Dolný vrch je geomorfologický podcelok Slovenského krasu. Je cca 17 km dlhá krasová planina s vysoko položenou náhornou plošinou a strmými krasovými stráňami, ktoré ju ohraničujú z troch strán. Patrí k najlepšie preskúmaným krasovým územiam na Slovensku.
Je to kompaktné vápencové teleso, ktoré však štátna hranica približne v polovici - vzhľadom k jej pozdĺžnej osi - rozdeľuje na slovenskú časť - Dolný vrch, a maďarskú časť - Alsó-hegy (Dolný vrch; jazykový ekvivalent). V širšom slova zmysle sa teda označuje ako Dolný vrch/Alsó-hegy. Je pokrytý hustými, zväčša listnatými lesmi, v ktorých sa skrýva len niekoľko veľkých lúk. Zachovalosť krasových biotopov podmienila dlhé roky strážená štátna hranica a priľahlé pohraničné pásma, ale i územná ochrana na Slovensku i v Maďarsku. Doklady o osídlení planiny siahajú až do praveku.
Polohopis Hierarchia Alpsko-himalájska sústava → Karpaty → Západné Karpaty → Vnútorné Západné Karpaty → Slovenské rudohorie → Slovenský kras → Dolný vrch
Podcelok zaberá juhovýchodnú časť Slovenského krasu a vytvára úzky pás popri hranici s Maďarskom. V rámci krajinného celku susedí na severe s Turnianskou kotlinou a na západe so Silickou planinou. Východným smerom nadväzuje rovinatá Košická rovina, patriaca do Košickej kotliny.
Geomorfológia Teleso planiny je pretiahnuté v smere V-Z. Východné ukončenie tvorí hrasť, ktorá sa postupne ponára do sedimentov Turnianskej kotliny. Západná časť plynulo prechádza do Silickej planiny. Vzájomne ich oddeľuje tektonický zlom s vergenciou SZ-JV. Ten zároveň oddeľuje súvrstvie svetlých strednotriasových vápencov Dolného vrchu a súvrstvie spodnotriasových bridlíc Silickej planiny. V rámci fyzickogeografického členenia Slovenského krasu v zmysle E. Mazúra (1971)Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 98-104+mapa č. 15 sa územie vyčleňuje do týchto jednotiek: montánna krajina → krasová krajina → krasová planina s lesostepou, resp. stráne krasových planín s dubohrabinami. Pokiaľ vychádzame z typologického členenia reliéfu podľa toho istého autora, reliéf Dolného vrchu determinujú:
svah planiny Severný svah, resp. stráň Dolného vrchu predstavuje do Turnianskej kotliny strmo uklonenú časť planiny. Sklon v najstrmších - východných a centrálnych - partiách dosahuje aj 35-40°, lokálne môže dosahovať i viac. Najplytšie sú západné svahy, kde je prevýšenie vzhľadom k Turnianskej kotline najnižšie. Severná stráň je rozčlenená svahovými ryhami ("žľabmi"), ktoré môžu byť tektonicky predisponované. Predstavujú transportné úseky, ktorými sa presúvajú zvetraliny (sutiny) a pôdy. Najspodnejšie úseky svahových rýh vypĺňajú mohutné, nespevnené holocénne sutinové osypy s mocnosťou až niekoľko metrov. Zvláštnosťou Dolného vrchu sú mohutné krasové jamy, ktoré sú situované približne v polovici svahu planiny. Majú kruhový pôdorys, priemer vyše 100 m a hĺbku 20-25 m. Ich vývoj pravdepodobne súvisí s prítomnosťou výraznej tektonickej štruktúry. plošina planiny Plošina sa vyznačuje mimoriadne vysokou denzitou krasových jám. Na Dolnom vrchu sa vyskytuje najviac krasových jám na kilometer štvorcový. Na rozdiel od Hornného vrchu, Silickej či Jasovskej planiny sa tu vyskytuje menej úvalov (v západnej časti planiny). Slepých ani poloslepých dolín tu niet. nevyskytujú sa tu ani krasové jazerá. Ich úlohu zastupujú plošne často obrovské bahniská na dne krasových jám. je ich však len zopár. Bahnisko v centrálnej časti planiny v bezprostrednej blízkosti jej severnej hrany, je rozlohovou najväčšie a s obľubou ho využíva vysoká i čierna zver. V mokrých údobiach roka býva zaplavené vodou takmer celé dno krasovej jamy.
