Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš

thumb|upright=2.3|Mapa sporných území.

1 - Skalité od 2. októbra 1938 do 21. novembra 1939 patrilo Poľsku 2 - Vyšná Lipnica (Lipnica Wielka) 1918 - 12.marca 1924 súčasť Slovenska, pripojená k Poľsku výmenou za obce Hladovka a Sucha Hora (č. 4) 3 - severovýchodnej Orava (centrum Jablonka), od roku 1918 do 21. novembra 1939 a po 20. máji 1945 súčasť Poľska 4 - Hladovka a Suchá Hora, od roku 1918 do 12. marca 1924 súčasť Poľska, vymenená s č. 1 5 - Časť svahu pod Rysmi, ktorá sa stala z maďarského rakúskym územím v roku 1902, teraz Poľsko 6 - Tatranská Javorina (Jaworzyna Spiska) v rokoch 1918-1919 v Poľsku, od 28. júla 1920 do 1. decembra 1938 na území Československa, 1. decembra 1938 - 21. novembra 1939 v Poľska, od 21. novembra 1939 Československo 7 - severozápadný Spiš (Poľský Spiš), súčasť Uhorska potom od roku 1918 do 21. novembra 1939 a po 20. máji 1945 súčasť Poľska 8 - Lesnica v rokoch 1918-1919 Poľsko, od roku 1920-1938 Slovensko, od 1. decembra 1938 do 21. novembra 1939 Poľsko; teraz Slovensko Česko-slovensko–poľský spor o Oravu a Spiš bol jeden z česko-slovensko–poľských pohraničných sporov a viedol sa medzi týmito štátmi od roku 1918 do roku 1958. Vrcholil v rokoch 1918 až 1920 a v rokoch 1938 a 1939. S konečnou platnosťou bol ukončený až česko-slovensko–poľskou zmluvou z roku 1958.

Po zániku Rakúska-Uhorska vznikol medzi novovzniknutým Česko-Slovenskom a Poľskom spor o územie Oravy a Spiša. 28. júla 1920 rozhodla veľvyslanecká konferencia v Spa o rozdelení sporného územia (Oravy a Spiša) medzi oba štáty. 1. decembra 1938 na základe Mníchovskej dohody Poľsko vojensky obsadilo a anektovalo nazad celé sporné územia v Česko-Slovensku. V roku 1939 sa novo vzniknutý Slovenský štát zúčastnil invázie do Poľska a obsadil územie obsadené Poľskom v roku 1938 aj územie pridelené Poľsku v roku 1920. Po druhej svetovej vojne sa hranice vrátili do stavu pred poľským obsadením. Spor bol ukončený uzavretím zmluvy o vzájomných hraniciach v roku 1958. V sčítaní obyvateľstva v roku 2002 uviedlo slovenskú národnosť už len 208 osôb v Jablonke a 231 v Nižné Lapše (Łapsze Niżne) a 29 a 15 v ďalších dvoch obciach, čo svedčí o pokračujúcej asimilácii tamojších Slovákov.

Rámec udalostí thumb|left|Mapa národnostného zloženia Uhorska podľa sčítania ľudu v roku 1880, ukazujúci slovanské obyvateľstvo Oravy a Spiša ako Slovákov (v prípade Spiša malú časť tiež ako Rusínov).jpg V čase Rakúska-Uhorska boli Orava aj Spiš súčasťou Uhorska, každá ako zvláštna župa (Árva a Szepes). Obe tieto župy na severe hraničili s rakúskou časťou monarchie, konkrétne s rakúskou korunnou krajinou Halič, obývanou v tejto svojej časti Poliakmi. Miestne obyvateľstvo severnej časti Oravy a Spiša okrem Poliakov a Slovákov tvoria Gorali (žijú aj v malých enklávach v (ostatnom) Poľsku), ktorí hovoria špecifickým goralským nárečím poľsky: gwara orawska. Gorali boli do 19. storočia málo národne uvedomelí. V 19. storočí tu začali pôsobiť národní buditelia a výsledkom ich činnosti je aj to že časť z príslušníkov slovenskej menšiny autochtone prijala poľskú identitu. Goralské nárečie bolo identifikované ako poľské. Poľskí národoveckí pracovníci z Podhalia a poľského národného strediska v Krakove sa o obe oblasti začali zaujímať až v prvom desaťročí 20. storočia.Borák, Žáček (1993), str. 3. Z poľského pohľadu boli miestni obyvatelia národnostne neuvedomelí, pomaďarčení, resp. poslovenčení Poliaci.Marek Sobczyński, Beata Zawadzka: Orawa Polska. Problemy geograficzno-polityczne i społeczne, str. 16. (pdf) Príslušnosť miestneho obyvateľstva k Poliakom bola odvodzovaná z prítomnosti poľských jazykových prvkov v miestnych nárečiach.Kárník (2008), str. 57.

Počas prvej svetovej vojny sa začala medzi Poliakmi objavovať požiadavka pripojenia Oravy i Spiša k budúcemu poľskému štátu.

