Toto je článok o dejinách Lučenca.
Najstaršie dejiny Archeologické nálezy ukazujú na osídlenia v miestach, kde sa dnes nachádza Lučenec, už v praveku. Medzi obcou Vidiná a časťou Lučenca Opatovou boli nájdené pracovné nástroje z doby kamennej vyrobené z chalcedónu. Z obdobia staršieho eneolitu (4.tisícročie pred Kr.) pochádza medený sekeromlat, nájdený v Lučenci. Nálezmi z doby bronzovej sú džbánok (staršia doba bronzová), osem bronzových mečov z Opatovej a meč z Lučenca-Tuhára. V lučenskom lese bola nájdená súčasť konského postroja z doby bronzovej. Z obdobia sťahovania národov pochádzajú urny nájdené v miestnej časti Parný mlyn. V tomto období sa na území Lučenca striedali kmene Jazygov, Kvádov, Ossov, Svévov, Hunov, Avarov, Kotínov a ďalších. V šiestom a siedmom storočí sem prichádzajú Slovania ako prví stáli obyvatelia. V 10. storočí sa k nim pridávajú Maďari.
Uhorsko V roku 1128 postavil Lambert kaplnku na počesť Panny Márie, údajne v Lučenci. Je to prvá (neoverená) správa o Lučenci. V roku 1190 sa po prvýkrát spomína kláštor Valis lucida v dnešnej Opatovej. Patril cistercitom a bol založený na pozdvihnutie poľnohospodárstva v oblasti Horného Poiplia, ktorá bola málo kolonizovaná. Kláštor ležal na križovatke obchodných ciest (Horné Uhorsko – Dolné Uhorsko, západ – východ), preto sa usudzuje aj na jeho obchodnú funkciu. Pôvodná osada Lučenec sa nachádzala niekde medzi Opatovou a Vidinou. Lokalitu, ktorá sa nazývala Eb hát sa dosiaľ nepodarilo presne identifikovať.
V 13. storočí boli pánmi Lučenca rôzne šľachtické rody, napríklad Zaah (Zach), Szemere Kačič, Tomaj a ďalšie. Z rokov 1239-1240 máme ďalšiu zmienku o cistercitoch v Lučenci a v Lučenci-Tuhári. Samotný názov Lučenca (ako LUSUNCH) je však uvedený prvýkrát až v listine [palatína Dionýza z rodu Tomaj] z roku 1236. Následne sa uvádza ako TERRA LUCHUNCH a majetok rodu Szemere v roku 1247. V roku 1262 sa uvádza farár Andre de LOSUNC, v roku 1271 (in) LUSUNCH, v roku 1275 (in) LOSUNCH, TERRA LOSUNCH, v roku 1277 a v roku 1280 POSESSIO LUSUNCH, v roku 1299 TERRA LUSUNCH. Z roku 1299 údajne pochádza aj listina, v ktorej sa už Lučenec uvádza ako mesto, ale nevedno, kde by sa táto listina mala nachádzať. Z roku 1327 je zmienka „VILLE SEU CIVITATIS LUCHUNCH“ – „dedina či mesto Lučenec“, obkolesené priekopou a ohradou (palánkom). V 30. rokoch 14. storočia sa Lučenec uvádza ako farnosť (plebania).
V 13. až 14. storočí sa Lučenec hospodársky nerozvinul natoľko, aby sa mohol stať slobodným mestom. Vyplývalo to z jeho polohy mimo hlavných tranzitných ciest. Lučenec bol pôvodne poddanskou obcou, patriacou k Divínskemu hradnému panstvu (Dyen, Dyuen). V roku 1393 počas rozdeľovamia majetkov rodu Lossonczyovcov (Lučenských) pripadol Lučenec (LOCHON) dvom bratom Lossonczyovcom. V roku 1406 im kráľ Žigmund Luxemburský držbu Lučenca potvrdil. V roku 1404 sa uvádza názov LOSONCZ.
V roku 1442 Lučenec ovládli prívrženci Jána Jiskru, bývalí husitskí bojovníci z Čiech a Moravy. Na kopci v Opatovej zriadili z kláštora pevnosť, ktorej velil Matej z Kněžic. 7. septembra 1451 sa pri Lučenci odohrala bitka medzi jiskrovcami a vojskom Jiskrovho konkurenta Jána Huňadyho. Hoci Huňady velil šesnásťtisícovej armáde a Jan Jiskra iba okolo 4500 mužom (z toho do 500 mužov boli obrancovia lučeneckej pevnosti), zvíťazil Jiskra. Zmocnil sa celého huňadyovského tábora a ponechal ho vojakom ako korisť. Priebeh bitky, ktorá je snáď najznámejšou kapitolou lučenských dejín, zaznamenali viacerí kronikári, napr. Ján Thúróczi, Ján Dlugosz či Anton Bonfinius. Michal Behaim o bitke napísal básnickú pieseň. V roku 1451 sa Lučenec prvýkrát uvádza ako mesto (oppidum). V súpise z roku 1457 sa uvádzajú majetky dvoch bratov Lossonczyovcov (Lochanch, Losschon), dokopy 50 domácností. Z toho súpisu pochádza aj prvá zmienka o Opatovej.