Kras Dolného vrchu Krasový fenomén je na planine mimoriadne bohatý, variabilný a dobre vyvinutý. Dolný vrch predstavuje v zmysle E. Mazúra (1971)Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Podklad a reliéf. Typologické členenie reliéfu. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 19-22+mapa č. 4tzv. planinový typ krasu. Reliéf tu tvorí pestrá škála povrchových krasových foriem a v podzemí je veľmi dobre vyvinutý endokras. Jaskyne planiny Dolný vrch patria k rôznym morfogenetickým typom; prevláda tu zvislý typ - priepasti. Horizontálne jaskyne sa nachádzajú vo svahu. Možno tu nájsť prakticky všetky vývojové štádiá priepastí: iniciálne (napr. Kostkova priepasť, Bábková priepasť) dobre vyvinuté (napr. Hlinoš, Lácova priepasť) senilnejúce (napr. Kamenistá priepasť, Malá sovia priepasť, Veľká sovia priepasť) senilné (Obrovská priepasť, Natrhnutá priepasť) reliktné (priepasť pri troch lipách, Lipová priepasť, Stodoliská)
Povrchové krasové formy (v zmysle J. Jakála, 1975)Jozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 37-70 Povrchový kras Dolného vrchu - exokras - je výrazne rozčlenený. Nachádzame tu takmer všetky povrchové formy a útvary planinového krasu, s výnimkou polja, bogazu a slepého údolia. Škrapy
Tieto malé korózne formy sa vyskytujú na Dolnom vrchu často, v rôznych typoch, a na menších i rozsiahlejších plochách (pozri škrapové polia), a to tak na plošine ako aj v svahu. J. Jakál v roku 1975 vyčlenilJozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 38-44v rámci systematického členenia niekoľko typov škráp, ktoré sú typické pre oblasť Slovenského krasu. Bez škráp sú len tie časti svahu a plošiny, ktoré sú prekryté mocnou pôdnou pokrývkou, t. j. predovšetkým v západnej časti planiny. V krasových jamách vystupujú často studňovité škrapy a puklinovité škrapy. Najvýraznejšie vystupujú v centrálnej časti planiny na hrebeňoch medzi krasovými jamami (pri Kamenistej priepasti alebo pri Priepasti pod Stodoliskami). Najmohutnejšie a najrozčlenenejšie sú škrapy pri Bratskej priepasti, kde dosahujú výšku viac ako jeden meter. Indikuje to už veľmi intenzívnu mieru erózie, resp. splach pokryvných útvarov do podzemia. Perforácie, ktoré sa často vyskytujú v škrapoch, vytvorili väčšinou biomechanicky a chemicky koreňové sústavy drevín penetrujúcich do vápencového masívu a to v časoch, keď boli ešte škrapy prekryté zvetralinovou pokrývkou.
Závrty
Najrozšírenejším typom sú krasové jamy alebo závrty, teda v zmysle J. Jakála (1975) uzavreté dutiny vo vápenci s koróznym vývojom za subaerických alebo subniválnych podmienok. Na plošine sa ich nachádza niekoľko sto, v svahu dva (pozri odstavec o svahu). Spravidla bývajú kruhového alebo elipsovitého pôdorysu, menej zastúpené sú rôznotvaré typy. Varírujú v hĺbke i priemere (veľkosti), ich typológia je veľmi pestrá. Klasifikujú sa z viacerých hľadísk, tu uprednostňujeme v zmysle J. Jakála (1975) genetické hľadisko a k nemu priradené morfologické typy: Rútené krasové jamy - vznikajú zdola nahor zrútením stropných častí podzemných priestorov, mávajú strmé až kolmé steny, hĺbka spravidla prevyšuje priemer Korózne krasové jamy - vznikli zhora nadol rozpúšťacou činnosťou vody v krasovatejúcej hornine pozdĺž nespojitostí (zlomov, puklín) Lievikovité krasové jamy - priemer:hĺbka = 2:1 až 3:1; sklon strání: 30-45° Misovité krasové jamy - priemer:hĺbka = 5:1 až 10:1; sklon strání 12-15° Kotlovité krasové jamy - prechodný typ medzi predchádzajúcimi Prstencovité krasové jamy - plytké (do 4 m), priemer do 50 m, s rovným dnom Náplavové krasové jamy - vznikajú v dnách starších krasových jám odnosom zvetralín
Úvaly Krasové priehlbne Krasové chrbty Reliktné šachty (prepadliská) Iniciálne depresie
Fluviokrasové formy (suché doliny, slepé doliny, poloslepé doliny, vrecovité doliny) ani okrajové krasové formy (okrajové krasové jamy, okrajové krasové jazerá, okrajové polje) na slovenskej strane planiny Dolný vrch/Alsó-hegy nie sú vyvinuté, skôr možno niektoré z nich hľadať na maďarskej strane planiny.
