Bavorský geograf (iné názvy: Bavorský Geograf, Geograf BavorskýGeograf Bavorský. In: , Geograf bavorský, Opis hradov a krajín na severnej strane Dunaja, (P)opis krajín ležiacich na sever od DunajaRATKOŠ, Peter. Veľkomoravské obdovie (do roku 907). In: , Opis hradov a krajov na severnom území Dunaja; zastarano: Zemepisec BavorskýSASINEK, František Vít̕azoslav. Dejiny drievnych národov na územi terajšieho Uhorska. F.X. Škarnicl, 1868, s. 145, Bavorský zemepisecSlovesnosť: Ročník I-III. 9.febr. 1863-25 dec.1865, s.30; latinské názvy: Geographus Bavarus, Descriptio civitatum, Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii, Descriptio civitatum ad septentrionalem plagam Danubii; nemecké názvy: Bayerischer Geograph, Bairischer Geograph, Geographus Bavarus, Ostfränkische Völkertafel, St. Emmeramer Völkertafel, Beschreibung der Städte der nördlichen Donaugegend) je zaužívaný názov latinsky písaného franského spisu, ktorý opisuje územia severne od Dunaja - teda za východnou hranicou Franskej ríše.GEOGRAF BAVORSKÝ. In: Bavorský geograf (a varianty) je aj zaužívaný názov jeho anonymného autora.
Obsah a členenie Spis má dve hlavné časti; na konci je ešte pridaná dvojvetová glosa. Prvá hlavná časť je asi staršia než druhá, inak však presné datovanie nie je známe (pozri nižšie).
Prvá hlavná časť obsahuje súpis etník, ktoré sídlia pri franskej hranici; uvádza ich v prísnom geografickom poradí od severu na juh, teda od Baltského mora po Dunaj a uvádza ich vždy spolu s počtom ich hradísk. Názov "»Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii" (resp. slovenské ekvivalenty) sa prísne vzaté vzťahuje len na prvú hlavnú časť. Z obsahu prvej hlavnej časti, ako aj zo skutočnosti, že jej formulácie poukazujú na príbuznosť s neskorímskymi "laterculi provinciarum", vyplýva, že vznikla na východofranskom kráľovskom dvore alebo v jeho okruhu. Na základe viacerých indícií sa dnes za autora prvej hlavnej časti obyčajne považuje Grimald, opát kláštora Weißenburg (neskôr aj kláštora St. Gallen), arcikaplán a istý čas kancelár kráľa Ľudovíta Nemca (staršie sa text pripisoval mníchovi zo St. Emmeramu v Regensburgu.). Prvá hlavná časť bola teda oficiálnym dokumentom, ktorého cieľom bolo slúžiť kráľovej slovanskej politike.Fritze, W. H.: Geographus Bavarus. In: Lexikon des Mittelalters, CD-ROM-Ausgabe. ISBN 3-476-01819-9. Od 2. polovice 8. storočia Frankovia prichádzali do kontaktu so svojimi slovanskými susedmi.HAVLÍK, Lubomír Emil (ed.). Magnae Moraviae fontes historici III. 1. vyd. Brno : Universita J.E. Purkyně, 1969. s.285-291. (po česky) Zo skúseností bojov s Avarmi pokladali za dôležité hradiská a počty vojakov v nich. Prvá hlavná časť okrem iného spomína aj Moravanov na dvoch rôznych miestach pod dvoma rôznymi názvami (pozri nižšie).
Druhá hlavná časť vymenúva množstvo bližších a vzdialenejších kmeňov od hranice Franskej ríše až po dolnú Volgu a Chazarov. Je to konkrétne tá časť textu, ktorá sa začína slovami "Isti sunt, qui iuxta istorum fines resident". Druhú hlavnú časť možno ďalej rozdeliť na 3 zreteľne odlišné menšie časti: Prvá sa ešte sčasti podobá na prvú hlavnú časť a typické je pre ňu uvádzanie prehnane vysokých počtov "civitates" jednotlivých kmeňov, ako aj fakt, že skoro všetky uvádzané kmene sú neznáme alebo neidentifikovateľné; táto časť je veľmi nedôveryhodná. Druhá časť len sucho vymenúva mená kmeňov (civitates sú tu uvedené len 1 raz). Tretia je charakteristická formuláciami podobnými formuláciám z prvej hlavnej časti. Druhá a tretia časť obsahujú najmä mená kmeňov z Lužice a Sliezska a sú na rozdiel od prvej časti pomerne cenné. Vzhľadom na rozdiely v spomínaných troch častiach druhej hlavnej časti je pravdepodobné, že išlo o tri samostatné texty, ktoré vznikli v troch rôznych časových okamihoch.Fritze, W.: Frühzeit zwischen Ostsee und Donau. Ausgewählte Beiträge zum geschichtlichen Werden im östlichen Mitteleuropa vom 6. bis zum 13. Jahrhundert in: Germanie Slavica, 3, 1982, str. 441 Druhá hlavná časť je charakteristická aj tým, že na rozdiel od prvej hlavnej časti je nesystematická, teda neuvádza etníká v prísnom geografickom poradí.
