Vojna v Kosove bol ozbrojený konflikt v Kosove, ktorý trval od 28. februára 1998 do 11. júna 1999. Boje prebiehali medzi silami Juhoslovanskej zväzovej republiky, ktoré Kosovo kontrolovali pred vojnou a povstaleckou skupinou kosovských Albáncov, známou ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK), so vzdušnou podporou Severoatlantickej aliancie (NATO) a pozemnou podporou zo strany albánskej armády.
UÇK sa vytvorila v roku 1991 a svoju prvú ozbrojenú kampaň spustila v roku 1995, kedy začala s útokmi na srbské bezpečnostné sily v Kosove. V júni 1996 sa skupina prihlásila k zodpovednosti za sabotáže zamerané na policajné stanice v Kosove. V roku 1997 organizácia získala veľké množstvo zbraní vďaka ich pašovaniu z Albánska a po povstaní z vyplienených policajných a armádnych budov v krajine. V roku 1998 UÇK začala útoky proti juhoslovanským úradom v Kosove, čo viedlo k zvýšeniu prítomnosti srbských polovojenských a vojenských síl, ktoré začali podnikať akcie proti UÇK. Po zlyhaní diplomatických riešení začalo NATO v Kosove "humanitárnu vojnu". Toto urýchlilo masové vyháňanie kosovských Albáncov, keďže juhoslovanské vojská postupovali aj počas bombardovania (marec - jún 1999). Do roku 2000 vyšetrovanie odhalilo takmer 3000 obetí bombardovania zo všetkých etnických skupín.
Vojna skončila podpísaním Kumanovskej zmluvy, v ktorej juhoslovanské sily súhlasili ustúpiť z Kosova, aby vytvorili cestu pre medzinárodnú prítomnosť. Po tomto bola Kosovská oslobodzovacia armáda rozpustená a niektorí jej členovia išli bojovať pre UÇPMB v údolí Preševo, ďalší sa pripojili k Národnej oslobodzovacej armáde (NOA) a Albánskej národnej armáde počas ozbrojeného etnického konfliktu v Macedónsku, zatiaľ čo iní sa stali členmi Kosovskej polície.
Bombardovacia kampaň NATO zostáva veľmi kontroverzná, pretože nebol získaný súhlas Bezpečnostnej rady OSN a preto, že spôsobila najmenej 488 juhoslovanských civilných obetí, vrátane značných počtov kosovských utečencov.
Vypuknutie vojny Cesta k vojne Politika pasívneho odporu, ktorú presadzoval kosovský prezident Ibrahim Rugova, pomohla udržať pokoj v Kosove počas vojny v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne v prvej polovici 90-tych rokov. Avšak vznik UÇK značí aj o frustrácii medzi kosovskými Albáncami, ktorých práva boli takisto obmedzované. V polovici 90-tych rokov poprosil Rugova o vyslanie mierových síl OSN do Kosova. V roku 1997 bol Slobodan Miloševič zvolený za prezidenta Juhoslovanskej zväzovej republiky.
Pokračovanie represálií presvedčilo mnoho Albáncov, že ozbrojený odpor by mohol situáciu zmeniť. 22. apríla 1996 boli takmer v rovnakom čase vykonané štyri útoky na srbský bezpečnostný personál. Až doteraz neznáma organizácia, nazývaná Kosovská oslobodzovacia armáda, sa následne prihlásila k týmto útokom. Charakter UÇK bol najprv tajomný.
Na začiatku roku 1997 sa Albánsko zrútilo do chaosu po páde prezidenta Saliho Berishu. Vojenské základne boli beztrestne vypálené zločineckými gangmi. Veľa zásob armády skončilo v západnom Kosove a posilnilo rastúci arzenál UÇK. Bujar Bukoshi, minister tieňovej kosovskej vlády v exile v Zürichu, vytvoril skupinu s názvom FARK (Ozbrojené sily Republiky Kosovo), ktorá bola násilne rozpustené skupinou UÇK v roku 1998. Juhoslovanská armáda považovala UÇK za teroristov a povstalcov, ktorí útočia na políciu a civilistov, no väčšina Albáncov videla UÇK ako bojovníkov za slobodu. V roku 1998 americké ministerstvo zahraničia vyhlásilo UÇK za teroristickú organizáciu.
V roku 2000 uviedla BBC dokument, ktorý ukazuje, ako sa USA snažia o spojenectvo s UÇK, aj keď ju oficiálne považovali za teroristickú organizáciu. UÇK absolvovala školenia zo strany Spojeného kráľovstva od roku 1998 vo výcvikovom tábore v horách nad albánskym mestečkom Bajram Curri.
Kríza eskalovala v decembri 1997 na zasadnutí rady pre nastolenie mieru v Bonne, kde medzinárodné spoločenstvo (ako je definované v Daytonskej dohode) súhlasilo s tým, že Vysokému predstaviteľovi v Bosne a Hercegovine dajú rozsiahle právomoci, vrátane práva odvolať zvolených predstaviteľov. V rovnakej dobe západní diplomati trvali na tom, že prebehne diskusia aj o Kosove. Delegácia z Juhoslávie na protest opustila rokovania.
Po tomto nasledoval návrat kontaktnej skupiny, ktorá dohliadala na poslednú fázu vojny na Balkáne a deklarácie európskych krajín, ktoré požadovali, aby Juhoslávia riešila problém v Kosove.
Začiatok vojny UÇK pod vedením Adema Jashariho začala intenzívnejšie útočiť a sústredila sa hlavne na oblasť Drenického údolia. Srbská polícia odpovedala na útoky v okolí obce Likošane, pri ktorých bolo zabitých 16 albánskych bojovníkov a 4 srbskí policajti.
Srbská polícia začala prenasledovať Jashariho a jeho spolubojovníkov v dedine Donje Prekaz. Masívna prestrelka s Jashariho skupinou viedla k masakru 60 Albáncov, z toho osemnásť boli ženy a desať bolo mladších ako šestnásť rokov. Táto udalosť, ktorá sa odohrala 5. marca 1998, vyvolala masívne odsúdenie zo strany západu.
Dňa 24. marca juhoslovanské sily obkľúčili dedinu Glodjane a napadli rebelskú skupinu. Aj napriek lepšej palebnej sile nedokázali juhoslovanské jednotky zničiť jednotky UÇK, ktoré boli ich cieľom. Hoci na albánskej strane bolo mnoho úmrtí a vážnych zranení, povstanie v Glodjane malo ďaleko od porážky povstalcov. V skutočnosti sa stalo jedným z najsilnejších centier albánskeho odporu vo vojne.
V tomto období sa tiež sformovala nová juhoslovanská vláda, ktorú viedli Socialistická strana Srbska a Srbská radikálna strana. Predseda ultranacionalistickej Srbskej radikálnej strany Vojislav Šešelj sa stal námestníkom predsedu vlády. Tým sa zvýšila nespokojnosť s postojom krajiny medzi západnými diplomatmi a hovorcami.
Na začiatku apríla vyhlásilo Srbsko referendum o otázke cudzieho zasahovania v Kosove. Srbskí voliči rozhodne odmietli cudzie zasahovanie do tejto krízy. 31. mája 1998 juhoslovanská armáda a polícia srbského ministerstva vnútra začala operáciu na vyčistenie hranice od UÇK. NATO odpovedalo na túto ofenzívu v polovici júna operáciou Determined Falcon.
Počas tejto doby dosiahol juhoslovanský prezident Miloševič dohodu s Borisom Jeľcinom o zastavení útočných operácií a pripravil sa na rokovania s Albáncami, ktorí po celú dobu tejto krízy odmietali hovoriť so srbskou stranou, ale nie s juhoslovanskou. V skutočnosti sa jediná schôdzka medzi Miloševičom a Ibrahimom Rugovom uskutočnila 15. mája v Belehrade, dva dni potom, čo americký diplomat Richard Holbrooke oznámil, že sa schôdzka bude konať. O mesiac neskôr pohrozil Holbrooke po ceste do Belehradu Miloševičovi, že keď neposlúchne, "to čo zostalo z jeho krajiny sa zrúti" a navštívil oblasti, ktoré boli postihnuté v dôsledku bojov na začiatku júna. Tam sa nechal odfotografovať s bojovníkmi UÇK, jej priaznivcami, sympatizantmi a pozorovateľmi všeobecne na znak toho, že Spojené štáty sa rozhodli podporiť UÇK a albánske obyvateľstvo v Kosove.
Jeľcin dohodol s Miloševičovým medzinárodným zástupcom zriadenie misie v Kosove na monitorovanie situácie. Bola to Kosovská diplomatická pozorovateľská misia (KDOM), ktorá začala svoju činnosť na začiatku júla. Americká vláda uvítala túto časť dohody, ale odsúdila iniciatívu na vzájomné prímerie.
Od júna do polovice júla UÇK stále postupovala. Obkľúčila Peć a Đakovicu a zriadila dočasné hlavné mesto v mestečku Mališevo (severne od Orahovaca). Vojaci UÇK infiltrovali mesto Suva Reka a severozápad Prištiny. ďalej sa presunuli k uhoľným baniam v Belacevece a získali ich na konci júna, čo ohrozilo zásoby energie v regióne. Ich taktika sa ako obvykle zamerala na partizánske a horské boje a takisto na útoky proti juhoslovanským silám a srbskej polícii.
Situácia sa obrátila, keď UÇK dobyla Orahovac. 17. júla 1998 tiež obsadili dve blízke dediny - Retimlije a Opterušu. Pravoslávny kláštor v obci Zočište (5 km od Orahovacu), známy vďaka uloženiu ostatkov sv. Kozmu a Damiána, ktoré boli uctievané aj miestnymi Albáncami, bol vykradnutý, jeho mnísi boli deportovaní do zajateckého tábora UÇK a prázdny kláštor a ostatné jeho budovy boli zrovnané so zemou. To viedlo k sérii srbských a juhoslovanských útokov, ktoré pokračovali do začiatku augusta.
