Enel je nadnárodný výrobca a distribútor elektriny a plynu.
Enel, pôvodne Národný subjekt pre elektrickú energiu (), bola založená ako štátny podnik koncom roka 1962 a v roku 1992 sa transformovala na akciovú spoločnosť. Po liberalizácii trhu s elektrinou v Taliansku v roku 1999 Enel prechádza v privatizácii do súkromných rúk.http://www.camera.it/cartellecomuni/leg14/RapportoAttivitaCommissioni/testi/05/05_cap10_sch04.htm
Taliansky Enel bol na Slovensku spoluvlastníkom Slovenských elektrární a ich najväčšou investíciou je dostavba tretieho a štvrtého bloku v Mochovciach. Koncom roka 2015 podpísal dohodu s holdingom Energetický a průmyslový holding, a.s. (EPH) o predaji 66 % svojich akcií v Slovenských elektrárňach.http://www.seas.sk/clanok/enel-podpisal-dohodu-s-eph-o-predaji-podielu-v-slovenskych-elektrarnach/235 EPH dokončila akvizíciu podielu společnosti Enel v Slovenských elektrárnách v máji 2025.
Od 27. januára 2016 používa Enel nové logo, ktoré má predstavovať "otvorenosť" ako jednu z hodnôt firmy a byť použiteľné najmä v digitálnom a online priestore.http://www.thedrum.com/news/2016/01/26/enel-unveils-new-site-logo-part-brand-identity-overhaul
História 1898 – 1962: Na ceste k národnej energetickej politike V roku 1898 sa v Taliansku vyrábalo 100 miliónov kilowatt hodín elektrinyhttp://www.gses.it/pub/silvi-isree9.php a do 1960 dosiahla výroba hodnotu viac než 56 miliárd USD. Najväčšiu časť vyrábali regionálne súkromné spoločnosti alebo spoločnosti napojené na ďalšie priemyselné subjekty, miestne aj regionálne, využívajúc pri tom špecifické usporiadanie príslušných oblastí: najmä ich hydrogeologické zdroje.http://www.museoenergia.it/museo.php?stanza=1&ppost=932
Na zvýšenie výroby elektriny dotoval štát výstavbu elektrární a všetky nevyhnutné stavebné práce na svojom území. Z pohľadu distribúcie štát svojim zásahom v roku 1961 zjednotil národné tarify, vytvoril systém tried odstupňovaných podľa spotreby (prostredníctvom Vyrovnávacieho fondu pre energetický sektor) a spoločnostiam zaoberajúcim sa výrobou elektriny uložil povinnosť sprístupniť elektrinu pre všetkých obyvateľov.http://www.treccani.it/enciclopedia/il-servizio-elettrico-dai-sistemi-regionali-alla-liberalizzazione_(Il_Contributo_italiano_alla_storia_del_Pensiero:_Tecnica)/
V roku 1962 vláda založila Subjekt pre elektrickú energiu s cieľom využiť elektrinu ako prostriedok na rozvoj krajiny a definovať národnú energetickú politiku na základe skúseností z iných krajín ako boli Francúzsko alebo Veľká Británia. náhľad|Vodná elektráreň Rocchetta a Volturno
1962: Založenie Národného subjektu pre elektrickú energiu Začiatkom roka 1962 sa štvrtý Fanfaniho kabinet zaviazal vláde, že do troch mesiacov od vyslovenia dôvery parlamentom vytvorí návrh na zjednotenie národného systému elektrizačnej sústavy. Počas zasadnutia zástupcov komôr dňa 26. júna 1962 vláda predložila návrh zákona, v ktorom sa stanovovali zásady a postupy pre založenie Subjektu pre elektrickú energiu (). náhľad|Logo Enel (1963 – 1982)
Podľa návrhu mal Enel získať aktíva všetkých spoločností pôsobiacich v oblasti výroby, prenosu a distribúcie elektrickej energie, s výnimkou samovýrobcov – spoločností, ktoré vyrábali viac ako 70% elektriny na vlastné výrobné procesy – (rovnaká podmienka neskôr platila aj pre samosprávy) a malých podnikov, ktoré nevyrábali viac než 100 miliónov kilowatt hodín za rok.
Boli vytvorené postupy na stanovenie hodnoty spoločností, ktoré sa mali stať predmetom akvizície, a bola stanovená aj výška kompenzácií, ktorá mala byť veriteľom, vyplácaná v priebehu 10 rokov s úrokom 5,5%. V tomto rámci sa rok 1962 považoval za prechodný rok, v ktorom boli všetky príjmy a výdavky získaných spoločností prenesené na Enel. Rok 1963 bol prvým prevádzkovým rokom novo vytvorenej spoločnosti.
