Filozofia 19. storočia je mozaikou viacerých filozofických prúdov a škôl, ktoré je možné rozčleniť podľa ich charakteristického prístupu k filozofii Immanuela Kanta.

Kantovo myslenie a dielo ako vyvrcholenie európskeho osvietenstva na konci 18. storočia vytvorilo dualistické nazeranie na chápanie reality. Jeho kritické pojednania opisujú, ako je človek občanom dvoch svetov: sveta javov a sveta slobody. Aj Kantova epistemológia je dualistická, pretože oddeľuje to, čo je dané, od toho, čo svojimi apriórnymi formami nazerania a kategoriálnymi funkciami vzíde pri poznávaní zo strany nášho Ja.

V 19. storočí sa vymedzili filozofické smery, ktoré úplne odmietali racionalistický a rigorózny prístup osvietenstva na čele s Kantom (ide najmä o filozofie viery, iracionalistické prístupy Arthura Schopenhauera, Friedricha Nietzscheho, filozofie vôle, života, existencie a vôbec celý súdobý romantizmus) alebo sa zamerali buď na Kantov svet javov v snahe prísne vedecky kategorizovať ríšu javov a potvrdiť nemožnosť metafyziky (pozitivizmus, materializmus, marxizmus), alebo na Kantov svet slobody a nášho Ja, a teda rozvíjali etiku, mravnosť, ideály, slobodu, duchovný pôvod a podstatu sveta (nemecký klasický idealizmus: J. G. Fichte, F. W. J. Schelling, G. W. F. Hegel). V poslednej štvrtine 19. storočia sa filozofické úvahy snažili prekonať takéto rozčlenenie, ktoré sa začalo vnímať ako z pohľadu Kantovej filozofie nesprávne a nepochopené. Z tejto dobovej ideácie napokon vzišlo novokantovstvo.

Nemecký klasický idealizmus J. G. Fichte

200px|left|thumb|Johann Gottlieb Fichte Johann Gottlieb Fichte (1762 – 1814) reagoval na Kantov protiklad subjektívneho a objektívneho sveta (sveta Ja a sveta daností). Snažil sa prekonať dualizmus teoretického a praktického rozumu v Kantovom ponímaní, pričom dôraz kládol na praktický výkon a činnosť Ja. A teda vychádza nie z púheho faktu vedomia človeka, ale skôr zo skutku a konania ľudí. Ja je reálnou aktivitou, uskutočňuje seba samého prostredníctvom slobodnej činnosti. Nič mimo takéto činné Ja nie je relevantné, takže ani objektívny svet ako vec sama osebe nie je ničím iným, len akýmsi „Neja“, ktoré si voči sebe samému kladie naše vlastné činné Ja. Všetko, čo má nejaké opodstatnenie, sa nachádza v ľudskom Ja, vedomí a činnosti, praktickom rozume. Subjekt je teda absolútny, tvorivý, zvrchovaný a slobodný.

Zatiaľ čo sa Kantove nazeracie apriórne formy vzťahovali len na ľudskú zmyslovosť, Fichte tvrdil, že človek je schopný aj intelektového nazerania. Tým, že sme si istí samými sebou v akte vedomia, reflexívne sa vzťahujeme sami k sebe, čo Fichte označuje ako netematické intelektové nazeranie samého seba bez nutnosti svedectva zo zmyslových orgánov. Vedomie sa takto konštituuje aj bez senzuálnej skúsenosti, pričom v úplne postačujúcom intelektovom nazeraní vnímame svoje sebauskutočňujúce Ja ako absolútnu realitu. Táto skutočnosť vie poslúžiť ako apriórne východisko pre odvodenie filozofického systému, čím dochádza k obratu v celej transcendentálnej filozofii.

Objavom absolútneho a slobodného Ja Fichte postavil proti sebe determinizmus na jednej strane a slobodu človeka na druhej strane. Podľa Fichteho človek nie je podrobený vonkajším okolnostiam; spoločenský, ba aj prísny prírodný determinizmus už stráca svoje miesto. Fatalizmus sa mu zdá ako prázdna filozofia. Obmedzenie zo strany Kantovho objavu „veci osebe“ Fichte postulátom intelektového nazerania vlastného absolútneho Ja podľa svojich myšlienok prekonal. Všetok svet „Neja“ je iba produktom sebaurčujúceho Ja, takže ak narazíme na protiklady, treba ich vnímať ako produkt vlastného rozumu, a teda ich ako antitézy postaviť k tézam, aby sa vzápätí mohlo pristúpiť k ich zjednoteniu v syntéze. Začlenením syntézy ako metódy klasického idealizmu sa otvoril vo filozofii priestor pre dialektické špekulácie, dôkladne systematizované neskôr Schellingom a Hegelom.