V roku 1467 sa v listine kráľa Mateja Lučenec (LOSSONCZ) uvádza ako súčasť Divínskeho hradného panstva. Časť Lučenca dostal od kráľa Mateja Michal Országh Guthi. Z roku 1472 sa zachovala prvá listina vydaná mestskou radou mesta, v ktorej sú uvedený richtári Johanes Mathe a Jacobus Ybald. V roku 1477 daroval kráľ Balážovi Szilassymu vtedajšiu obec Tuhár, ktorá vznikla v 13. storočí. Na pečati k listine z roku 1503 je vyobrazený erb mesta Lučenec s pelikánom, kŕmiacim svoje mláďatá. V rokoch 1510 až 1512 máme zmienku o účasti opatovského rehoľníka na stretnutí cisterciátskej rehole v Luzerne. V roku 1528 sa Lučenec prvýkrát uvádza na mape (LOSONTZ).
Mestské práva Lučenca potvrdil v roku 1542 kráľ Ferdinand I. svojím zákonným článkom XXXIV. Podľa súpisu z roku 1549 tu mali majetky rody Lossonczy, Országh a Balassa. V roku 1552 vymrel smrťou Štefana Lossonczyho rod Lučenských po meči, lučenské majetky tohto rodu pripadli po praslici z časti dcére Anne, ktorá mala ako prvého manžela Krištofa Uhnada, ako druhého Žigmunda Forgácha.
V roku 1554 Lučenec obsadili Turci a podržali si ho takmer 40 rokov. Mesto patrilo do majetku fiľakovského sandžaku. V tureckých prameňoch sa uvádza ako LUŠENIČA. Po vymretí rodu Országh Guthi po meči smrťou Krištofa získala jeho pozemky dcéra Borbala Orsághová-Guthiová s manželom. V roku 1582 Lučenec mal päť zemepánov: Žigmund Forgách, Štefan Török, Gašpar Homonnay, Pavel Nyáry a Žigmund Balassa, pričom richtárom (bíró) bol Štefan Bencze. Vojny s Turkami i protihabsburské stavovské povstania v Uhorsku umŕtvovali rozvoj mesta.
Na prelome 16. a 17. storočia sa prejavili následky reformácie aj v Lučenci. Najprv prevzali roku 1590 jediný rímskokatolícky kostol v meste luteráni, roku 1608 kalvíni a to spolu s farou, školou i pozemkami Katolíckej cirkvi. Väčšina obyvateľov mesta sa prihlásila ku kalvinizmu.
V Lučenci v tejto dobe pracoval mlyn a neskôr malý pivovar. Väčšina obyvateľov sa venovala poľnohospodárstvu – pestovaniu obilnín, chovu dobytka, oviec, vinohradníctvu a lesnému hospodárstvu. V 17. storočí nastal rozmach cechov. Ako prvý sa v roku 1619 zorganizoval cech krajčírov a remenárov. Postupne vznikali ďalšie cechy: zbrojársky (1636; fiľakovsko-lučenský cech), hrnčiarsky (1643), zámočnícko-kováčsky (1666), cech gombičkárov (1693), cech súkenníkov (1703), cech krajčírov (1713), cech halenárov (1722).
Okolo roku 1620 bola vraj v Lučenci, konkrétnejšie v pivnici domu na Fiľakovskej ceste, v drevenej truhle schovaná Svätoštefanská koruna spolu s korunovačnými klenotmi.
V roku 1622 obsadili mesto vojaci protihabsburského šľachtica Gabriela Betlena. Veliteľ Andrej Krásnohorský vyrúbil pre mesto daň 3000 florénov, dal popraviť 130 občanov a veľkú časť Lučenca jeho vojaci vypálili. Zhoreli vraj aj listiny, potvrdzujúce mestské privilégiá.
Nové privilégiá schválil panovník Ferdinand II. v roku 1625. Opätovne boli potvrdené v roku 1635. V roku 1688 sa Lučenec uvádza ako LUČENIČ. Z roku 1671 pochádza listina Oppidi Losoncz s mestskou pečaťou. Po páde fiľakovského hradu v roku 1682 sa do Lučenca začali presúvať významné protestantské rodiny a remeselníci.
V roku 1691 vydal cisár Leopold I. ochrannú listinu pre mesto Lučenec. V roku 1695 udelil tento panovník Lučencu právo organizovať trhy.
Podobne ako v Lučenci našlo ohlas stavovské povstanie Imricha Tökölyho z rokov 1678 až 1685 (k vernosti cisárovi sa miestna šľachta vrátila roku 1683), tak sa zapojili desiatky Lučenčanov aj do povstaleckej armády Františka Rákociho II. (povstanie v rokoch 1703 až 1711; posledné veľké stavovské povstanie). Významným kuruckým dôstojníkom a diplomatom bol lučenský rodák Pavel Ráday, medzi vyšších dôstojníkov patril ešte napríklad František Tolvay. V roku 1706 zriadil Rákoci cez Lučenec poštovú linku. V tom roku tiež zriadil stály stoličný dvor. V roku 1709 padlo za obeť cholere okolo 300 obyvateľov. Po ohlásení mieru v Satu Mare roku 1711 sa lučenskí šľachtici opäť vrátili k vernosti panovníkovi.
