia v Čechách sa zoznámil s Václavom Hankom, Karlom Havlíčkom Borovským, Františkom Palackým, Františkom Riegerom a mnohými inými panslávmi.
V marci 1848 dostal poverenie vrátiť sa do Uhorska, kde bol v máji predstavený ministrovi financií Košutovi a následne odcestoval do Štiavničianských baní, kde žila jeho manželka Еleonóra Оsipovna (za slobodna Miľvjus) s deťmi. Tam ho s nadšením prijali miestni Slováci. Zúčastnil sa volieb do Uhorského snemu, výsledky volieb však boli zrušené a deputátom sa stal Erich Šemberi (Šemberg). Vypukla Uhorska revolúcia a Dobrianskeho život bol v ohrození. Skrýval sa u otca na Spiši a u zaťa Janického v Malcove, pokiaľ nedorazilo rakúske vojsko pod vedením grófa Šlika. Vtedy sa presťahoval do Prešova, kde začal zbierať podpisy pod žiadosť pre cisára Františka Jozefa o pričlenenie Uhorskej Rusi k Haliči, čo by vymanilo podkarpatské obyvateľstvo spod maďarskej nadvlády. Po zmene situácie generál Šlika ustúpil a Dobrianského skoro v roku 1849 zajali honvédi; preto odcestoval do Haliče. Zastavil sa v Tulici, kde sa narodil jeho syn Miroslav. Potom sa presťahoval do Przemyślu.
Neskôr Dobriansky odcestoval do Ľvova, kde sa ubytoval v arcibiskupstve pri katedrále Svätého Juraja. V Ľvove sa aktívne zúčastnil na haličsko-ruskom národnom hnutí, zoznámil sa s Kuzemskym, Маlinovskym, Lotockym, Veličkovskym, Petruševičom, Zubrickým a inými. Zapojil sa do prace «Hlavnej ruskej rady» a zúčastnil sa jej zasadaní ako deputát. Cieľom bolo predniesť haličskému námestníkovi grófovi Goluchovskemu žiadosť o pričlenenie Uhorskej Rusi k Haličskému a Vladimírskemu kráľovstvu. Potom cestoval pre odpoveď do Viedne, stretol sa so zástupcom ministra vnútra a dozvedel sa, že zlúčenie je v rozpore s verejným záujmom.
19. mája 1849 Dobrianského menovali civilným komisárom pri ruskej armáde Franca Žiči, určenej pre spojenecké Rakúsko k potlačeniu maďarského povstania. 13. júna prestúpil do 3-tieho oddielu pod vedenie generála F. V. Ridigiera (predok Alexeja II.). Zúčastnil sa bitiek pri Váci a Debrecíne, bral zajatcov pod Vilagošom a v dedine Artande v blízkosti Veľkeho Varadína bol prítomný prijatiu uhorskej vojenskej delegácie generálom Ridigierom, ktorá v mene celej armády predložila žiadosť o pripojenie Uhorska k Rusi. Dobriansky dostal vyznamenania od grófa Paskeviča: Rád sv. Vladimíra 4. stupňa, Rád Svätej Anny 3. stupňa a tiež medailu «Za uzmierenie Uhorska s Transylvániou».
Po potlačení povstania slúžil nejaký čas ako vysoký komisár v Segedínskej župe, ale kvôli vážnej chorobe musel tuto prácu opustiť. Po uzdravení odcestoval s niekoľkými uhorsko-ruskými vlastencami do Viedne. Delegácia splnomocnená biskupom Josipom Gagancom bola prijatá cisárom Františkom Jozefom. Predložila žiadosť o pripojenie Uhorskej Rusi k Haliči. Žiadosť bola zamietnutá, ale krátko potom bola utvorená Užhorodská župa, v ktorej boli na administratívne posty pridelení Rusíni. Vtedy A. I. Dobriansky prijal miesto druhého okresného spravodajcu (referenta) a úrad guvernéra v Užhorode. Toto mu umožňovalo venovať sa výraznejšie národnému obrodeniu Uhorskej Rusi. Na jeho podnet boli menovaní ruskí úradníci, pri jednaní sa používala ruština a ulice boli osadené ruskými nápismi. To bolo negatívne prijate maďarskými silami v regióne, snažiacimi sa o pomaďarčenie a asimiláciu Rusínov. Za päť mesiacov bol Dobriansky rozkazom veliteľa Košického vojenského okruhu generálom Bordolo stiahnutý na Šariš ako kráľovský komisár pre vyšetrovanie trestných činov miestneho župana a úradníkov. V rôznych regiónoch bol menovaný ako spravodajca, v 1851 tajomník 1. triedy na uhorskom námestníctve, potom v 1853 člen námestníckej rady vo Veľkom Varadíne a následne preložený na tu istú pozíciu do Budapešti. Za plnenie úloh na týchto povereniach bol ocenený vládou, v roku 1857 mu bol udelený Rád Železnej koruny 3. stupňa a tiež rytiersky titul s právom priradiť k priezvisku prídomok Sačurov, podla názvu ním kúpenej dediny blízko Rudlova.