F. W. J. Schelling

Schelling vo svojich prvých dielach nadväzuje na rozmach prírodovedných teórií svojej doby. Pozorne sledoval nové objavy v chémii, biológii a fyzike, pričom vo svojej filozofii chcel prírodovedné poznatky zjednotiť prostriedkami filozofickej špekulácie, aby tak umožnil predstaviť prírodu ako dynamický celok. Dynamika prírody podľa neho ukazuje na účelnosť univerza, ktorého vývoj nie je zďaleka ani slepý, ani náhodný, ani len čisto mechanický. Vývoj prírody je v zásade samohybný, smerujúci od objektívneho neuvedomeného procesu k životu vedomej identity nášho Ja. Vývin prírodného celku smeruje teda k naplneniu účelu: už od prvých prejavov prírodných síl je zameraný na vytvorenie inteligencie. Filozofické zovšeobecnenie prírodných procesov má mať v Schellingovom podaní za úlohu tzv. naturfilozofia. Tá študuje, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývinových stupňov dospieva k duchu, k inteligencii. Naturfilozofia dokladá, že na každom stupni stoja proti sebe dve protikladné sily, ktorých syntéza prechodom na vyšší stupeň pôvodné polarity prekonáva. Takýto naturfilozofický názor sa v nemeckej idealistickej filozofii nazýva dialektikou vývoja.

Schelling sa však nezaoberal len prechodom od objektívneho k subjektívnemu, keď popisuje účelový zrod inteligencie v procese vývoja prírody. Prezentuje aj systém transcendentálneho idealizmu, v ktorom sa východiskom stáva subjekt a z neho sa Schelling pokúša odvodiť základné určenia vonkajšieho sveta. Je možné povedať, že naturfilozofia a transcendentálny idealizmus predstavujú dva póly Schellingovej filozofie, pričom oba sledujú buď prechod od objektu k subjektu, alebo prechod od subjektu k objektu. Tieto dva póly dokladujú, že príroda je sama osebe inteligentná a speje k uvedomeniu sa v ľudskom rozume, zatiaľ čo sám subjekt prostredníctvom svojho rozumu sa akoby „vteľuje“, pretavuje do objektívnej prírody svojím všestranným inteligentným a slobodným ovplyvňovaním. Jedinou skutočnou realitou je teda v podstate rozum ako taký, inteligencia, duch, v ktorom sa zjednocuje aj subjekt, aj objekt. Schellingova filozofia je takto významným stotožnením subjektívneho a objektívneho. Schelling takto vymanil nemecký klasický idealizmus zo sféry subjektívneho rozumu, ako to pôvodne pertraktovalo Fichteho myslenie.

G. W. F. Hegel

200px|náhľad|vpravo|Georg Wilhelm Friedrich Hegel Hegel ako pokračovateľ filozofie totožnosti subjektívneho a objektívneho využíva vo svojom myslení antitetický zákon, ktorého dialektickou schémou je triáda „téza – antitéza – syntéza“. Identita subjektu a objektu v rozume, resp. absolútne je nedokončenou špekuláciou, keďže základom absolútna (pojmu, idey, rozumu) musí byť niečo obsažné, z čoho sa dajú vyvodzovať konkrétnosti a danosti. Podľa Hegela Schellingov pojem absolútna je prázdny a príliš abstraktný. Podstata absolútna je práve vyjadriteľná v procese vývoja – nemožno ju považovať za zavŕšenú a hotovú, lebo by sme ju vytlačili z oblasti obsahovej rozmanitosti sveta, a tak by svet nemohol byť jej vlastným prejavom. Absolútna idea sa teda „stáva“, resp. dialekticky sa vyvíja v spomenutých triadických cykloch. Hegel odmieta formálny princíp protirečenia; skôr vidí v protirečeniach nevyhnutné štádium myslenia a prechod na vyšší stupeň poznania. Zatiaľ čo um (nem. Verstand) sa snaží protirečeniam vyhnúť, rozum (nem. Vernunft) myšlienky vytrháva z nehybnosti a za základ pohybu vníma spor (tézy a antitézy). Hegel však nepostuluje proces vývoja pojmu a idey ako nekonečný, lež vidí zavŕšenie idey v účele celého dialektického vývoja. Ním je vyvodenie všetkých skutočných obsahov z idey tak, aby sa preukázalo, že všetka realita je rozumová.

Prakticky takto Hegel vybudoval noetickú základňu pre svoje ďalšie systematické filozofovanie. Syntézou kontradikcie subjektu a objektu je podľa neho všeobecný duch, všeobecný rozum a idea, v ktorej sa subjektívne a objektívne zjednocuje a prekonáva. Človek sa svojím myslením stáva súčasťou všeobecného ducha, jeho vedomie je čiastkou vedomia svetovej idey. Keďže už ľudstvo rozpoznalo úroveň absolútna, môže sa iniciovať systematická dedukcia obsahov skutočnosti z idey (absolútna), čo je vlastne programom vied.

