Medený hámor v Banskej Bystrici bol priemyselný metalurgický závod na výrobu medených výrobkov, ktorý bol súčasťou Banskobystrického mediarskeho podniku. V rokoch 14941546 podnik viedla Turzovsko-fuggerovská spoločnosť. Aj potom v ňom pokračovalo spracovanie rúd. V roku 1958 bola ukončená výroba medi a v roku 1991 všetka výroba. Podnik tak fungoval na rovnakom mieste takmer 500 rokov (14941991) a poslanci a primátor by chceli jeho zachovanie ako pamiatky avšak odmietli financovanie jeho záchrany z peňazí mesta.

Banskobystrický mediarsky podnik bol v stredoveku revolučne inovatívnou podnikateľskou jednotkou. Vysoká úroveň manažmentu sa prejavovala nielen vo výrobných a riadiacich procesoch podniku, ale sa uplatnila aj pri lokalizácii a priestorovom usporiadaní jednotlivých výrobných prevádzok.

Na základe skutočností možno konštatovať, že Medený hámor spĺňa charakteristiky podľa definície Charty priemyselného dedičstva: písomné dokumenty dokladujú, že od čias svojho vzniku perfektne fungoval a dlhodobo produkoval veľkokapacitné množstvá štandardizovaných výrobkov na svetové trhy ďaleko od materskej krajiny. Medený hámor spolu s pridruženou výrobou a obytnou osadou obsahoval znaky a prvky manufaktúry, z ktorej bol priamy prechod ku podniku továrenského typu. Vznik osady s jednoznačnou priamou väzbou na výrobný areál Medeného hámra dokumentuje veľmi rané štádium industrializácie krajiny. Preto mu prináleží prívlastok – historický priemyselný areál. Je materiálnym dokumentom stáročnej kontinuity techniky a technológií, skúsenosti a vývoja hutníckeho priemyslu medi na jednom mieste. Splnenie atribútov v zmysle Charty priemyselného dedičstva potvrdzuje, že Banskobystrický mediarsky podnik a jeho Medený hámor jednoznačne patria k priekopníckym výrobným prevádzkam ťažby a metalurgie medi, ktoré rozbiehali éru industriálnej civilizácie v Európe.

náhľad|Pohľad na areál Medeného hámra z rýchlostnej cesty R1. Stav v roku 2015.

Banskobystrický mediarsky podnik Vznik podniku Vznik Banskobystrického mediarskeho podniku bol spoločnou investíciou krakovského mešťana Jána Thurzu, pôsobiaceho v Levoči a rodiny Fuggerovcov – bankárov z Augsburgu. Dňa 10. októbra 1495 uzavreli s Banskou komorou Uhorska zmluvu o Banskobystrickom mediarskom podniku, pričom sa zaviazali postaviť neďaleko mesta hutný závod a scedzovaciu hutu (na oddelenie – scedenie – striebra od medi).HUSÁK, V.: Banskobystrický mediarsky podnik, In: Eurostav, r. 11, č. 1, 2005, s. 66-68 Bola to podnikateľská fúzia, ktorú v súčasnosti nazývame „joint venture podnik“: nositeľ know-how technológie (Thurzo) sa spojil s disponentom voľného kapitálu (Fugger) s cieľom postaviť novú výrobňu s technológiou i kapacitou vyššieho rádu. Aj keď podnikateľské spojenie Thurzo-Fugger neskôr zaniklo, vybudovaná výrobňa fungovala a rozvíjala metalurgiu medi ďalších takmer 500 rokov.

Charakteristika a význam Výrobnou základňou podniku bola intenzívna hlbinná ťažba medenej rudy. Novovytvorené, štôlňami a šachtami pospájané, banské diela dosahovali na vtedajšiu dobu špičkovú európsku úroveň – uplatňovali sa v nich najnovšie technické vymoženosti a odborné poznatky (ťažné a úpravárenské stroje, podrobné banské mapy, zvládnutie bezpečného hlbinného dolovania). Na ťažobnú činnosť bezprostredne nadväzovalo hutnícke spracovanie rudy. V rámci podniku úzko kooperovali viaceré  prvovýrobné a špecializované huty. Ruda vyťažená z hlbokého podzemia sa primárne spracovávala neďaleko od miesta ťažby v stupách (drvičky rudy), a taviacich hutách. Surová tavenina sa transportovala na ďalšie spracovanie do technologicky špecializovaných hutných prevádzok – rafinačných hút a scedzovacích hút.VLACHOVIČ, J.: Hutnícke spracovanie medených rúd v Banskej Bystrici v druhej polovici 16. stor. In: Historické štúdie V. Bratislava: SAV, 1959, s. 147 V nich sa produkovala medená surovina rozličnej kvality. Tá sa finalizovala na polotovary a finálne výrobky v samostatnej metalurgickej výrobni – hámri. Hámor Banskobystrického mediarskeho podniku spracúval len medenú surovinu, preto dostal prívlastok – Medený.

