Filmové ateliéry Koliba boli založené v roku 1949 v Bratislave a od začatia ich prevádzky v roku 1953 v nich vzniklo vyše 400 celovečerných filmov, vyše štyri tisícky krátkych dokumentov, animovaných a spravodajských filmov. Štúdio Koliba, a. s., v roku 1996 Kolibské ateliéry sprivatizovalo. V súčasnosti ich prevádzkuje TV JOJ, ktorá tam od roku 2002 sídli. Celý komplex je oplotený a nachádza sa na ploche cca 7 hektárov.

História náhľad|Hlavný vstup do komplexu.

19491955 S výstavbou filmových ateliérov na Kolibe sa začalo v roku 1949. Po mnohých komplikáciách ich slávnostne otvorili pri príležitosti augustového výročia Slovenského národného povstania v roku 1953. Pod obrovským transparentom Socialistickým filmom za upevnenie svetového mieru tak odovzdali prvú etapu stavby. Prevádzka sa začala 1. septembra 1953. Úplne prvým kompletne kolibským filmom bola veselohra Paľa Bielika V piatok trinásteho (1953).

Vtedajšie ateliéry boli veľmi skromné. V podstate išlo o dve nakrúcacie haly s rozlohou 600 štvorcových metrov, stolársku dielňu, transformátorovú stanicu, nevyhnutné zvukové zariadenia a administratívnu budovu. Pôvodne v nej bola aj ubytovňa pre mimobratislavských spolupracovníkov a hercov, ale v praxi sa neosvedčila, lebo ležala ďaleko od centra.

Čoskoro nastali prvé ťažkostizlá akustická izolácia, absencia hereckých šatní, obliekární a priestorov pre štáby. Museli sa vykonať aj menšie stavebné úpravy. Napriek tomu perspektíva postupného dobudovávania ateliérov dávala filmárom väčšie záruky na vhodné pracovné podmienky než dočasné, improvizované riešenia.

V rokoch 19491955 vzniklo na Kolibe trinásť celovečerných hraných filmov. Ideologické dôsledky februárového prevratu zasiahli ako prvú prácu dramaturgie, ktorá ani pri najlepšej vôli nedokázala vyhovieť politickým požiadavkám a pripraviť žiadaný počet scenárov pre filmovú tvorbu. „Slovenský sektor“ sústavne neplnil plán. Táto situácia sa zračí v nerovnomernom počte titulov ročnej produkcie. Roku 1949 vznikol jeden film, roku 1950 dva, roku 1951 opäť iba jeden, roku 1952 dva, najúspešnejší bol rok 1953 s troma titulmi, ale v roku 1954 výroba znovu poklesla a realizoval sa iba jediný film. V rokoch 19551958 sa produkcia ustálila na troch tituloch ročne.

19561962 Normatívne chápanie filmového diela ako ideologického nástroja na výchovu širokých „ľudových más“ charakterizuje kolibskú produkciu ešte aj v roku 1956. „Spoločenská dráma z prostredia veľkého závodu“ Previerka lásky scenáristu Jána Mináča a režiséra Jozefa Medveďa sa sústreďuje na problémy pôsobenia českej technickej inteligencie v slovenskom priemysle a kombinuje ich so zapájaním ľudsky bezúhonných, ale zatrpknutých buržoáznych odborníkov do novej, radostnej práce pre blaho kolektívu. Druhým titulom roku 1956 bol teatrálne režírovaný film Kataríny Hrabovskej a Andreja Lettricha Čisté ruky. Tento príbeh o protidružstevnom „záškodníckom“ centre na východnom Slovensku vychádzal z dobovej ideologickej propagandy, ktorá hospodárske ťažkosti prvých pofebruárových rokov potrebovala zvaliť na hlavu vykonštruovaného „nepriateľa“. Takmer štyri roky trvala literárna príprava projektu demonštrujúceho stalinskú poučku „o vyhrocovaní triedneho boja v podmienkach súčasnosti“ a vo februári 1956 zmietol Nikita Chruščov z rečníckej tribúny XX. zjazdu ako domček z karát aj túto snaživo vypiplanú konštrukciu slovenských filmárov. Nakrúcanie sa začalo v apríli a pri premietaní denných prác zmätené vedenie Koliby zistilo, že záškodnícky okresný tajomník Komunistickej strany Molčan sa ponáša na Stalina (v scenári sa o takejto koncepcii postavy nehovorilo). Nasledovali rôzne „porady“, a nakoniec prekrúcanie hotového materiálu (škoda 156 000 Kčs). Podobnosť Viliama Záborského so Stalinom sa neutralizovala.