1918–1920 thumb|220px|Novovytvorené Slovensko a bývalej uhorskej župy V októbri 1918 začali poľskí autori písať o údajne až troch stovkách tisícoch Poliakov žijúcich na území Oravy, Spiša, ale aj Liptova a Čadčianska. 27. októbra 1918 prijalo zhromaždenie poľských obyvateľov Těšínska v Těšíne rezolúciu, v ktorej vyzvalo poľské orgány, aby žiadali pripojenie Oravy a Spiša k Poľsku. 5. novembra 1918 sa v Jablonke na Orave zišlo z iniciatívy Ferdinanda Machaya zhromaždenie propoľských obyvateľov a schválilo proklamáciu o pripojení Oravy, Spiša a Čadčianska k Poľsku. Zvolilo tiež poľský Národný výbor obrany Oravy (Komitet Narodowy Obrony Orawy) a žiadalo o vyslanie poľských vojenských jednotiek na Oravu. Poľské vojsko potom v nasledujúcich dňoch Oravu obsadilo.Borák, Žáček (1993), str. 7. V polovici novembri 1918 sa obdobne v Starej Ľubovni na Spiši utvoril poľský Národný výbor obrany Spiša (Komitet Narodowy Obrony Spisza) a v polovici decembra 1918 vstúpilo poľské vojsko aj na Spiš. thumb|220px|Uhry a Maďarsko po Trianonskej zmluve Obe poľské vojenské akcie boli v rozpore so stanoviskom Dohody z 5. decembra 1918, v ktorom bola za demarkačnú líniu Slovenska určená stará krajinská hranica Haličsko-uhorská. Vzhľadom k tradičnému poľsko–maďarskému spojenectvu neboli obe vojenské akcie prijímané jednoznačne ani v samotnom Poľsku - poľskí zástupcovia v Budapešti uistili maďarskú vládu, že k vstupu poľského vojska na uhorské územie došlo bez vedomia poľskej vlády a že toto obsadenie nie je namierené proti územnej integrite krajín svätoštefanskej koruny.

Poľsko na obsadených územiach Oravy a Spiša vypísalo na koniec januára 1919 konanie volieb do poľského Sejmu. Pretože by tieto voľby znamenali faktický výkon štátnej suverenity nad obsadeným územím a táto skutočnosť by mohla priniesť Poľsku výhodu pri rokovaniach o definitíve delimitácie hraníc, česko-slovenské orgány sa snažili konaniu týchto volieb na spornom území zabrániť. Česko-Slovensko sa obrátilo s protestom proti poľskému postupu k náčelníkovi vojenskej misie Dohody v Budapešti, ktorý nariadil vypratanie Poľskom obsadeného územia do 13. januára 1919. 23. decembra 1918 došlo na Spiši pri Vyšných Hágoch k prestrelke československých a poľských oddielov. V obci Oravská Polhora na Orave začali poľské oddiely streľbu do dedinčanov, čo spôsobilo výrazný odklon sympatií miestneho obyvateľstva od Poľska. 24. decembra 1918 bolo uzavreté v Poprade prímerie a uzavretá zmluva o demarkačnej línii, odkazujúca konečné vytýčenie hraníc na parížsku mierovú konferenciu. V polovici januára 1919 bolo fakticky celé sporné územie na Orave a Spiši pod kontrolou Československa. thumb|left|Slovenská delegácia na bilaterálnych rokovaniach v Krakove Na mierovej konferencii v Paríži sa najväčšia pozornosť pri rokovaniach o česko-slovensko–poľských územných sporoch sústredila na Tešínsko - oba štáty sa tam práve stretli v krátkej, ale krvavej sedemdňovej vojne a jeho hospodársky a strategický význam bol výrazne vyšší ako význam ostatných Poľskom nárokovaných území.Borák, Žáček (1993), str. 10. 12. februára 1919 dorazila do Těšína osobitná Medzispojenecká komisia k riešeniu česko-slovensko–poľských územných sporov. K riešeniu sporu ale nedošlo. Pokus riešiť sporné otázky dvojstranným česko-slovensko–poľským konaním v Krakove úplne stroskotal. Uvažovalo o riešení na základe plebiscitu, ktorý mal na Slovensku prebehnúť na Orave a v časti Spiša.Borák, Žáček (1993), str. 11.

Vzťahy Česko-Slovenska a Poľska boli nevyriešenými územnými spormi značne poznačené a viedli k vzájomnému nepriateľstvu. V prípade Slovenska Poľsko podporovalo tie skupiny slovenských politikov, ktoré sa stavali priaznivo k zotrvaniu Slovenska vo zväzku s Maďarskom a skúmalo možnosti využitia slovenských politických síl, ktoré by vyžadovali slovenskú nezávislosť, Slovensko-maďarskú federáciu či príklon Slovenska k Poľsku namiesto Česku.Borák, Žáček (1993), str. 12. Niektorí z týchto slovenských politikov sa stavali priaznivo k odovzdaniu sporných území Oravy a Spiša Poľsku.

