Operácia Banner bol názov pre operáciu Britských ozbrojených síl v Severnom Írsku od augusta 1969 do júla 2007. Tie boli spočiatku nasadené na žiadosť unionistickej vlády Severného Írska podporiť Kráľovskú ulsterskú políciu (RUC). Po Belfastskej dohode (1998), intenzita operácie začala klesať. Úlohou operácie Banner bolo presadiť autoritu vlády Spojeného kráľovstva v Severnom Írsku.
Hlavný odpor proti nasadeniu britskej armády prišiel od Dočasnej írskej republikánskej armády (PIRA). Tá viedla partizánsku kampaň proti britskej armáde od roku 1970 do roku 1997. Interný dokument vydaný britskou armádou v roku 2007 uviedol, že aj keď armáda nedokázala poraziť Írsku republikánsku armádu, bolo pre IRA nemožné vyhrať násilím a tiež vďaka operácií sa podstatne znížil počet obetí v posledných rokoch konfliktu.
Úloha ozbrojených síl Primárnou úlohou britskej armády bola podpora policajných zložiek. Spolu s Kráľovským letectvom poskytovali vzdušnú podporu s helikoptérami ak to bolo potrebné. Námorné zložky boli poskytované od Kráľovského námorníctva a Kráľovskej námornej pechoty pod kódovým označeným Operácia Grenada. To bola úloha na zastavenie dodávok zbraní a munície pre polovojenské skupiny. Viditeľne ich zastrašovali nápadnou námornou prítomnosťou okolo pobrežia Severného Írska a Lough Neagh.
Počty nasadených vojakov NA vrchole operácie v 70-tych rokoch mala britská armáda nasadených asi 21 000 vojakov. Do roku 1980 toto číslo kleslo na 11 000 vojakov. V roku 1985 počet klesol na 9000. Po zintenzívnení aktivít IRA na konci 80-tych rokov stúpol počet na 10 500. V roku 1992 bolo v Severnom Írsku nasadených celkovo 17 750 vojakov. Britskú armádu tam tvorili 3 brigády pod vedením nadporučíka-generála. V júli 1997 počas zúrivých nepokojov v nacionalistických oblastiach vyvolanými Drumcreemským konfliktom sa celkový počet bezpečnostných síl v Severnom Írsku zvýšil na viac ako 30 000 (vrátane RUC).
Kontroverzie Počas Operácie Banner, britská armáda zabila 305 ľudí, z ktorých 156 (~51%) boli neozbrojení civilisti. Z nich 61 boli deti. Charakteristikou britskej armády bolo tiež, že sa dohodli s nelegálnymi lojalistickými polovojenskými skupinami, ktoré boli zodpovedné za početné útoky na civilistoch. Novinár Fintan O'Toole tvrdí, že: "ako vojensky, tak ideologicky bola britská armáda v konflikte hráč a nie rozhodca". Vzťah s komunitou Mnohí členovia katolíckej komunity spočiatku uvítali nasadenie britskej armády. Katolícke oblasti bývali bod útokmi lojalistov a RUC. Avšak vzťahy medzi britskou armádou a katolíkmi rýchlo ochladli. Akcie britskej armády na podporu polície a unionistickej vlády postupne získali povesť zaujatosti v prospech protestantov a unionistov. V kampani britskej armády proti IRA boli katolícke oblasti vystavované domovými prepadmi, kontrolnými stanovišťami, hliadkami a zákazmi vychádzania. Počas týchto prehliadok vojaci fyzicky aj vulgárne útočili na katolíkov, zatiaľ čo protestantské oblasti sa týmto kontrolám vyhýbali. V niektorých štvrtiach sa bežne vyskytovali strety medzi katolíkmi a britskou armádou. V apríli 1970, vrchný veliteľ britskej armády v Severnom Írsku Ian Freeland oznámil, že niekto bol zastrelený britskou armádou za to, že po vojakoch hádzal zápalné bomby a nedbal na varovania vojakov.
Zákaz vychádzania vo Falls v júli 1970 bola hlavná rana do vzťahov medzi britskou armádou a katolíkmi. Hľadanie zbraní v prevažne katolíckej oblasti Falls v Belfaste prerástlo do nepokojov a nakoniec do prestreliek s IRA. Britská armáda nato uložila 36-hodinový zákaz vychádzania a zatkla všetkých novinárov vnútri oblasti zákazu vychádzania. Stovky domov, krčiem a podnikov bolo prehľadávaných kvôli zbraniam a oblasť bola zamorená slzným plynom. Hľadači spôsobili veľa škôd a bolo podaných desiatky sťažností na vojakov kvôli bitiu, ohrozovaniu, urážaniu a ponižovaniu obyvateľov. Počas tohto incidentu boli zatknutí štyria civilisti a ďalších 60 utrpelo strelné zranenia.