V 1859 roku bol zvolený za člena korešpondenta Cársko-kráľovského inštitútu za zásluhy pri chemickom a geologickom prieskume minerálnych prameňov. V roku 1861 bol na revízii väznice v Mukačeve. V tom istom roku sa zúčastnil volieb do Uhorského snemu, stal sa poslancom, no Maďari sa postarali o anulovanie volieb. Zvolený bol aj v opakovaných voľbách, ale aj tie boli anulované. V 1862 roku dostal Rád Svätej Anny 2. stupňa pri príležitosti osláv 1000 výročia Ruska, v roku 1863 mu bola udelená hodnosť rakúskeho Radcu. V tom istom roku sa stal aj členom Matice slovenskej, prispieval do časopisu «Slovenské noviny»,[Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.210] tiež sa spolu s A. V. Duchnovičom podieľal na organizovaní a založení Spolku svätého Jána Krstiteľa v Prešove a v roku 1864 v Užhorode literárnej «Spoločnosti sv. Vasiľa Veľkého» pre šírenie duchovnej a kultúrno osvetovej literatúry.
V roku 1864 bol Dobriansky cisárskym dekrétom menovaný za poradcu uhorskej dvornej kancelárie vo Viedni (do roku 1867 bola kancelária najvyšším vládnym organom Uhorska). V roku 1865 sa nakoniec stal poslancom Uhorského snemu a pracoval v ňom do roku 1868 ako politik, ekonóm a hovorca, ktorý predkladá návrhy na rozvoj miestnej samosprávy, daňové reformy a národné sebaurčenie. V roku 1867 odišiel zo štátnej služby a plne sa venoval národnému obrodeniu Karpatskej Rusi, usadiac sa na svojom majetku.
Kultúrno vzdelávacie a národné aktivity Žijúc v svojej dedine svoj čas venuje osvietenskej, literárnej a organizačnej práci. Bol hlavou Spoločenstva sv. Vasilija Veľkého, podporoval podkarpatské, halíčské aj slovenské tlače, veľkú pozornosť venoval aj cirkevným otázkam. Rozpracoval program, v zhode s ktorým sa mala vyvíjať uhorsko-ruská cirkev. V roku 1868 ho ohlásil spolu s ďalšími dvomi poslancami snemu. Pre Maďarov bol tento plán neprijateľný, začali presadzovať autonómiu celej uhorskej katolíckej cirkvi, namiesto autonómie uhorsko-ruskej uniatskej cirkvi. Na synode v roku 1869, kde prišiel ako zástupca Zemplínskej župy, navrhol potrebu voľby členov špeciálnej Rady uhorsko-ruskej cirkvi, ale maďarská väčšina zúčastnená na rade, ku ktorej sa pridal aj mukačevský episkop Pankovič, prijala iba autonómiu uhorskej katolíckej cirkvi. Na protest Dobrianský opustil radu a spísal protestnú nótu, v ktorej vyjadril svoj nesúhlas s postojmi jej účastníkov. Podporilo ho veľa osobností uhorsko-ruskej a rumunskej cirkvi, a tak výsledky jednania rady neboli realizované.
Dobrianský si tak však urobil nových nepriateľov, ku ktorým sa pridalo maďarské kňazstvo. V roku 1871 bol naňho maďarskými nacionalistami v Užhorode spáchaný atentát. Obeťou sa stal jeho syn Miroslav, ktorý utrpel vážne zranenia. Dobriansky už nemohol otvorene chodiť na uhorské zasadnutia a zúčastňovať sa ruských stretnutí, ktoré bez jeho vedenia značne upadli. Kritizoval Ukrajinomanskú stranu, ktorá sa začala prejavovať už v 70-tich rokoch 19. storočia, za škodu, ktorú robí ruskej veci; kritizoval tiež Staroruskú stranu za nečinnosť. V roku 1875 na niekoľko mesiacov navštívil Rusko a viaceré veľké mestá, stretol sa s Do. P. Pobedonoscevom, M. H. Katkovom, I.S. Aksanovom, I.P. Kornilovom, S.M. Solovjovom a ďalšími; prijal ho aj cárovič Aleksander Aleksandrovič.
Na jeseň 1881 Adolf Dobrianský na žiadosť osobností halíčsko-ruského hnutia odcestoval zo svojho majetku v Čertižnom do Ľvova. Tam viedol boj Haličských Rusínov za národné sebaurčenie, ktoré bolo všemožne potláčané Poliakmi kontrolujúcimi tento región. Ubytoval sa u svojho zaťa J.M.H (G) erovskeho, právnika a ruského aktivistu. Ochotne sa zapojil do boja a bol zvolený za predsedu spoločnosti "Ruské kasíno", ktorá organizovala stretnutia Halíčanov. Snažil sa vytvoriť väzby medzi haličskými patriotmi, minimalizovať rozpory medzi rusofilmi a ukrajinofilmi, aby zjednotil všetkých Rusínov pre spoločné ciele. Situácia v cisárstve sa ale v tom čase už zmenila, Rakúska moc, ktorá dávala prednosť rusofilom, teraz podporovala ukrajinizáciu Halíči. Dobrianského aktivita bola vnímaná ako nežiaduca. Hrozbu v ňom videli najmä Poliaci, čo vyústilo do súdneho konania proti Dobrianského dcére O. Grabar a niekoľkým ďalším ruským hodnostárom v roku 1882. Po súde, na ktorom bol zbavený viny, sa Dobrianský musel presťahovať do Viedne.