1963 – 1970: Modernizácia a rozvoj siete Prvými cieľmi Enel boli modernizácia a rozvoj elektrizačnej sústavy, výstavba vysokonapäťovej siete, medzinárodného pripojenia, pripojenia na ostrovy, elektrifikácia vidieckych oblastí a vytvorenie Národného dispečingového strediska. Na financovaní týchto projektov sa mal podieľať štát prostredníctvom emisie štátnych dlhopisov v roku 1965 v hodnote viac než 200 miliárd talianskych lír.http://legislature.camera.it/_dati/leg04/lavori/stampati/pdf/013_001184_F001.pdf V roku 1967 prevzal od Výboru ministrov dohľad nad Enel medziministerský Výbor pre hospodárske plánovanie (CIPE) pôsobiaci v rámci ministerstva priemyslu. V tomto období výroba tepelnej energie po prvýkrát predbehla výrobu vodnej energie.
Národné dispečingové stredisko
V roku 1963 bolo v Ríme založené Národné dispečingové stredisko, ktorého úlohou bolo riadiť energetické toky v sieti prostredníctvom koordinácie výrobných závodov, prenosovej siete, distribúcie a vzájomného prepojenia talianskej elektrizačnej sústavy so systémami za hranicami krajiny, úpravou výroby a prenosu elektriny v reálnom čase na základe aktuálneho dopytu.
Elektrifikácia vidieka
Percento vidieckych sídiel nepripojených do elektrizačnej sústavy kleslo z 1,27% v roku 1960 na 0,46% v roku 1964, čo znamená, že v tomto období bolo novo pripojených viac než 320 000 obyvateľov. V ďalšom päťročnom období medzi rokmi 1966 – 1970 smerovali do elektrifikácie vidieka ďalšie investície – 80% nákladov kryl štát a 20% Enel – dopĺňali ich zvýhodnené sadzby, ktoré slúžili ako stimuly na rozvoj poľnohospodárstva.
Vysokonapäťová sieť a pripojenie na ostrovy
V roku 1968 sa začala výstavba 380 kV vedenia medzi Florenciou a Rímom s cieľom spojiť vysokonapäťové elektrizačné sústavy severu a juhu. Približne v tom istom čase boli postavené aj medzinárodné vysokonapäťové vedenia prepájajúce Taliansko s Francúzskom (380 kV Venaus-Villarodin, 1969) a Švajčiarskom.
V rovnakom roku boli položené podmorské káble, ktoré spojili polostrov s ostrovmi Elba (1966), Ischia (1967) a Sardínia cez Korziku (1967).http://www.enel.tv/#/entities/due-cavi-per-lelba/
Katastrofa na priehrade Vajont
Enel bol účastníkom katastrofy na priehrade Vajont, vodnom diele, ktoré bolo umelo vytvorené s cieľom výrábať obrovské objemy vodnej energie. 9. októbra 1963 sa do priehrady zosunula obrovská masa skalnatej pôdy (cca 260 miliónov kubických metrov). Priehradný múr a priehradu vybudovala spoločnosť SADA (Società Adriatica di Elettricità – Jadranská elektrárenská spoločnosť), následne ich predala Edison a práve v tom čase boli v rámci procesu znárodňovania prevedené na spoločnosť Enel.
V dôsledku zosunu sa v priehrade Vajont vytvorili obrovské vlny, ktoré čiastočne zatopili dediny Erto a Casso, strhli priehradný múr a úplne zničili mestá v údolí pod priehradou: Longarone, Pirago, Rivalta, Villanova a Faè. O život prišlo asi dvetisíc ľudí. Spoločnosti Enel a Montedison boli zažalované ako spoločnosti zodpovedné za katastrofu, pričom priťažujúcou okolnosťou bola skutočnosť, že udalosť sa dala predpokladať. Obe spoločnosti museli komunitám zasiahnutým katastrofou zaplatiť odškodné.
1970 – 1980: Energetická kríza a hľadanie nových zdrojov Sedemdesiate roky boli príznačné obrovskou energetickou krízou, ktorá prinútila spoločnosť prijať drastické úsporné opatrenia a vytvoriť národný energetický plán stanovujúci dva hlavné ciele: budovanie nových elektrární a hľadanie nových zdrojov.
Energetická kríza
V roku 1975 si spoločnosť v dôsledku ropnej krízy a úsporných opatrení a po prijatí prvého národného energetického plánu (PEN) stanovila za cieľ znižovanie závislosti Enel na uhľovodíkoch. Mala ho dosiahnuť vďaka využívaniu nových energetických zdrojov, vrátane vodnej a geotermálnej energie, zvýšeniu využívania uhlia, odpadovému cyklu a najmä vďaka využívaniu atómovej energie.http://www.linkiesta.it/blogs/officine-democratiche/il-piano-energetico-nazionale-un-obiettivo-primario
1980 – 1990: Ustupovanie od využívania atómovej energie Osemdesiate roky charakterizuje výstavba nových elektrární a testovanie alternatívnych foriem energie, ale aj postupné znižovanie závislosti na rope, ktorá poklesla zo 75,3% v 1973 na 58,5% do roku 1985.