Dňa 9. augusta 1971 boli v Severnom Írsku predstavené internácie (väzenia bez súdu). Vojaci začali prepadové akcie a internovali takmer 350 osôb podozrivých z členstva IRA. Toto rozhorelo štyri dni trvajúce násilnosti v ktorých bolo zabitých 20 civilistov a tisíce z nich muselo opustiť svoje domovy. 17 civilistov bolo zabitých britskými vojakmi, z toho 11 počas masakru v Ballymurphy. Žiadny lojalisti neboli zahrnutí do tohto cyklu a mnohí zo zatknutých boli obyčajní katolíci bez akejkoľvek spojitosti s IRA. Mnohí tiež hlásili, že ich rodiny boli vojakmi vyhrážaní, napádaní a slovne urážaní. Výsluchové techniky používané na internovaných opísal Európsky súd ako neľudské a ponižujúce a Európska komisia pre ľudské práva ich označila ako mučenie. Operácia viedla masovým protestom a prudkému nárastu násilia počas nasledujúcich mesiacov. Internácie trvali až do decembra 1975 kedy bolo 1 981 ľudí internovaných.
Hlavný bod obratu vo vzťahu medzi britskou armádou a katolíckou komunitou bol 30. január 1972 - Krvavá nedeľa. Počas anti-internačného pochodu v Derry 26 neozbrojených demonštrantov a okoloidúcich bolo postrelených vojakmi z 1. práporu výsadkového pluku. 14 z nich zomrelo. Niektorí boli zastrelení zozadu alebo pri snahe pomôcť zraneným. Vyšetrovanie Krvavej nedele v roku 2010 dospelo k záveru, že vraždy boli neodôvodnené a neospravedlniteľné.
9. júla 1972 britskí vojaci v meste Portadown použili slzný plyn a gumové projektily na katolíkov, ktorí blokovali pochod Oranžského rádu ktorý prechádzal okolo ich oblastí. Britská armáda potom nechala členov rádu pochodovať do katolíckych oblastí, v sprievode aspoň 50 maskovaných a uniformovaných polovojenských jednotiek Ulsterského obranného združenia (UDA). V tej dobe bola UDA legálna organizácia. V ten istý deň v Belfaste , britskí ostreľovači zastrelili päť katolíckych civilistov vrátane troch detí počas Springhillského masakru. V noci z 3. na 4. februára 1973 ostreľovači britskej armády zastrelili štyroch neozbrojených mužov (z ktorých bol jeden člen IRA) v katolíckej oblasti New Lodge v Belfaste.
V skorých ranných hodinách 31. júla 1972 britská armáda začala Operáciu Motorman aby znovuzískala Severoírske "uzavreté oblasti". Boli to väčšinu katolícke štvrte zabarikádované obyvateľmi aby ich ochránili pred bezpečnostnými zložkami a lojalistami. Počas tejto operácie britská armáda zastrelila štyroch ľudí v Derry, zabila 15 ročného civilistu a neozbrojeného člena IRA.
Od 1971 do 1973 tajné britské armádne jednotky označované ako Vojenské reakčné sily (MRF) vykonávali tajné operácie v Belfaste. Zabili a zranili niekoľko neozbrojených katolíckych civilistov streľbou z áut. Britská armáda spočiatku tvrdila, že civilisti boli ozbrojení ale nebol nájdený žiadny dôkaz, ktorý by podporoval toto tvrdenie. Bývalí členova MRF neskôr pripustili, že jednotka strieľala na ľudí bez varovania. Jeden člen pre BBC uviedol: "Neboli sme tam pôsobiť ako vojenské jednotky. Boli sme tam pôsobiť ako teroristická skupina." Spočiatku mnoho strelieb z áut bolo pripisovaných protestantským lojalistom. Republikáni tvrdili, že MRF sa snažia nasmerovať IRA do náboženského konfliktu, a odvrátiť IRA od jej kampane proti Spojenému kráľovstvu.