V rokoch 19561962 bola pri dramaturgickom výbere tém najpružnejšia takzvaná tvorivá skupina mladých Moniky Gajdošovej. Stredná generácia mala skôr autorské ambície, pretože až do roku 1957 na Kolibe zamestnávali predovšetkým scenáristov a dramaturgické problémy sa riešili v spolupráci s vedením Štúdia, s Umeleckou radou a s pražskou Ústrednou dramaturgiou. Až po zvýšení plánu produkcie na šesť titulov ročne sa znovu aktualizoval problém dôležitosti literárnej prípravy a všetkých scenáristov preradili za dramaturgov.

Vznik tvorivej skupiny mladých, ktorá mala pracovať najmä na súčasných témach, korešpondoval so súvekým generačným a názorovým vrstvením v jednotlivých umeniach. Myšlienková a umelecká sterilita tvorivej atmosféry na Kolibe sa veľmi naliehavo pociťovala prinajmenšom od roku 1953, keď na Aktíve tvorivých pracovníkov odznela požiadavka vyrábať krátke hrané snímky, ktoré sa mali stať experimentálnou liahňou slovenského filmu.

Vo výslednom tvare prvého slovenského veľkofilmu Posledná bosorka z roku 1957 sa zračí protirečivosť medzi povinnou „ideovosťou“ a otvorenou túžbou nakrúcať divácky úspešnú komerciu. S literárnou prípravou sa začalo roku 1954 námetom Dušana Kodaja. O rok neskôr ju scenáristicky spracoval Ivan Bukovčan a réžie sa ujal Paľo Bielik. Jeho ambíciám tento žáner vyhovoval a dokonca napísal technický scenár. Koncepčné nezhody medzi Bukovčanom a Bielikom však napokon vyústili do sporu a vedenie Koliby poverilo ďalšou prácou Vladimíra Bahnu.

Prvým koprodukčným projektom našej kinematografie bola maďarsko-slovenská typická kostýmová veselohra Dáždnik svätého Petra z roku 1958. Scenár Imre Apáthiho a režiséra snímky Frigyesa Bána podľa rovnomenného románu Kálmána Mikszátha sa pripravoval v maďarskej dramaturgii. Možno práve to umožnilo slobodne pracovať s náboženskými motívmi, čo by na Kolibe považovali za ťažké rúhanie voči rodnej strane. Film sa nakrúcal v slovenskej i maďarskej jazykovej verzii (réžiu slovenskej mal Vladislav Pavlovič) a okrem účasti slovenských hercov, architekta, hudobného skladateľa (Šimon Jurovský), historického a výtvarného poradcu (Karol L. Zachar), Koliba poskytla aj výrobné služby.

Na rozdiel od progresívnych tendencií súvekej literárnej tvorby, kolibskej produkcii chýbal myšlienkový rozlet i vôľa prekonávať rigidný didaktizmus témy. Cez ušľachtilé ciele komunistickej výchovy vstupovala do scenárov ideológia, ktorá deformovala vzťahy medzi postavami a ich sujetové funkcie rozdeľovala podľa ľahko čitateľného triedneho kľúča.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa už reformné sily kolibskej dramaturgie začali spamätávať z rezolúcie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska o filme z roku 1958 i z dôsledkov Banskej Bystrice. Opäť sa dostávajú na stôl „problematické“ scenáre (Boxer a smrť), ale objavujú sa aj látky nové, využívajúce uvoľnenie tlaku ideologických direktív. Zmena situácie v dramaturgii, nový autorský prístup k témam i naakumulované sily filmovej réžie sa postupne začnú prejavovať v kvalite slovenskej produkcie.

Napriek tomu, že sa do výroby filmu Boxer a smrť (1962) nepodarilo zainteresovať Poliakov, prvýkrát sa narušila prax adaptovania výlučne domácich titulov, ktorá na Kolibe s malými výnimkami pretrvala až do deväťdesiatych rokov. Úspechy Televíznej filmovej tvorby z konca šesťdesiatych rokov stavali práve na voľnom výbere látok (Dostojevskij, Maupassant, Andrejev), ale vzájomnej konkurencii sa Koliba i televízia bránili tvrdým kurzom druhovej diferenciácie. Namiesto audiovizuálnej kooperácie oboch inštitúcií nastala éra úporného hľadania špecifík.