V roku 1986 sa Enel po prvýkrát podarilo dosiahnuť pozitívny hospodársky výsledok vo výške 14 miliárd talianskych lír s hrubým ziskom 10 miliónov talianskych lír.http://ricerca.repubblica.it/repubblica/archivio/repubblica/1987/05/01/enel-dopo-25-anni-ha-chiuso.html
A v roku 1987, v dôsledku katastrofy v Černobyle, sa uskutočnilo prvé referendum o používaní jadrovej energie. Tento rok je zároveň rokom ukončenia využívania jadrovej energie v Taliansku, zatvorenia a prerušenia výstavby jadrových elektrární a prijatia nového národného energetického plánu.
Nové elektrárne a alternatívna energia
V osemdesiatych rokoch začali fungovať nasledujúce elektrárne:http://www.enel.tv/#/entities/quinquenni-storici-figli-della-luce-19831987/ 1983/84 – tepelná elektráreň Fiumesanto (Sardínia), 1984/85 – prečerpávacia vodná elektráreň Edolo (Lombardia), jedna z najväčších tohto druhu v Európe, 1984 – tepelná elektráreň Torrevaldiagia Sever (Lazio). V oblasti alternatívnej energie: 1981 – Enel s pomocou Európskeho hospodárskeho spoločenstva vybudovala ako prvá spoločnosť na svete solárnu elektráreň (elektráreň Eurelios v Adrane, Sicília) a skúšobne ju pripojila do hlavnej elektrizačnej sústavy (elektráreň bola zatvorená v 1987) 1984 – fotovoltaická elektráreň Vulcano (Sicília) 1984 –prvá veterná elektráreň v krajine v Alta Nurra (Sardínia) V priebehu 1985 sa Národné stredisko pre dispečing a riadenie elektrizačnej sústavy postupne presťahovalo z centra Ríma do Settebagni a stalo sa súčasťou väčšej európskej sústavy pre synchronizáciu výroby elektrickej energie.
Referendum, zatvorenie jadrových elektrární a nový národný energetický plán
Po katastrofe v Černobyle v 1986 bola na základe referenda zastavená celá výroba jadrovej energie. Z jadrových elektrární, ktoré boli v tom čase v prevádzke alebo vo výstavbe: jadrová elektráreň Caorso (Emilia-Romagna) bola odstavená v 1986 z dôvodu výmeny paliva a už nikdy nebola spustená do prevádzky. V roku 1990 bola definitívne zatvorená, jadrová elektráreň Enrico Fermi v obci Trino Vercelli (Piemont) bola deaktivovaná v 1987 – plány na dostavbu druhej elektrárne boli zrušené. V roku 1990 bola definitívne zatvorená, výstavba jadrovej elektrárne Alto Lazio (Montalto di Castro), ktorá začala v 1982, bola v 1988 prerušená. V 1989 bola elektráreň zmenená na viacpalivové zariadenie, jadrová elektráreň Latina (Lazio) bola zatvorená v 1988, jadrová elektráreň v Garigliano (Campania) bola zatvorená už v 1978. V roku 1988 boli stanovené kľúčové ciele nového národného energetického plánu (PEN): zvýšenie energetickej účinnosti; ochrana životného prostredia, využívanie vnútroštátnych zdrojov, diverzifikácia zdrojov zo zahraničia, celková konkurencieschopnosť systému výroby.
1990 – 2000: Liberalizácia a privatizácia
Pri príležitosti privatizácie spoločnosti navrhol v 1998 Bob Noorda nové logo Enel. V deväťdesiatych rokoch bola krajina svedkom postupnej liberalizácie trhu s elektrinou. V júli 1992 prvý Amatov kabinet transformoval Enel na akciovú spoločnosť s jedným akcionárom, ktorým bola štátna pokladnica. Bersaniho dekrét vydaný v 1999 označuje začiatok liberalizácie trhu s elektrinou; začala sa korporátna reštrukturalizácia Enel s postupným oddelením výroby, prenosu, dodávky a predaja elektriny.
2000 – 2010: Politiky na ochranu životného prostredia a vstup na zahraničné trhy
V priebehu prvého desaťročia nového tisícročia spoločnosť pracovala na príprave politík, ktoré mali zabezpečiť zníženie negatívnych vplyvov výroby energie na životné prostredie a vytvoriť podmienky na postupnú internacionalizáciu Enel prostredníctvom viacerých akvizícií a fúzií.
2010–dodnes
V tomto období bolo vymenované nové predstavenstvo spoločnosti, ktoré si ako hlavné priority stanovilo reorganizáciu zahraničného majetku a zníženie zadlženia.
Odvetvové činnosti