Ľudová škola (v niektorých kontextoch aj národná škola, v rokoch 1918-1948 pre Česko aj obecná škola) je jeden z (väčšinou už len bývalých) názvov všeobecnovzdelávacej elementárnej (čiže základnej) školy v nemecky hovoriacich krajinách a rakúskej monarchii (vrátane Uhorska) resp. jej nástupníckych štátoch. Pôvodne sa ľudovou školou myslela všeobecnovzdelávacia elementárna (čiže základná) škola určená výslovne pre všetko obyvateľstvo a spravidla vyučujúca v materinskom jazyku.
Definícia Termín ľudová škola („Volksschule“) prvýkrát použil v roku 1779 F. E. Rochow ako označenie škôl poskytujúcich základné vzdelanie pre deti nižších vrstiev obyvateľstva, ktoré zriaďoval na svojich majetkoch. Čoskoro sa výraz začal používať pre všetky podobné školy vyučujúce v materinskom jazyku. Pre habsburskú monarchiu platí: V habsburskej monarchii sa v právnych predpisoch termín ľudová škola objavuje až v roku 1840 („Volksschule“ - Rakúsko) resp. 1868 („népiskola“ - Uhorsko), mimo právnych predpisov sa ojedinele vyskytoval už od konca 18. storočia. Niektoré zdroje dnes termínom ľudová škola prekladajú aj termín „schola vernacula/schola nationalis“ (po nemecky vtedy „Nationalschule“) používaný v Ratio educationis z roku 1777 a v nasledujúcich rokoch. V najširšom zmysle sa ako ľudová škola dnes (v strednej Európe) označuje akákoľvek nižšia škola poskytujúca základné všeobecné vzdelanie všetkým (t.j. aj nižším) vrstvám obyvateľstva, čo v minulosti spravidla o.i. znamenalo, že sa vo výučbe používal aj alebo len materinský jazyk žiakov. Takéto školy vznikali v Európe (aj Uhorsku) od 16. storočia a v Uhorsku sa v dobových textoch označovali najmä ako schola/škola, schola vernacula, schola nationalis, Nationalschule, nedeľná škola a pod., od polovice 19. storočia aj ako ľudová škola [v užšom zmysle], elementárna škola, základná škola a pod. Katolícka cirkev niekedy považuje aj stredoveké farské školy, kláštorné školy, katedrálne a mestské školy za akýsi druh ľudovej školy.
Zdroje sekcie:ľudové školy. In: ľudové školy. In: Volksschule. In: Meyers Großes Konversations-Lexikon, Band 20. Leipzig 1909, s. 239-241. dostupné onlineVolksschule. In: Brockhaus Enzyklopädie Bd. 23. US-WEJ. 19., völlig neu bearb. Aufl. Mannheim : Brockhaus, 1994. ISBN 3-7653-1123-5. s. 424. dostupné online
Ľudová škola (v užšom zmysle) v súčasnosti Na Slovensku a v Česku bola škola výslovne nazývaná ľudová škola (po česky: obecná škola) zrušená v roku 1948, nahradená bola v upravenej podobe na niekoľko rokov školou nazývanou národná škola - podrobnosti pozri nižšie.
V Maďarsku bola ľudová škola („(elemi) népiskola“) nahradená v roku 1945 školou nazývanou všeobecná škola („általános iskola“).
V Rakúsku sú po reforme z roku 1962 ľudové školy („Volksschule“) spravidla zredukované na tzv. Grundschule (základná škola, zodpovedá slovenskému prvému stupňu ZŠ), ale prípustné sú aj 8-ročné ľudové školy.Volksschule. In: AEIOU. dostupné online
V súčasnom Nemecku od roku 1964 typ školy výslovne nazývaný ľudová škola („Volksschule“) už neexistuje, ale názov ľudová škola sa v niektorých častiach Nemecka dodnes používa ako súhrnné označenie pre základnú školu (Grundschule, zodpovedá slovenskému prvému stupňu ZŠ) a hlavnú školu (Hauptschule).
Vo Švajčiarsku je ľudová škola („Volksschule“) dnes súhrnné označenie pre triedy povinnej školskej dochádzky (t.j. spravidla 9 rokov; ale okrem tried na gymnáziách), čiže zahŕňa primárnu/základnú školu („Primarschule“ alebo „Grundschule“, zodpovedá slovenskému prvému stupňu ZŠ) a tzv. sekundárny stupeň I (Sekundarstufe I).
Dejiny ľudovej školy v najširšom zmysle Uhorsko Do roku 1869 Počiatky ľudových škôl (v najširšom zmysle) na Slovensku sa viažu k činnosti reformovaných protestantských cirkví v 16. storočí. Tie zakladali školy, kde sa žiaci učili čítaniu, písaniu, počítaniu a náboženstvu. Dôležitý znak bolo, že vyučovanie prebiehalo v materinskom jazyku a preberali sa aj elementárne praktické vedomosti z poľnohospodárstva a remesiel.