19631970 Slovenská a česká kinematografia boli v rokoch 19631970 úzko organizačne, technicky a personálne previazané. Celé toto obdobie platili rovnaké cenzorské zásady a jednotná distribučná politika, kolibské štúdio patrilo do rámca Československého filmu, jediná vysoká filmová škola aj pre slovenských záujemcov bola v Prahe. V roku 1963 po nástupe nového riaditeľa kolibského štúdia Pavla Gejdoša sa začala diskusia o schvaľovacích postupoch nezávislosti od českej produkcie. Nielen scenáristi a režiséri, ale aj riaditeľ Koliby žiadal, aby sa scenáre na slovenské hrané filmy neschvaľovali na pražskom ústredí, ale len v Bratislave. Rastúcu snahu o autonómiu tvorby, ale aj vzostup sebavedomia dosvedčuje presadenie zmeny názvu podniku. Od 1. januára 1964 sa Filmová tvorba a distribúcia Bratislavanadpis urážajúci našu národnú kinematografiupremenovala na Československý film Bratislava. Paralelne s inštitucionálnym odpútavaním sa Koliby od Barrandova rozvíjala sa aj diskusia o odlišnosti slovenskej a českej kinematografie. Odstredivý proces vzďaľujúci vedenie Koliby od centrálneho vedenia Československého filmu v Prahe charakterizuje celé obdobie 19631970. Utvorenie Oblastného riaditeľstva Československého filmu Bratislava v roku 1967 ešte viac zdôraznilo, že kolibský podnik nie je len jedným z podnikov Československého filmu, ale je takmer samostatným subjektom.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa zásadne, ale nie absolútne, uvoľnila kontrola filmovej výroby. Na Kolibe sa vyrobilo 20 celovečerných titulov, z toho 8 vlastných hraných, 8 televíznych a 4 ako služby pre zahraničie. O zaradení jednotlivých titulov do výroby rozhodovali predovšetkým tvorivé skupiny a riaditeľ kolibského štúdia, nie ideologické oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V tých rokoch sa viacerými titulmi prezentovala najmladšia, III. tvorivá skupina, ktorá vznikla v roku 1963. Vedúcim skupiny bol Ján Beer, prvými dramaturgmi Peter Ševčovič a Svätopluk Šablatúra, cieľom výroba filmov pre deti a mládež.

Výrazne vzrástol aj počet koprodukcií. Do roku 1965 sa nakrútili len dve. V rokoch 1966 až 1970 ich vzniklo za päť rokov deväť (Siedmy kontinent1966, Muž, ktorý luže1968, Sladký čas Kalimagdory1968, Zbehovia a pútnici1968, Kráľovská poľovačka1969, Vtáčkovia, siroty a blázni1969, Rozsudok1970, Dovidenia v pekle, priatelia1970, Eden a potom1970). Väčšina z týchto koprodukčných titulov vznikla v I. tvorivej skupine Alberta Marenčina a Karola Bakoša, najčastejší zahraničný partner bol Samy Halfon (Como-films). Po obmedzení zahraničnej spolupráce nakrútili na Kolibe nové koprodukcie s inou ako okupačnou krajinou až osemdesiatych rokoch.

Otvorenie Koliby zahraničnému kapitálu pomohlo dodatočne prekonať nedostatok finančných prostriedkov na kúpenie kvalitnej filmovej suroviny a modernej techniky. Všetky pôvodné domáce tituly sa nakrúcali len na ORWO-materiál, iba pre koprodukcie bol k dispozícii podstatne citlivejší a kvalitnejší Eastmancolor. Zároveň sa rozšírili možnosti na prekonanie izolácie, do ktorej uzavreli českú i slovenskú kinematografiu komunistickí vládcovia. Koprodukcie zabezpečili ekonomický prospech štúdia, ale aj myšlienkovú a pracovnú konfrontáciu, bezprostredné overenie si vlastných schopností, už nie iba v rovine duchovnej, ale aj praktickej, v rovine schopnosti všetkých členov štábu splniť požiadavky zahraničných partnerov.

Vnútri kolibského filmového podniku patrilo k najdôležitejším zmenám rokov 19631970 utvorenie skupiny animovaného filmu (1965). Odvtedy sa začala odvíjať tradícia animovanej tvorby na Slovensku.

Pôsobenie Ctibora Štítnického na Kolibe v rokoch 19661969 sa zhoduje s obdobím vzniku organizačného členenia, ktoré vrátilo slovenskej kinematografii samostatnosť okliešťovanú od roku 1945. Štítnický nastúpil s ambíciou ukončiť éru dogmatického a direktívneho riadenia kinematografie, súhlasil s programom filmárov, ktorí sa usilovali o čo najväčšiu nezávislosť od ideologického vedenia štátu. V období rokov 19681969 sa túto víziu podarilo do značnej miery aj realizovať, počas Štítnického vedenia vznikli niektoré z najvýznamnejších filmov v dejinách slovenskej kinematografie. Rozšírením právomocí Zahraničného oddelenia na Kolibe vznikol slovenský FilmexportSlovakofilm, ktorý riadil komerčnú i nekomerčnú činnosť.

19711980