Na konci textu je pridaná jasne odlišná dvojvetová glosa.Metzner, E. E.: Neue Überlegungen zum Namen und zur Herkunft der ‚Mährer’ und der ‚Baiern’, 2010
Objav Spis objavil L. G. de Buat a vydal ho v roku 1772. Prvýkrát mu názov Bavorský geograf dal Jan Potocki, keď otlačil Buatovo vydanie v roku 1796.Łowmiański, H.: Studia nad dziejami Słowiańszczyzny, Polski i Rusi w wiekach średnich, 1986, str. 105 (Poznámka: Ratkoš 1968 mylne uvádza, že názov Bavorský geograf pochádza už od Buata)
Umiestnenie Jediná zachovaná historická verzia textu sa nachádza v knižnici Bayerische Staatsbibliothek v Mníchove na dvoch stranách na konci zbierky tvorenej rôznymi matematickým a astronomickými textami, ktorá má značku Clm 560. Texty zbierky boli napísané prevažne v 2. polovici 9. storočia v tom istom skriptóriu v oblasti Bodamského jazera, ale časť zbierky známa ako Bavorský geograf sa od zvyšku zbierky jasne viditeľne odlišuje, a to aj časom zápisu textu. Samotný bavorský geograf z tejto konkrétnej zbierky fyzicky vznikol asi až okolo roku 900 (glosa na konci môže byť mladšia); jeho pôvodný text je (resp. asi skôr texty sú) aspoň sčasti zrejme staršieho pôvodu (k tomu pozri tu pod nadpisom Datovanie).
Datovanie V literatúra uvádzané dátumy vzniku prvej hlavnej časti sú najmä (myslí sa vznik samotného textu, jeho zachovaný zápis môže byť neskorší): krátko po roku 844 (najneskôr v roku 862) roky 843-853 (najpravdepodobnejšie v roku 843, teda v čase delenia Franskej ríše vo Verdune) pričom podľa P. Ratkoša pri odpisovaní v rokoch 882-889 bola pridaná časť o Merehanoch. hneď po roku 843 pred rokom 844, pričom v rokoch 882 - 893 vznikla upravená verzia (spomínajúca Merehanov)Bavorský geograf. In: roky 815-817 v alebo po roku 817, eventuálne s úpravou v alebo po roku 833 (spomínajúcou Merehanov) rok 81741. BAVORSKÝ GEOGRAF. In: okolo roku 817 alebo 843 počas prvej polovice 9. storočia. staršie datovania (tieto datovania sa ale zrejme týkajú aj druhej hlavnej časti textu): koniec 9. storočia Hermann, E.: Slawisch-germanische Beziehungen im südostdeutschen Raum, 1965 v rokoch 866 - 890 Šafárik, P. J.: Slowanské starožitnosti, zv. 1, 1837 2. desaťročie až 3. štvrtina 9. storočia St. Zakrzewski 1917 9. storočie Palacký, F.: Geschichte von Böhmen, zv. 1, 1836, str. 175 8. storočieWiszniewski, M.: Michała Wiszniewskiego Historya literatury polskiej, zv. II, 1840, str. 187 6. storočie (okolo roku 550)Troya, C.: Storia d'Italia del medio-evo, vol. 4, parte 1, 1852, str. 599 a nasl.
Datovanie druhej časti sa uvádza napríklad nasledovne: prelom 9. a 10. storočia 10. storočie alebo posledná tretina 9. storočia-10. storočia; konečná podoba a dodnes zachovaná redakcia vznikla najneskôr v 11. storočí „sa kladie do poslednej tretiny 9. stor., resp. až do 10. storočia, z ktorého pochádza aj konečná redakcia a zachovaný rukopis diela“ koniec 9. alebo 10. storočie
Glosa na konci by mohla pochádzať prípadne až z 11. storočia.