Na situáciu mala vplyv aj Rusko–poľská vojna, prebiehajúca od februára 1919. V čase obsadenia Kyjeva poľskými vojskami síce nadhodil poľský diplomat E. Pilz v Paríži možnosť riešenia sporu arbitrážou a Edvard Beneš súhlasil, ale poľská strana ako celok sa toto riešenie zdráhala prijať. Ako sa ale menila situácia na fronte v poľský neprospech, územné spory s Česko-Slovenskom strácali v Poľsku na dôležitosti. Pomoc Poľsku vo vojne bola navyše viazaná na jeho súhlas s prijatím arbitráže vo všetkých doteraz nevyriešených otázkach poľských hraníc.

Veľvyslanecká konferencia vydala rozhodnutie o česko-slovensko–poľských hraniciach, vrátane Oravy a Spiša, 28. júla 1920. Na slovensku boli požiadavky Poľska zohľadnené v obmedzenej miere. Poľsko získalo 20% územia Oravy s obcami Sŕnie, Podvlk, Harkabúz, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Oravka, Bukovina-Podsklé, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Hladovka, Suchá Hora, Vyšná Lipnica a časť Nižnej Lipnice, a 4,2% územia Spiša (teraz tzv. Poľský Spiš) s obcami Nová Belá, Fridman s (osadou Falštín), Krempachy, Tribš, Durštín, Čierna Hora, Jurgov, Repiská, Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Nedeca, Kacvín a Lapšanka.Borák, Žáček (1993), str. 13. Česko-slovenská strana rozhodnutie napriek svojmu nesúhlasu podpísala ten istý deň a poľská 31. júla 1920. Poľská strana súčasne odovzdala slávnostné výhrady, ktoré kritizovali nerešpektovanie národnostných pomerov pri stanovení hraníc.

Arbitrážne rozhodnutie sa stretlo s prejavmi nesúhlasu v oboch štátoch. V Česko-Slovensku bol Edvard Beneš tvrdo kritizovaný za opustenie historickej hranice a slovenskí autonomisti využívali odstúpenie časti Oravy a Spiša k protičeskej agitácii.Borák, Žáček (1993), str. 14.

Medzinárodná arbitráž o Javorinu Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa začali česko-slovensko–poľské vzťahy čiastočne zlepšovať. V roku 1921 došlo medzi oboma štátmi k uzavretiu hospodárskej dohody a politickej zmluvy, ich ratifikácia však bola v Poľsku vďaka aktivite politických kruhov z Tešínska a Krakova odkladaná. Poľsko súčasne pokračovalo v podpore slovenskej iredenty. Česko-Slovensko obdobným spôsobom podporovalo ukrajinských separatistov požadujúcich revíziu východných hraníc Poľska.

Medzi oboma štátmi ďalej prepukol spor o spišskú obec Javorinu. Rozhraničovacia komisia navrhla výmenu území obce Lipnice na Orave za územie obcí Hladovka a Suchá Hora a oba štáty tento návrh prijali. Česko-slovenská strana však odmietla poľský požiadavku na pričlenenie Javoriny, časti katastra obce Jurgov a časti katastra obce Ždiar na Spiši bez náhrady k Poľsku.Borák, Žáček (1993), str. 15. Poľsko potom ponúklo výmenou za Javorinu obce Kacvín a Nedeca, ale Česko-Slovensko nepristúpilo ani na tento návrh, hoci bol podporený odporúčaním delimitačnej komisie. Česko-Slovensko sa pridržiavalo stanoviska, podľa ktorého záležitosť Javoriny už vyriešilo rozhodnutie arbitráže vo Spa a Javorina tak nemôže byť predmetom delimitácie. Poľská verejná mienka však záležitosť Javoriny vnímala ako nedostatok dobrej vôle na česko-slovenskej strane a požadovala pripojenie Javoriny ako kompenzáciu za podľa jej názoru nespravodlivé rozhodnutie arbitráže o česko-slovensko–poľských hraniciach na Těšínsku.

Spor o Javorinu prerástol zo sporu o hraničné úpravy v otázku prestíže oboch štátov. Konferencia veľvyslancov rozhodnutie v spore preniesla na Spoločnosť národov s odporúčaním odovzdať spor medzinárodnému súdu v Haagu. Podľa rozhodnutia tohto súdu bolo rozhodnutie arbitráže v Spa definitívne, delimitačná komisia však môže odporučiť drobné zmeny. Poľsko potom predložilo Rade Spoločnosti národov stanovisko, podľa ktorého bolo odporúčanie delimitačnej komisie o výmene časti Javoriny za Kacvín a Nedecu v kompetencii delimitačnej komisie. 17. decembra 1923 Rada Spoločnosti národov nepodporila poľské stanovisko a Javorina zostala v celom svojom katastri súčasťou Česko-Slovenska.

1938 náhľad|Mapa ukazujúca časť slovenskej Oravy pričlenenú v roku 1938 k Poľsku thumb|Mapa ukazujúca časť slovenského Spiša pričlenenú v roku 1938 k Poľsku