Takapoto (iné názvy: Tua-poto, Oura) je atol v západnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie. Najbližším susedom je atol Takaroa ( smerom na severovýchod) a Tahiti je vzdialený na juhozápad.
Geografia atolu Jeho lagúnu obklopuje pás nepravidelne roztrúsených väčších aj menších ostrovčekov po útesovom prstenci, ktorých vegetáciu tvoria väčšinou kokosové palmy a iné menšie tropické stromy alebo kry. Do lagúny nevedie žiadny splavný vstup a voda s tou z okolitého oceánu sa v nej vymieňa len málo. Preto má vyššiu salinitu a bohatú biomasu fytoplanktónu.
Z geologického hľadiska je to koralový atol na vrchole podmorskej sopky, ktorá je iba tesne pod hladinou. Tá má z oceánskeho dna na výšku a jej vek sa odhaduje na 55,5 až 58,2 mil. rokov.Takapoto Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
História Prvou písomnou zmienkou o návšteve atolu je od holandských cestovateľov Willema Schoutena a Jacoba Le Maireho z apríla roku 1616.Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelan, Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, p.61. Atol pomenovali „Zonderground Eiland“. Po nich to bol 19. mája 1722 Jakob Roggeveen a atolu dal meno „Schadelijk Eiland“.Les Atolls des Tuamotu od Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, pp.275 – 282 Ďalší návštevníci nasledujú v tomto poradí: 9. júna 1765 John Byron, ktorý mu dal polynézske meno „Uia“, 22. apríla 1816 ho do máp zakreslil Otto von Kotzebue a v septembri 1838 to bol Jules Dumont d'Urville, nasledovaný takmer presne o rok neskôr Charlesom Wilkesom so zápisom 3. septembra 1839.
V 19. storočí, keď sa ostrov stal francúzskym územím, mal 150 obyvateľov. Začína sa rozvíjať výroba kokosového oleja a kopry (cca 10 – 12 ton ročne v roku 1860). Počas obdobia britskej okupácie v roku 1879 tu postavili malé väzenie. V roku 1920 sa začal stavať maják, dokončený a slávnostne uvedený do prevádzky bol 11. novembra 1922 za prítomnosti koloniálneho správcu Ferrouceho.Phare de Takapoto podľa stránok Tahiti Héritage.
Takapoto bol opakovane zasiahnutý hurikánmi, v rokoch 1903, 1958, 1982 a 1983, ktoré spôsobili veľké škody najmä na východnej časti atolu.
V súčasnosti je komunitným centrom osada Fakatopatere, v ktorej sa sústredí väčšina populácie atolu. Zvyšok žije na malých „motu“, kde sa venujú najmä chovu perlorodiek.
Ekonomika náhľad|vľavo|Jeden z mnohých pohľad na lagúnu atolu Na atole žije približne 380 obyvateľov. Ekonomika ostrova je postavená zväčša na pestovaní čiernych „tahitských“ perál na miestnych perlových farmách. Menšou zložkou príjmu je turistika a príjmy z produkcie kopry či rybolovu.
Od roku 1973 je na atole postavené aj letisko s dlhou asfaltovou dráhou.
Fauna a flóra Vegetáciu atolu tvoria najmä umelo vysadené Kokosové palmy a krík Pisonia grandis.
Trvale tu hniezdi endemický vzácny druh spevavého vtáka z čeľade trsteniarikovitých (lat. Acrocephalus caffer, ang. Tahiti Reed Warbler) a Ptilope des Tuamotu (, – atolový ovocný holub).Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, edícia IUCN, 1986, ISBN 9782880325091.
V lagúne sa vyskytuje niekoľko vzácnejších druhov mäkkýšov, napríklad Tridacna maxima, Pinctada margaritifera, Arca ventricosa a Chama iostoma''. Z tohto dôvodu je biotop atolu a lagúny klasifikovaný ako biologická rezervácia najvyššej dôležitosti od Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN).
Administratívne začlenenie Geograficky patrí atol Takapoto k podskupine ostrovov kráľa Georga (, ) spoločne s atolmi Manihi, Takaroa, Ahe a Tikei.
Referencie
Pozri aj Zoznam letísk vo Francúzskej Polynézii
Iné projekty
Externé odkazy Archív zoznamu atolov na OceanDots Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu Biodiverzita polynézskych atolov
Zdroj
Kategória:Atoly Tichého oceánu