Marharii a Merehanos V prvej hlavnej časti sa na dvoch rôznych miestach spomínajú ľudy "Marharii" a "Merehanos" (prekladané ako Merehani). Ich výklad sa v literatúre rôzni. Konkrétne sa vyskytujú najmä tieto možnosti (v zátvorkách sú uvedení známi obhajcovia danej tézy):Eggers, M.: Das "Großmährische Reich": Realität oder Fiktion?, 1995 Marharii sú ľud Moravského kniežatstva a Merehanos sú ľud Nitrianskeho kniežatstva (B. Horák, D. Trávníček, F. Dvornik [čiastočne], L. E. Havlík [vo svojich starších textoch], M. Kučera, H. Löwe, J. Stanislav, D. Třeštík, J. Steinhübel, D. Hulínek). Slovo Merehanos teda označovalo priamych predkov dnešných Slovákov. Táto téza má (možno)podporu v počtoch archeológmi vykopaných hradísk (pozri citát nižšie). V závislosti od toho, či autor kladie vznik Bavorského geografa do obdobia okolo roku 817 alebo okolo roku 844, vyzerá téza buď tak, že text zachytáva stav pred zjednotením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva (teda ešte dve samostatné kniežatstvá), alebo že zachytáva stav už po zjednotení, ale vyjadruje, že obyvatelia týchto dvoch častí sa stále odlišovali. D. Třeštík zastáva názor, že tvar Merehani pravdepodobne priamo vymyslel na odlíšenie od tvaru Marharii sám autor Bavorského geografa (pozri citát nižšie). J. Steinhübel upozorňuje (pozri citát nižšie), že z Bavorského geografa vyplýva, že Merehani boli osobitný kmeň (národ) na rovnakej úrovni s ostatnými menovanými v texte. Merehanos je len dublet názvu Marharii, ktorý označoval ľud územia na západ aj východ od Malých Karpát (teda Veľkej Moravy). Najčastejšie má táto téza takú podobu, že tvrdí, že text (omylom) zachytáva dve štádiá Veľkej Moravy, pričom Marharii sú starší text (vtedy ešte mali len 11 “civitates”) a Merehanos sú neskorší dodatok, ktorý bol asi pôvodne poznámkou na okraji a pri neskoršom odpisovaní bol začlenený do vlastného textu (vtedy už mali 30 “civitates”) (P. Ratkoš, H. Lowmianski, Z. R. Dittrich, V. Richter, F. Dvornik [čiastočne], Č. Staňa, L. E. Havlík [vo svojich neskorších textoch]). Marharii sú ľud Veľkej Moravy na území zhruba dnešnej Moravy resp. jej severnejšej časti; Merehanos sú ľud žijúci južnejšie, teda v Podyjí/medzi Dyje a Dunajom a podobne. (J. Poulík, M. Vach, R. Turek). Táto téza protirečí tvrdeniu prameňa, že Marharii priamo susedia s Frankami. Marharii sú ľud Veľkej Moravy pozdĺž Dunaja na hraniciach s Frankami, Merehanii sú vlastní Moravania (teda viac na severe) (O. Pilař) Merehanos sú Veľkomoravania žijúci južne od Dunaja v Panónii (R.Nový). Táto téza protirečí tvrdeniu prameňa, že opisuje len územia na sever od Dunaja. Marharii sú ľud dnešnej Moravy (prípadne so Záhorím); Merehanos sú ľud dolného povodia rieky Maros resp. dnešného východného Maďarska (M. Eggers ale aj niektorí autori pred ním) Marharii sú ľud dnešnej Moravy (poddaní Rastislava), Merehanos sú ľud sídliaci medzi Dunajom a Tisou (poddaní Svätopluka, ktorý sa neskôr stal vládcom aj Marhariiov) (T. Senga) Merehanos sú obyvatelia dolného srbského Pomoravia a protiľahlej časti dolného Potisia (P. J. Šafárik, K. Jireček, V.v. Keltsch, I. Boba). Táto téza protirečí tvrdeniu prameňa, že opisuje len územia na sever od Dunaja.
Citáty zástancov prvej z vyššie uvedených téz: