thumb|Parný rušeň JŽ 28.006 (ex kkStB 80) v žst. Divača, Slovinsko, 10. október 2008 thumb|Parný rušeň Škoda 498.104 z Bratislavy v Dolnom Rakúsku, September 1997
Parný rušeň alebo neodborne parná lokomotíva je rušeň poháňaný parou. Bol to dominantný druh rušňa na železnici od polovice 19. storočia do polovice 20. storočia. Konštrukcia Zoznam častí, ktoré možno obvykle nájsť na parnej lokomotíve.
left|600px|Schéma parnej lokomotívy 1. Tender 2. Kabína lokomotívnej čaty 3. Píšťala 4. Ovládacia páka rozvodu 5. Bezpečnostný tlakový ventil 6. Generátor – parou poháňaný elektrický generátor 7. Zásobník piesku 8. Regulátor 9. Parný dóm 10. Vzduchová pumpa – poskytuje tlakový vzduch pre brzdový systém 11. Dymnica – obvykle obsahuje lapač iskier a dyšnu 12. Hlavný prívod pary 13. Dvierka dymnice 14. Držadlo 15. Zadný behúň 16. Ochoz 17. Rám (chassis) 18. Brzdový klátik 19. Rúrka pieskovača 20. Spojnica 21. Rozvod 22. Ojnica 23. Piestna tyč 24. Piest 25. Posúvač 26. Posúvačová komora 27. Skriňový kotol 28. Kotlové rúrky 29. Valcový kotol 30. Rúrky prehrievača pary 31. Regulátor 32. Prehrievač pary 33. Komín 34. Čelný reflektor 35. Brzdová hadica 36. Nádrž na vodu 37. Zásobník na palivo 38. Rošt 39. Popolník 40. Puzdro ložiska (ložiskový domček) 41. Vyrovnávacie vahadlo 42. Listové pero 43. Hnacie koleso 44. Strmeň 45. Dyšna 46. Vodiace koleso 47. Spriahlo 48. Voľnobežný ventil – preklenuje dyšnu pri jazde na voľnobeh
Dejiny Wattov parný stroj Dobový nákres Wattovho parného stroja|thumb|right V čase, keď James Watt vylepšil atmosférický parný stroj Thomasa Newcomena natoľko, že sa ním dalo poháňať koleso, ním boli poháňané iba stroje v továrňach. Dôvodom bola veľká hmotnosť a rozmery vtedajších parných strojov znemožňujúce ich jednoduchý transport najmä vo funkčnom stave, čo načas znemožňovalo využitie v doprave.
Konštrukcii parného rušňa predchádzali pokusy s parnými vozmi. Prvé vozidlo poháňané parou určené na ťahanie kanóna zostrojil v roku 1769 Francúz Nicolas Cugnot. Aj keď bolo vozidlo pri prvej jazde zničené, ďalšie parné vozidlá vznikali v Anglicku.
Zdokonaľovanie konštrukcie parného stroja viedlo k znižovaniu hmotnosti a zvyšovaniu účinnosti. Následkom toho si v roku 1784 nechal Watt patentovať princíp pohonu parného rušňa. V tom istom roku jeho zamestnanec Richard Mudroch vytvoril model „samo-poháňaného“ parného vozidla.
Prvé rušne thumb|left|Replika prvého koľajového rušňa na svete – lokomotívy Richarda Trevithicka z roku 1803. Horizontálny jednovalcový parný stroj je namontovaný vnútri kotla. Nie sú dôkazy, že by táto lokomotíva niekedy fungovala. Parný rušeň (vtedy nazývaný parovoz) sa na koľajniciach objavil v rokoch 1803–1804. Vynašiel ho majiteľ bane v južnom Walese Richard Trevithick, ktorý mal bohaté, ale neúspešné skúsenosti so stavbou parovozov na cesty, ktoré však pri vtedajšej kvalite ciest nemohli obstáť. Trevithick si stanovil cieľ, aby rušeň utiahol náklad hmotnosti 10 ton, jeho parovoz (označenie locomotive sa vžilo až o 25 rokov neskôr) však 21. februára 1804 utiahol o 18 ton uhlia viac a po ich vyložení dokázal rýchlosťou 8 km/h odviezť 70 užasnutých cestujúcich. Vďaka tomuto výkonu začal byť používaný v bani, avšak po 5 mesiacoch služby bol nahradený späť koňmi, pretože sa pod ním lámali biedne liatinové koľajnice. Po tomto výkone vyrobil Trevithick ešte ďalšie rušne pomenované na počesť tomuto experimentu. Jeden z nich jazdil v miestnej uhoľnej bani v Tyneside, kde ho uvidel George Stephenson.
thumb|right|Rušeň Puffing Billy z roku 1813 s usporiadaním pojazdu B Prvý komerčne úspešný rušeň postavil Matthew Murray. Tento rušeň nepoužíval adhézny systém (pohon po koľajach iba pomocou adhézie – trením kolies), bola to v skutočnosti zubačka. Rušeň sa nazýval The Salamanca. Bol vytvorený pre úzkorozchodnú Midletonnskú železnicu v roku 1812. Salmanca bola nasledovaná rušňami Puffing Billy a Wylam Dilly konštruktéra Wiliama Hedleyho – prvými úspešnými rušňami poháňanými adhéznym systémom a zároveň najstaršími preživšími rušňami.
thumb|right|Lokomotíva Rocket Georga Stephensona v Science Museum v Londýne
Rocket V roku 1814 George Stephenson, inšpirovaný pôvodnými rušňami Trevithicka a Hedleyho, presvedčil majiteľa Killingworthskej bane, kde pracoval, aby mu dovolil vybudovať parný rušeň. Postavil Blüchera, jeden z prvých úspešných pätkovaných adhéznych rušňov. Stephenson hral dôležitú rolu pri všeobecnom prijatí parných rušňov. Jeho návrhy výrazne zlepšovali rušne jeho predchodcov. V roku 1825 postavil rušeň Locomotion No. 1, ktorý dal rušňom meno, pre Železnicu Stockton–Darlington (The Stockton and Darlington Railway, S&DR) , ktorá sa stala prvou verejnou parnou železnicou.
V roku 1827 postavil Timothy Hackworth rušeň Royal George, prvú lokomotívu s troma poháňanými nápravami (usporiadanie 0-6-0). Pridanie ďalšej nápravy umožňovalo použitie ťažšieho, väčšieho a tým aj výkonnejšieho kotla, čo sa pozitívne podpísalo na výkone lokomotívy. Ďalšou Hackworthovou lokomotívou bola Sans Pareil postavená pre Rainhillské skúšky. Bola to súťaž, pri ktorých sa vedenie Železnice Liverpool–Manchester (Liverpool and Manchester Railway, L&MR) rozhodovalo, ktorý rušeň použije ako hlavné zariadenie na novobudovanej železnici.
Rainhillské skúšky vyhral 8. septembra 1829 Stephensonov rušeň Rocket postavený toho istého roku 1829. Tento úspech viedol Stephensona ku vytvoreniu firmy, ktorá sa stala hlavným budovateľom rušňov pre Veľkú Britániu, USA a väčšinu Európy.
Na rušni Rocket uplatnil Stephenson princípy využívané počas celej ďalšej existencie parných rušňov. Sú to konštrukčné prvky ako pozdĺžny rúrkový kotol vzadu so skriňovým kúreniskom obklopeným vodou, dva parné valce priamo poháňajúcich súkolie či použitie výfuku z valcov pre zvýšenie ťahu komína. Vertikálne inštalované valce prvých lokomotív sú nahradené šikmými, čím sa znížilo poškodzovanie koľajníc.
Americké rušne Zo začiatku boli americké železnice odkázané na lokomotívy z britského dovozu, prvé rušne vyrobené v USA pochádzajú z roku 1830. Boli to Tom Thumb (2–2–0 resp 1A) konštruktéra Petera Coopera a Best Friend of Charleston (0–4–0 resp B) vyrobený železiarňami West Point Foundry. Napriek ranej konštrukcii (jednoduchý pojazd, vertikálny kotol) a relatívnemu neúspechu oboch (Tom Thumb sa počas demonštračných pretekov s vozom ťahaným koňom pokazil a Best Friend of Charleston v roku 1831 dokonca vybuchol) položili základ americkej konštrukcii rušňov.
Rušne dovážané z Británii neboli stavané na americké kľukaté trate s ľahkými zvrškami, ktoré ničili a často sa vykoľajovali. Na jeseň 1831 John Jervis usúdil, že lokomotívy vyrobené v Británii či konštruované v Amerike podľa britského vzoru majú krátky rázvor a fixný podvozok, čím sa nehodia do amerických podmienok. Pri návrhu lokomotívy Experiment preto umiestnil poháňacie kolesá až za kúrenisko a dopredu namontoval otočný podvozok so štyrmi behúňmi, vďaka ktorému lokomotívy ľahšie prechádzali ostrými zákrutami. Vzniklo tak usporiadanie 4–2–0 (2'A) pomenované po svojom autorovi, ktoré dominovalo americkým lokomotívam v rokoch 1835–1842John H. White: A history of the American locomotive, Vydal Courier Dover Publications, dostupné online 29. 7. 2009 .
Crampton thumb|Le Continent, „cramptonka“ pre trať Paríž–Štrasburg, bola v službe 67 rokov (1852–1919). Cramptonove lokomotívy sú typom parnej lokomotívy z polovice 19. storočia. Vyznačujú sa nízko uloženým kotlom a usporiadaním pojazdu 4–2–0 (2A), prípadne 6–2–0 (3A), pričom hnacie dvojkolie má veľký priemer a je montované za kúreniskom.
Spodný obrys kotla je u týchto lokomotív len cca 80 cm nad koľajnicami, čo zvyšuje stabilitu pri vysokých rýchlostiach. Vďaka tomu dokázali – hoci boli stavané na štandardný rozchod – konkurovať širokorozchodným lokomotívam, ktoré preferoval napríklad britský konštruktér Isambard Kingdom Brunel. Vďaka veľkému polomeru hnacích kolies (až 2,5 m) bola – v porovnaní s lokomotívou s menšími hnacími kolesami pri rovnakej rýchlosti – nižšia rýchlosť pohybu piestov. Rýchlosť pohybu kmitajúcich častí parného stroja, spolu s vibráciami, ktoré sú tejto rýchlosti úmerné, sú limitujúcim faktorom pre rýchlosť lokomotívy.