Jan Amos Komenský v 17. storočí spomína (asi ako prvý teoretik) na teoretickej úrovni koncepciu školy, ktorú nazýva „schola vernacula“ (doslova „materskojazyková škola“, dnes sa obyčajne prekladá ako národná škola alebo ľudová škola), čím myslel všeobecnovzdelávaciu nižšiu školu vyučujúcu v materinskom jazyku, ktorou musí prejsť každý člen národa.
Počas osvietenstva mnohí vzdelanci a filantropi horovali za rozšírenie škôl toho typu, ako mal na mysli napr. Komenský, s cieľom pozdvihnúť dedinský ľud z chudoby a zaostalosti. Preto napr. v roku 1774 bol na popud Márie Terézie vydaný zákon (tzv. „Školský poriadok“), ktorý zostavil Ján Ignác Felbiger, a ktorým sa prvýkrát pre rakúsku monarchiu okrem Uhorska zjednocovalo to, čo by sme dnes označili ako základné školstvo v materinskom jazyku. Spomínané školy delil text na triviálne školy (nem. Trivialschule; v dedinách a mestečkách, jedno- alebo dvojtriedne), hlavné školy (nem. Hauptschule; v mestách, trojtriedne) a normálne školy (nem. Normalschule; v sídlach „provincií“, t.j. rozšírené hlavné školy). Pre Uhorsko bol tento „Školský poriadok“ v adaptovanej podobe schválený až o tri roky neskôr na základe dokumentu nazvaného Ratio educationis.Allgemeine Schulordnung. In: AEIOU. dostupné onlinetriviálne školy. In:
Dokument Ratio educationis z roku 1777 nazval školy, ktoré by sme dnes nazvali základné (s materinským vyučovacím jazykom) scholae vernaculae alebo scholae nationales (dobový nemecký názov znel Nationalschulen, nie Volksschulen; v slovenských textoch prekladané ako národné školyČAPLOVIČ, Ján. Črty o kultúre, mravoch a spoločenskom živote. Zlatý fond denníka SME 2008, [cit. 29. 5. 2015]. dostupné online dostupné online, neskôr aj ľudové školyRatio educationis. In: ; v modernom maďarskom preklade népiskolák alebo nemzeti iskolák). Tieto školy dokument rozdelil podľa sídla, počtu predmetov a počtu učiteľov takto Hauptschule. In: AEIOU. dostupné onlinenormálky. In: Pedagogická encyklopédia Slovenska 1 A-O. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1984. s. 631.: dedinské národné školy - s 1 učiteľom; pre deti roľníkov; latinské názvy v texte: vernacula schola comparate ad pagos, pagi schola, schola pagi, pagana schola, schola pagana; zodpovedá Felbirgerovej „triviálnej škole“ na dedine národné školy v mestečkách - s 2 učiteľmi; pre deti remeselníkov; latinské názvy v texte: oppidana vernacula schola, oppidana schola vernacula; zodpovedá Felbirgerovej „triviálnej škole“ v mestečku mestské národné školy - s 3 učiteľmi; pre deti remeselníkov a obchodníkov; latinské názvy v texte: vernacula urbana schola, vernacula urbis schola, schola urbis vernacula ; zodpovedá Felbirgerovej „hlavnej škole“ a niektorých textoch sa vyskytuje aj pod latinským názvom „schola capitalis“, od roku 1868 im zodpovedali meštianske školy vzorné národné školy (vzorové národné školy, normálne školy, normálky) - so 4 a viac učiteľmi; v sídlach dištriktov; pre deti remeselníkov a obchodníkov; de facto vylepšené mestské národné školy; býval pri nich aj ročný kurz na prípravu učiteľov národných škôl; latinské názvy v texte: primaria schola vernacula, primaria vernacula schola, schola primaria vernacula, schola vernacula primaria, schola vernacula normalis
Ratio educationis z roku 1805 (tzv. druhé Ratio educationis) potvrdilo z prvého Ratio educationis rozdelenie národných škôl (ľudových škôl) a zásadu vyučovania v ľudovom jazyku (teda pre územie Slovenska v slovenčine, resp. miestnom nárečí). Podľa tohto nariadenia museli učitelia ľudových škol ovládať maďarčinu, do roku 1848 však tlak maďarizácie nenadobudol širšie rozmery.
Národné školy (ľudové školy) boli na Slovensku ešte v prvej polovici 19. storočia zriedkavé, z dôvodu finančnej nedostupnosti pre poddanské obce. Koncom päťdesiatych rokov 19. storočia malo vlastnú školu menej než dve tretiny obcí, väčšinou šlo o jednotriedne školy s dosť nízkou úrovňou vyučovania. Vyučovací jazyk mala byť čeština, to sa však nedodržiavalo (samotní učitelia ju často neovládali a chýbali učebnice) a používala sa štúrovská, Hattalovská slovenčina a bernolákovčina. Prevládali však miestne nárečia.