Podzemné krasové formy
Podzemný kras Dolného vrchu - endokras, je mimoriadne morfologicky pestrý a bohatý predovšetkým na vertikálne typy podzemných priestorov. Na Slovensku sa zatiaľ na rozdiel od Maďarska, kde panujú lepšie podmienky pre prienik do fluviokrasu, nepodarilo vstúpiť do veľkých jaskynných sústav. Nepriame indície však svedčia o ich existencii, veľkosti i rozsiahlosti (napr. parametre vyvieračky Teplica).
jaskyne vertikálne jaskyne horizontálna jaskyňa kombinované jaskyne Vo všetkých troch typoch môžu vznikať tieto typy podzemných priestorov: jaskynná chodba jaskynný dóm (sieň) jaskynný komín jaskynná šachta jaskynná studňa jaskynná plazivka
Geológia Dolný vrch budujú dominantne masívne svetlé strednotriasové wettersteinské vápence, ktoré vekovo zasahujú celý ladinský stupeň a časť kordevolu. Ide o objemovo i plošne prevládajúce organogénne vápence, ktoré majú vysoké zastúpenie rôznych druhov fosílií. Dominantným druhom je stielkatá riasa Diplopora annulata. Na plošine sa zachovali aj dva menšie výskyty vekovo mladších, tiež strednotriasových, tzv. leckogelských vápencov. Litologicky monotónnu stavbu spestrujú nádašské, reiflinské a pseudoreiflinské, a steinalmské vápence, ktoré vystupujú vo východnom ukončení Dolného vrchu, už v doline Bodvy.
Hydrológia Pod severnou stráňou Dolného vrchu vyviera viacero prameňov rôzneho hydrologického typu, pôvodu, s rôznymi vlastnosťami a charakteristikami. V súčasnosti je známych 22 prameňov. Vybrané pramene (od východu) Prerezaná studňa - rozptýlený prameň s nízkou výdatnosťou Kunčí prameň - sutinový prameň z neveľkej jaskyne; s nízkou výdatnosťou Žmeňská studňa - nekrasový prameň Okrúhla studňa - nekrasový prameň Teplica - krasový prameň plytkého obehu s mimoriadne vysokou rozkolísanosťou; parameter Qmax (výdatnosť) predstavuje sezónne aj viac ako 1000 l/s; pod prameňom bolo umelo vybudované maloplošné jazero Vyvieračka v záhrade svätého Andróda - krasový prameň plytkého obehu s mimoriadne vysokou rozkolísanosťou; parameter Qmax (výdatnosť) predstavuje sezónne niekoľko hektolitrov za sekundu; čiastočne narušený trasou plynovodu
Brúska - krasový prameň hlbokého obehu s mimoriadne nízkou rozkolísanosťou; zachytený pre potreby kompresorovej stanice v katastri Jablonova nad Turňou Vŕbová studňa - krasový prameň plytkého obehu; narušený trasou plynovodu Prameň pod Drienkovskou cestou - krasový prameň plytkého obehu s nízkou výdatnosťou Čierna studňa - krasový prameň plytkého obehu s nízkou výdatnosťou Studňa pri hradnom buku - krasový prameň plytkého obehu s nízkou výdatnosťou
Biota Flóra
Plošinu a stráne planiny pokrývajú relatívne kompaktné, fytocenologicky pestré lesné spoločenstvá. Podľa E. Krippela (1971)Eduard Krippel in Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Vegetačné pomery. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 88-97+mapy č. 13 a 14 sa tu uplatňujú hrabové dúbravy (Carpineto-Quercetum) v rámci vegetačného stupňa dubového, a bukové dúbravy (Fageto-Quercetum) vo vegetačnom stupni bukovo-dubovom. Ten istý autor v rámci Dolného vrchu vymedzil aj skupiny súčasných lesných typov:
skupina hrabových dúbrav Carpineto-Quercetum (Z svah, západná, centrálna i východná časť plošiny; centrálna časť plošiny) skupina bukových dúbrav Fageto-Quercetum, Querceto-Fagetum (SZ svah, S svah) skupina kyslých dubových bučín Fagetum quercinum (najvyklenutejšia časť severného svahu) skupina sutinových lesov Tilieto-Aceretum (SV časť svahu i východná časť plošiny)