12. a 17. mája 1992 došlo k stretom medzi výsadkármi a katolíckymi civilistami kvôli bombovému útoku, ktorý jednému výsadkárovi utrhol nohy. Vojaci údajne vyplienili dve krčmy, poškodili civilné autá a spustili paľbu do davu. Traja civilisti boli hospitalizovaný so strelnými poraneniami. V dôsledku toho bol výsadkový prápor prevelený mimo mestských častí a brigádny generál 3. pešej brigády bol zbavený velenia.
Tajná dohoda s lojalistickými polovojenskými skupinami V ich úsilí poraziť IRA vznikla tajná dohoda medzi britskou armádou a lojalistickými skupinami. Tá zahŕňala vojakov ktorí sa zúčastňovali lojalistických akcií v čase mimo služby a poskytovali zbrane a informácie lojalistom namiesto toho, aby ich zatkli a začali proti nim vyšetrovanie. Britská armáda mala tiež dvojitých agentov a informátorov vo vnútri lojalistických skupín, ktorí organizovali útoky na rozkaz armády alebo s vedomím armády. Správa De Silvu uviedla, že počas 80-tych rokov, 85% informácií ktoré používali lojalisti pri útokoch bolo od bezpečnostných zložiek. Správ írskej vlády z roku 2006 uviedla, že britskí vojaci tiež pomáhali lojalistom pri ich útokoch v Írsku.
Vzhľadom k mnohým faktorom, regrúti Ulsterského obranného pluku (UDR) boli zo 97% protestanti od konca roku 1972. Napriek procesu preverovania, lojalistickým militantom sa podarilo získať zbrane, výcvik a informácie. Dokument britskej vláady z roku 1973 (odkrytý v roku 2004) navrhol, aby 5-15% vojakov z UDR boli členmi lojalistických polovojenských skupín. V správe sa uvádzalo, že UDR bol hlavným zdrojom zbraní pre tieto skupiny, hoci v roku 1973 straty zbraní klesli až o 75% čiastočne v dôsledku prísnejších kontrol.
V roku 1977 armáda vyšetrovala dve roty 10. bataliónu UDR. Vyšetrovanie zistilo že 70 vojaci mali väzby na Ulsterské dobrovoľnícke sily (UVF). Následkom toho boli dvaja prepustený z bezpečnostných dôvodov. Bolo zistené, že 30 vojakov podvodne odklonilo 47 000 libier do UVF a že členovia UVF sa stýkali s vojakmi v ich špine. Vyšetrovanie bolo zastavené po tom, čo starší dôstojník vyhlásil, že by to poškodilo morálku a podrobnosti boli odkryté až v roku 2011.
Spočiatku armáda dovolila vojakom vstúpiť do UDA ktorá bola legálna organizácia až do 1992 aj napriek jej účasti v náboženských vraždách. V novembri 1972 armáda vyhlásila, že vojak by aml byť prepustený ak sympatie pre polovojenské skupiny ovplyvňujú jeho výkon, lojalitu alebo nestrannosť. Do konca roka 1975 bolo prepustených 171 vojakov s kontaktmi na UDA.
29 vojakov UDR bol odsúdených za vraždy. V roku 1990 bolo prinajmenšom 197 vojakov uznaných vinnými z terorizmu a ďalších závažných zločinov vrátane bombových útokov, únosov a napádania. To bol len malý zlomok zo 40 000 vojakov, ktorý slúžili v pluku ale tento podiel bol vyšší ako pri britskej armáde a RUC.
Počas 70-tych rokov, Glenanne gang - tajná skupina pozostávajúca z lojalistických militantov, britských vojakov a RUC vykonali sériu útokov proti katolíkom v oblasti Severného Írska známe ako "vražedný trojuholník". Tiež podnikli útoky v Írsku. Vyšetrovanie 76 vrážd prisudzovaných skupine ukázalo, že policajti a vojaci boli zapojený v 74 z nich. Jeden člen RUC John Weir vyhlásil, že jeho nadriadení vedeli o tajnej dohode ale dovolili tomu pokračovať. Casselova správa tie uviedla, že niektorí vysokí dôstojníci vedeli o zločinoch, ale neurobili nič na ich zabránenie a nezačali vyšetrovanie. Útoky prisudzované skupine sú Bombové útoky v Dubline a Monaghane (1974), vyvraždenie kapely Miami Showband (1975) a vraždy Reaveyovcov a O'Dowdovcov (1976).