Medzi jednotlivými spracovateľskými miestami boli vybudované kvalitné cesty a fungovala tu nepretržitá, logisticky dobre organizovaná „vnútropodniková“ preprava. Prepravná sieť podniku bola z bezpečnostných i prevádzkových dôvodov segregovaná od diaľkových prepravných trás. Produkty Medeného hámra boli na vtedajšom svetovom trhu veľmi vyhľadávané, a preto podstatná časť produkcie bola určená na export do celej Európy.

Tieto atribúty podniku predstavujú výrobnú kooperáciu a manažment takého inovatívneho rádu, ktorý je charakteristický až pre nadchádzajúce priemyselné obdobie. Medený hámor v tom mal nezanedbateľnú úlohu.  náhľad|Dominik Skutecký – Vykúvanie kotlov, 1908, SNG Svetelná dynamika kováčskych dielní a ľudské postavy v ťažkej práci zaujali na prelome 19. a 20. storočia významného predstaviteľa uhorského maliarstva Dominika Skuteckého, ktorý sa presťahoval do Bystrice. Stála expozícia v jeho vile obsahuje kolekciu jeho diel na túto tému. Niektoré z nich sú však v Národnej galérii aj inde a tak prehľadný článok „Dominik Skutecký v medených hámroch“ obsahuje prehľad 23 jeho obrazov dostupných na Webe umenia.

Medený hámor

Poloha Nachádza sa severne od centra mesta Banská Bystrica, pri sútoku dvoch neveľkých, no výdatných vodných tokov (Laskomerského potoka a riečky Bystrica, ďalej v časti Vodné náhony uvádzaná aj ako Bystrička), sa už od 14. storočia ukazovala ako veľmi vhodná na situovanie zariadenia využívajúceho silu a energiu vodného živlu na spracovanie hlavného bohatstva tejto oblasti – medenej rudy. Ukázalo sa, že energetický potenciál oboch vodných tokov bol rozhodujúci nielen pre dlhodobý rozvoj výroby, ale aj pre technologickú a priestorovú organizáciu výrobného areálu.

V súčasnosti je potok Laskomer vedený pod zemou a do riečky Bystrica sa vlieva pri kruhovom objazde, z ktorého je severo-západným smerom vidieť pozostatky areálu. Popri riečke Bystrica vedie z kruhového objazdu smerom na sever ulica Medený Hámor, avšak vstup do areálu je z ulice Laskomerská, kde na čísle 2 ( ) je vjazd označený tabuľou "Zákaz vjazdu! Súkromný pozemok." Areál je vzdialený asi jeden kilometer od severného okraja mestského parku na Tajovského ulici, odkiaľ sa dá ísť proti toku riečky po Ceste na amfiteáter. Na Tajovského sa dá odbočiť pri ceste autom z juhu po R1 alebo treba použiť výjazd Laskomerská popod R1 pri ceste zo severu (východu).

Vznik a produkcia Vznik a umiestnenie stavieb pre výrobu vždy úzko súviselo s miestnymi surovinovými, geomorfologickými, a klimatickými podmienkami. Okrem zásoby východiskových surovín, kľúčovú rolu vždy hrali podmienky energetických zdrojov a napojenie na dopravnú infraštruktúru krajiny. Prítomnosť týchto faktorov a ich dostatočné kapacity boli prítomné pri vzniku i počas následnej dlhodobej funkčnosti areálu Medeného hámra v Banskej Bystrici. 

Nová výrobná prevádzka bola postavená po roku 1496 na mieste predošlej Kolmannovej huty, ktorá v roku 1475 vyhorela. Po roku 1496 Banskobystrický mediarsky podnik prebudoval pôvodnú taviacu hutu a prevádzku rozšíril na technologicky komplexnejší výrobný areál – Medený hámor. Bola to prevádzka kde sa finalizovala aj inovovala výroba, preto mal korunné postavenie v komplexe celého Banskobystrického mediarskeho podniku – Turzovsko-fuggerovská spoločnosť, ktorá vznikla tiež v roku 1496.

Produkoval výrobky z medi na rozličné finálne použitie (napr. medený riad, kotle a pod.), aj vysoko kvalitné polotovary čistej medi (tyče, prúty, bochníky) určené na ďalšie spracovanie. 

Rozvoj a transformácia Vývoj technologických procesov a následná modernizácia výrobných zariadení v priebehu stáročnej histórie výrobne spôsobili, že areál Medeného hámra sa kontinuálne menil a vyvíjal. Zachoval si však pôvodný účel – spracovanie rudy – takmer 500 rokov (1496-1991). Turzovsko-fuggerovská spoločnosť zanikla aj vplyvom Tureckých vpádov v roku 1546.