V roku 1722 sa uvádza v Lučenci 6 cechov a 11 remesiel. V roku 1732 sa súpise zlatníckych majstrov uvádza aj meno jedného Lučenčana.
V roku 1723 sa v Lučenci objavujú prví Židia – rodina Abraháma Lorincza. V súpise Cigánov – Rómov sa v roku 1725 uvádza 15 rómskych rodín. V roku 1731 bolo podľa konfesie v Lučenci 1500 kalvínov, 100 luteránov, 30 rímskokatolíkov a 2 izraeliti.náhľad|Neogotický kalvínsky (reformovaný) kostol v historickom jadre Lučenca. Bol postavený v rokoch 1851-1853
Stoličné zasadnutia sa konali v Lučenci v rokoch 1714, 1716, 1730 a 1734. Do roku 1730 zasadal stoličný súd výlučne v Lučenci, potom už striedavo v Lučenci a Szécsény. Stoličný dom, stoličné zhromaždenia a zemepánske rody spomína aj Matej Bel vo svojich Historicko-geografických vedomostiach o novom Uhorsku (1742).
V roku 1755 časť Lučenca vyhorela. Podpaľači boli chytení a popravení obesením. Motív ich činu nie je známy. V tomto roku bola tiež zriadená rímskokatolícka škola. V roku 1766 bola premiestnená pošta z Lučenca do obce Halič. Do Lučenca sa pošta vrátila až v roku 1842.
V roku 1770 bolo v meste 200 remeselníckych dielní. V roku 1773 sa píše o 124 remeselníkoch. O Lučenci sa píše v tvare LUCŽENECZ, ale o Lučenci-Tuhári v tvare Lossoncz-Tugar. Z roku 1772 máme zachovaný súpis rodových mien, je ich vyše 300. V roku 1771 bol vydaný urbár mesta Lučenec a obcí Tuhár a Opatová.
V roku 1784 bol postavený klasicistický kostol evanjelickej cirkvi a. v. O osem rokov neskôr pristúpili katolíci k prestavbe svojho kostola, postaveného v roku 1783, do barokovo-klasicistického štýlu. V roku 1791 zriadili kalvíni pri svojom gymnáziu teologický ústav.
náhľad|vľavo|Katolícky kostol Navštívenia Panny Márie postavený roku 1783
V roku 1780 bol zriadený Pokladničný úrad. V meste bolo deväť obchodov. Na konci 18. storočia boli z remesiel v Lučenci najviac zastúpení čižmári, ďalej napríklad halenári, farbiari, hrnčiari, kožušníci či krajčíri, ale aj zvonolejári. V roku 1807 tu bol zriadený Policajný riaditeľský úrad, v roku 1817 Kapitánsky úrad. Listinou kráľa Františka I. z roku 1814 bol Lučenec-Tuhár povýšený na mesto. V Tuhári žili od roku 1804 aj Židia a postupne sa stali významnou komunitou najmä v tomto meste (ako svätá spoločnosť Chevra Kadischa).
Kúpeľný dom v lučenských kúpeľoch bol postavený v roku 1818.
V rokoch 1817 a 1819 boli v Lučenci veľké požiare. V roku 1831 epidémia cholery, ktorá bola prvým impulzom pre začatie Východoslovenského roľníckeho povstania, zasiahla aj Lučenec.
V roku 1827 evanjelici a. v. zriadili v Lučenci seniorátne gymnázium. Kalvínske gymnázium sa vyvinulo v rokoch 18331834 na kolégium a lýceum s výučbou filozofie, teológie a práva.
V roku 1828 mal Lučenec 3000 obyvateľov, 216 domov a 229 remeselníckych dielní. Obecný notársky úrad bol zriadený v roku 1838. V roku 1842 bolo v meste zavedené verejné osvetlenie. V roku 1844 bola otvorená prvá detská opatrovňa. V roku 1845 bola založená manufaktúra na spracovanie kože. V roku 1846 bola zlá úroda, preto obyvateľstvo schudobnelo. V tomto roku bola však založená prvá sporiteľňa, ako aj prvé noviny Pelikán. V roku 1847 bolo v Lučenci 334 remeselníckych majstrov, ktorí zamestnávali 275 tovarišov a 267 učňov.náhľad|Pohľadnica textilky v Opatovej zo zač. 20. storočia
Počas revolúcie 1848/1849 sa mesto stalo javiskom boja medzi maďarskými revolucionármi a cisárskou armádou. V bitke v marci 1849 zvíťazili revolucionári. Keďže títo v Lučenci zavraždili ranených dôstojníkov ruskej armády, ktorá stála po boku cisárskej, Grabbeho divízia 9. septembra ako pomstu úplne vyrabovala a vypálila mesto. Z 376 domov zhorelo 344. Zhoreli o. i. tri kostoly, dve gymnáziá, Kasíno aj mestský archív.