Vývoj absolútneho ducha možno sledovať v stopách logiky, ktorú Hegel chápe ako náuku o ontologických kategóriách, systematizujúcich objektívne myslenie, ďalej v stopách prírodovedy, ktorá však odhaľuje, že vonkajšie, časovopriestorové znázornenie idey v prírode nedovoľuje v plnej miere prejaviť jej duchovný charakter. Napokon vrcholom vied je filozofia ducha, v ktorej ľudstvo rozpoznáva, že absolútny duch sa uvedomuje v ľudskom rozume a stelesňuje sa v ľudskej spoločnosti, resp. v spravodlivom a slobodnom štáte (konkrétne vrcholí v Pruskej konštitučnej monarchii). Do najvyššej formy sebapoznania prichádza svetový duch následne prostredníctvom umenia, náboženstva a filozofie.

Filozofia existencie – Søren Kierkegaard 170px|right|thumb|Søren Kierkegaard

Kierkegaard bol teológom a náboženským filozofom, ktorý reagoval na Immanuela Kanta a nemecký klasický idealizmus značne kriticky. Obvinil Hegela zo zbožštenia dejín a nepáčilo sa mu ani dôsledné rozlišovanie sveta reálnej veci osebe a sveta javov. Vytvoril napokon filozofickú koncepciu, ktorej epistemológia nesúhlasí ani s Kantovým transcendentalizmom, ani s tradičnými teóriami koherencie alebo korešpondencie. Východiskom jeho filozofovania sa stal karteziánsky pojem subjektu. Na základe neho upriamuje svoju pozornosť na individuálnu existenciu človeka, ktorá jediná je dôležitá a na ktorej subjektívnej pravde jedine záleží. Všeobecné abstraktné otázky racionálnej metafyziky, či existuje Boh alebo kto je človek, strácajú svoju významnosť, pričom sa musia riešiť len v závislosti od každého jedného subjektu. Ak človek cíti prítomnosť Boha vo svojom vnútri, tak nemusí o Božej existencii podľa Kierkegaarda metafyzicky špekulovať. Pravda je iba subjektívna, takže sa musí zotrieť rozdiel medzi objektivitou a subjektivitou, pretože na objektivite a racionálnych abstrakciách vlastne nezáleží. Pri hľadaní vlastnej pravdy svojej existencie a pri hľadaní Boha človek prežíva rôzne štádiá svojej existencie, ktoré sa mu stávajú životnými púťami: estetické štádium: prevláda povrchný život, orientácia na pôžitok, zábavu, subjekt sa sústredí len na časné, fixuje sa na bezprostredné, estetické a erotické momenty; etické štádium: prejavuje sa morálne hlbší zmysel života, ukazovateľom je tu správne a nesprávne, subjekt túži po večnom, ale nevie večnosť dosiahnuť bez toho, aby nestratil vlastnú subjektivitu; náboženské štádium: subjekt musí urobiť „skok viery“ a svojou (kresťanskou) vierou sa upriamiť na večnosť, nasledovať Krista a takto autenticky prežívať svoju neopakovateľnú a jedinečnú individualitu vo vlastnom osobnom príbehu, až bude osobným hľadaním poznávať Boha. Kierkegaard ako filozof existencie vytvoril základy existencializmu, ktorý neskôr v 20. storočí nadobudol nielen teistické, ale aj svoje ateistické podoby.

Romantizmus vo filozofii 19. storočia Wilhelm von Humboldt

F. D. E. Schleiermacher

Pozitivizmus

Auguste Comte vpravo|170px|náhľad|Auguste Comte

Comte je zakladateľom scientisticky orientovanej filozofie pozitivizmu. Pojem „pozitívny“ definuje ako niečo, čo je založené na faktoch našej skúsenosti. Všetko, čo je mimo našej skúsenosti a nedá sa ňou potvrdiť alebo vyvrátiť, chce Comte odstrániť zo zreteľa vied i vedeckej filozofie. Vylúčiť je teda treba predovšetkým metafyzické otázky. Empirický základ má mať podľa Comta nielen naše poznanie prírody, ale aj poznanie spoločnosti. Comte je vlastným zakladateľom sociálnej fyziky, resp. empirickej sociológie. Verí v osvietenský ideál neobmedzeného pokroku vied. Dejiny postupujú k poznaniu a pokroku tromi štádiami: teologické (fiktívne) štádium: ľudský duch sa orientuje na náboženskú vieru v nadprirodzené sily a mocnosti; poprednú úlohu tu zohrávajú mýtus a dogma; metafyzické štádium: skutočnosť si človek vysvetľuje prostredníctvom filozofických pojmov a obrazov sveta;