Medené mince od roku 1759 Banskobystrický medený hámor dodával upravenú meď Kremnici na legovanie, t. j. upravovanie rýdzosti strieborných i zlatých mincí, už krátko po svojom vzniku koncom 15. storočia.Bovan, Marián: Prínos banskobystrického medeného hámra pre rozvoj európskeho mincovníctva v 18. a 19. storočí / Bovan, Marián. In: Pamiatky a múzeá. Revue pre kultúrne dedičstvo Bratislava : Slovenské národné múzeum : Pamiatkový úrad SR, 2000 č. 2, s. 25-26. ISSN:4335-4353 Online Medené (neoficiálne) peniaze, ktoré sa v evidencii uvádzali ako tantes, ktoré platili výlučne v obvode pôsobnosti podniku razili v hámri už od roku 1669. Robotník si mohol každý týždeň na svoj účet (à Conto) odobrať ako zálohu na mzdu tieto "výplatné znaky".

Výroba v Medenom hámri dostala veľmi významný inovatívny impulz v roku 1759, kedy sa tu začali vykúvať a od roku 1761 odlievať medené mincové cány. V roku 1761 v hámri vznikol požiar a zachvátil aj veľkú časť neďalekého mesta. Po požiari areál kompletne prestavali a inovovali aj produkciu. Cány (prúty alebo tyče určitej dĺžky (pre menšie druhy mincí predstavovala bol cán dlhý asi 15 cm s kruhovým prierezom a priemerom asi 1 cm), ktoré sa potom v mincovne vyklepávali alebo valcovali ma pásy plechu hrúbky stanovenej druhom mince, ktorá z nich mala byť razená. Z ich sa potom vystrihovali alebo vysekávali kruhové platničky (kotúčik nem. Rohlinge) na razbu. Začatie výroby medených platničiek v roku 1759 ako vysoko finalizovaného polotovaru na výrobu mincí pre mincovňu v Kremmnici spomína Zlatá kniha banícka. Zmena technológie po požiari roku 1761 spočívala vo vybudovaní valcovacieho zariadenie. Hneď vedľa neho súčasne zriadili miestnosť pre vyrezávanie mincových platničiek. Zamestnancom hámra sa tým do značnej miery uľahčila práca: veď prevážať do Kremnice vrecia s kovovými kotúčikmi bolo oveľa ľahšie ako sa namáhať s rozmernými a ťažkými pásmi – cánami. (Približne z toho obdobia je najstarší doteraz známy pôdorysný plán výrobných objektov areálu Medeného hámra.)

Mária Terézia vydala v roku 1762 vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Aj v tejto súvislosti v júli 1764 vyslala svojich dvoch synov, následníka trónu a neskoršieho cisára Jozefa II. a jeho mladšieho brata, neskôr cisára Leopolda II. na študijnú cestu do oblasti stredoslovenských banských miest. V sprievode len o pár rokov staršieho saského a tešínskeho vojvodu Alberta navštívili v dňoch od 20. júla 1764 Banskú Štiavnicu a Kremnicu a od soboty 28. júla do 31. júla 1764 Banskú Bystricu. Pred návštevou sa vypracovala Zlatá kniha baníckaVOZÁR, J.: Zlatá kniha banícka, reprint Bratislava, 1984. Originál z roku 1764 v Banskom múzeu v B. Štiavnici. – odborný podklad k programu návštevy. Kniha je súborom technickej dokumentácie a odborných popisov najvýznamnejších hospodárskych lokalít krajiny, s ktorými sa mladí následníci trónu mali zoznámiť. K jej zhotoveniu sa robil súpis a dokumentácia všetkých dôležitých stavieb patriacich eráru v navštívenej oblasti. Kniha popisuje tri najvýznamnejšie hospodárske centrá stredoslovenskej banskej oblasti – Kremnicu (Kremnitz), Banskú Štiavnicu (Schemnitz) a Banskú Bystricu (Neusohl). V knihe sa tiež spomína Medený hámor.

Prvé vládne medené mince v rakúskej časti Svätej ríše rímskej zaviedla raziť Mária Terézia hneď na začiatku svojho panovania v roku 1740 v Grazi a v Rakúskom Nizozemsku. Obiehali tam na malých obmedzených územiach a preto obidva prípady možno hodnotiť iba ako okrajovú záležitosť a za oficiálne zavedenie drobných medených mincí Máriou Teréziou do obehu v celom štáte možno považovať práve až rok 1759. Kremnica sa pri spustení razby v medi mohla opierať o výdatnú banskobystrickú základňu.