V polovici septembra bola prvýkrát zaznamenaná aktivita UÇK v severnom Kosove okolo Podujeva. Koncom septembra bolo vynaložené úsilie vypudiť UÇK zo severných a centrálnych častí Kosova a von z údolia Drenica. Počas tejto doby prichádzalo mnoho vyhrážok zo strany západných krajín, ktoré ale boli trochu zmiernené počas volieb v Bosne, pretože nechceli, aby srbskí demokrati a radikáli vyhrali. Po voľbách však vyhrážky zosilneli, ale na ich zrealizovanie bola potrebná nejaká rozbuška. Získali ju 28. septembra, keď KDOM našla blízko dediny Gornje Obrinje zmrzačené mŕtvoly jednej rodiny. Toto krvavé divadlo sa stalo spúšťačom nasledujúcej vojny.
OSN, NATO a OBSE (1998 – 1999) Dňa 9. júna 1998 prezident USA Bill Clinton deklaroval "stav národnej núdze" (výnimočný stav) vzhľadom k "neobvyklému a mimoriadnemu ohrozeniu národnej a zahraničnej bezpečnosti Spojených štátov" kvôli pôsobeniu Juhoslávie a Srbska počas vojny v Kosove.
Dňa 23.septembra 1998 v súlade s kapitolou VII Charty Organizácie Spojených národov prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu 1199, v ktorej vyjadrila "vážne znepokojenie" nad správami doručenými generálnemu tajomníkovi, že viac ako 230 000 ľudí bolo vyhnaných zo svojich domovov kvôli nadmernému a neuváženému použitiu sily zo strany srbských bezpečnostných síl a juhoslovanskej armády, a požiadavku, aby všetky strany v Kosove a v Juhoslovanskej zväzovej republike (Srbsko a Čierna Hora) zastavili nepriateľské akcie a zachovali prímerie. 24. septembra Severoatlantická rada (NAC) NATO vydala "aktivačné varovanie" (ACTWARN), pričom NATO zvýšilo vojenskú pripravenosť pre postupné letecké operácie v Kosove. Ďalším významným problémom pre tých, ktorí nevideli žiadnu inú možnosť, iba použite vojenskej sily, bol odhadovaný počet 250 000 albánskych utečencov z ktorých 30 000 bolo v lesoch bez teplého oblečenia alebo prístrešia na blížiacu sa zimu.
Medzitým americký veľvyslanec v Severnom Macedónsku Christopher Hill viedol tzv. "kyvadlovú diplomaciu" medzi albánskou delegáciou vedenou Rugovom a juhoslovanskými a srbskými úradmi. Práve tieto stretnutia utvárali to, čo mal byť mierový plán prerokúvaný počas obdobia okupácie Kosova vojskami NATO. Počas dvoch týždňov vyhrážky zosilneli a NATO vydala aktivačný rozkaz. Aliancia bola pripravené začať nálety a Richard Holbrooke šiel do Belehradu v nádeji na dosiahnutie dohody s Miloševičom. Medzinárodné spoločenstvo požadovalo zastavenie bojov. Konkréte požadovalo, aby Juhoslávia ukončila svoje útoky proti UÇK a zároveň sa snažila presvedčiť UÇK k tomu, aby sa vzdala podmienky získania nezávislosti Kosova. Okrem toho boli vykonané pokusy presvedčiť Miloševiča, aby umožnil mierovým jednotkám NATO vstup do Kosova. Argumentovali tým, že by to umožnilo mierový proces a prinieslo by to mierovú dohodu.
13. októbra 1998 Severoatlantická rada vydala aktivačný rozkaz (ACTDORs) pre obmedzené letecké útoky a postupné ťaženie vo vzduchu v Juhoslávii, ktoré by začalo za 96 hodín. Dňa 15. októbra Kosovská kontrolná misia NATO (KVM) podpísala dohodu o prímerí a lehota na stiahnutie vojsk z Kosova bola predĺžená do 27. októbra. Srbi začali so sťahovaním okolo 25. októbra a 30. októbra začala operácia Eagle Eye, ktorá mala dohliadať na dodržanie podmienok prímeria.
KVM bol veľký kontingent pre neozbrojených mierových pozorovateľov (oficiálne známych ako kontrolórov) Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorý sa presťahoval do Kosova. Boje však aj napriek prímeriu pokračovali v decembri 1998 po tom, čo ho obe strany porušili a tento nárast násilia vyvrcholil vraždou srbského starostu mesta Kosovo Polje Zvonka Bojanića. Juhoslovanské úrady reagovali tým, že spustili tvrdý útok proti bojovníkom UÇK.