Tieto dva konštrukčné prvky umožňovali „cramptonkám“ dosahovať na tú dobu vysoké rýchlosti – 126 km/h v roku 1848Aljaž PLEVNIK: High-speed railway connections – the next Slovene centenial infrastructure project?, Urbani izziv, vol. 16, No. 1/05, 1. 8. 2009 dostupný online a dokonca 144 km/h 20. júna 1890, pričom rekord bol dosiahnutý pri ťahaní vlaku s hmotnosťou 159,5 t. Pre porovnanie, Rocket pri Rainhillských skúškach v roku 1829 dosiahla maximálnu rýchlosť 56 km/h počas voľnej jazdy bez vagónov.
Bolo vyrobených približne 320 kusov lokomotív tejto konštrukcie a niektoré slúžili až 75 rokov. Používali sa najmä na vozbu ľahkých rýchlikov na rovinatých tratiach, pretože jediné hnacie dvojkolie a jeho umiestnenie neposkytovali vysokú adhéznu hmotnosť. I tak sa tieto lokomotívy v krajinách, kde premávali, stali synonymom rýchlikovej dopravy – vo francúzštine fráza „pendre le Crampton“ (doslova zavesiť Crampton) znamená chytiť vlak.
Konštrukčné vylepšenia Počas celého 19. storočia boli parné rušne kontinuálne vylepšované. Zvyšovanie nárokov železničnej dopravy vyžadovalo čoraz výkonnejšie lokomotívy, či lokomotívy prispôsobené miestnym podmienkam.
Príprava pary Rozmerové obmedzenia kladené na kotol viedli k snahe zvyšovať jeho vnútornú plochu.
Prvé rušne (stephensonova Locomotion, murrayova Salamanca) používali jednoduché kotly tvorené valcovou nádržou na vodu, ktorou viedol dymový kanál od kúreniska na jednej strane do komína na druhej strane. Výhodou týchto kotlov bolo, že kládli dymu malý odpor, takže pre ich prevádzku stačil ťah vyššieho komína. Tento návrh však neposkytoval dostatočnú výhrevnú plochu, takže bolo spaľovanie uhlia málo efektívne a jeho spotreba vysoká. Lepšie výsledky sa dosahovali zahnutím dymového kanála na konci kotla do tvaru písmena U, takže prechádzal kotlom dvakrát a komín bol umiestnený na rovnakej strane kotla ako kúrenisko. Tento návrh používali lokomotívy Puffing Billy, Wylam Dilly, Royal George a dokonca i úplne prvé lokomotívy z Pen-y-darren a Coalbrookdale Richarda Trevithicka.
Nepostačujúce parametre raných kotlov viedli k ďalšiemu zvyšovaniu výhrevnej plochy nahradením dymového kanála mnohými rúrkami – žiarovými a dymovými rúrkami. Takýto kotol prvýkrát nachádzame na Stephensonovej lokomotíve Rocket. Rúrkový kotol však už kládol prechádzajúcim plynom vysoký odpor a žiadny rozumne vysoký komín nebol schopný dodávať potrebný ťah. Stephenson preto použil dyšnú, dýzu inštalovanú v komíne, cez ktorú sa vyfukuje para z valcov. Prúd pary strháva splodiny horenia a vytvára tak umelý ťah ekvivalentný ťahu komína vysokého niekoľko stoviek metrov. Primitívne dyšny inštaloval do svojich lokomotív už Trevithick a boli používané a zdokonaľované počas celej éry parných lokomotív.
Zvýšenie výkonu lokomotívy bolo tiež možné cestou zvyšovania tlaku pary a zväčšovanie priemeru valcov. V 70. rokoch 19. storočia boli stavané lokomotívy s kotlovým tlakom až 12 MPa a výhrevnou plochou 125 m². Vylepšovanie dyšny v komíne zvyšovalo jeho ťah a tým aj množstvo nasávaného vzduchu.
Prínos k zvýšeniu efektivity a výkonu malo v roku 1898 použitie prehriatej pary konštruktérom Ing. Wilhelom Schmidtom, ktorý zostrojil prehrievač pary inštalovaný v dymnici. V roku 1902 konštrukciu vylepšil umiestnením prehrievača do dymových rúrokHistory of Superheated Steam — The Trend of Modern Development, The New Zealand Railways Magazine, Volume 6, Issue 7 (February 1, 1932.), čo sa všeobecne rozšírilo. Zvýšenie výkonu v porovnaní s nasýtenou parou je až 40 %, spotreba paliva a vody je približne o 20 % nižšia Peter Herring: Vlaky a železnice (orig. Ultimate Train), Slovart, 2000. Ďalšie pozitívne efekty sú zjednodušenie a zníženie počtu valcov, hmotnosti a rozmerov lokomotívy a redukcia nákladov.