V rokoch 1845 - 1868 sa používalo označenie elemi iskola, teda elementárna (alebo základná) škola.
1869 - 1918 V roku 1868 Uhorsko prijalo zákon s doslovným názvom „zákonný článok týkajúci sa ľudovoškolskej verejnej výučby“ (zákonný článok XXXVIII/1868). V ňom zaviedlo súhrnný termín népoktatási tanintézet, ktorý zahŕňal tieto školy: elemi népiskola, felsőbb népiskola, polgári iskola a tanítóképezdeSlovník veřejného práva československého. Svazek IV, S až T. Brno : Polygrafia : Rudolf M. Rohrer, 1938. Google books Google Booksnárodné školy. In: Google Books: Népoktatási tanintézet znamená doslova „ľudovyučovací učebný ústav“ a zvykne sa v literatúre prekladať ako národnovychovávací učebný ústav, ľudovýchovná škola, základná škola alebo nepresne (podľa terminológie používanej vtedy v Česku resp. od roku 1919 v celom Česko-Slovensku) národná škola. Elemi népiskola znamená doslova „základná (alebo elementárna) ľudová škola“ a zvykne sa v literatúre prekladať ako elementárna ľudová škola, elementárna národná škola, elementárna škola, základná ľudová škola, nižšia ľudová škola alebo ľudová škola (v užšom zmysle). Felsőbb népiskola znamená doslova „vyššia ľudová škola“ a zvykne sa v literatúre prekladať ako vyššia ľudová škola alebo vyššia národná škola. Polgári iskola je meštianska škola. Tanítóképezde sa zvykne v literatúre prekladať ako učiteľský ústav, učiteľská prípravovňa, učiteľská prípravka či škola na výchovu učiteľov.
O posledných dvoch typoch škôl pozri samostatné články. Pokiaľ ide o prvé dva typy, platilo nasledovnéopakovacie školy. In: vyššia ľudová škola. In: : Elemi népiskola sa delila na: šesťročnú mindennapi iskola („denná škola“, občas prekladané ako počiatočná škola): Bola to škola určená pred deti od 6 do 12 rokov (v praxi však bola často kratšia - porov. nižšie). Najčastejšie bola zriaďovaná cirkvami. Vyučovacím jazykom podľa zákona z roku 1868 mohol byť materinský jazyk, ale ďalšie zákony tento princíp rýchlo okresali. Povinné predmety boli vierouka a mravouka, písanie a čítanie, počtovanie z hlavy a s číslicami, gramatika, cvičenie reči a umu, krajský zemepis a dejepis a niečo aj zo všeobecného zemepisu a dejepisu, prírodospyt s osobitným zreteľom na spôsob výživy a kraj, prírodopis, praktické práce v poľnohospodárstve a záhradníctve, náuka o občianskych právach a povinnostiach, spev, telocvik so zreteľom na vojenskú prípravu. Počet hodín týždenne bol 20 až 25. trojročnú ismétlő iskola (po slovensky opakovacia škola): Bola to škola zriaďovaná obyčajne obcami, ktorú po skončení 6. triedy (a teda aj 6-ročnej povinnej školskej dochádzky) povinne navštevovali všetci žiaci do 15. roku veku, ak nenavštevovali inú školu. Učilo sa v nej len 5 hodín týždenne, v lete 2 hodiny týždenne. Vyučovalo sa výlučne po maďarsky. Delila sa na dva typy: všeobecnovzdelávacia opakovacia škola (ak počet žiakov bol do 20) iba opakovalo učivo z mindennapi iskola, kým hospodárska opakovacia škola (ak počet žiakov prekročil 20) poskytovala praktickú výuku, najmä v oblasti poľnohospodárstva. Felsőbb népiskola bola škola pre žiakov, ktorí skončili školu mindennapi iskola alebo pre žiakov, ktorí urobili prijímačky. Vyučovanie trvalo 3 roky pre chlapcov a 2 roky pre dievčatá. Počet hodín týždenne bol 18-24. Chlapci sa učili vierouku a mravouku, krasopis a kreslenie, materinskú reč, počtovedu a merbovedu s praktickými cvičeniami, prírodospyt a prírodopis s ohľadom na roľníctvo a priemysel, všeobecný i krajinský dejepis a zemepis, začiatky poľnohospodárstva, ústavu a telocvik. Pre dievčatá boli tie isté predmety zamerané na ich ženské poslanie, a venovali sa prácam v záhradníctve a ženským ručným prácam. Vyššie ľudové školy sa v praxi neujali, žiaci chodili radšej do meštianskych škôl. Na Slovensku boli len tri takéto školy, na všetkých sa vyučovalo po maďarsky.