thumb|Jazídskí muži v tureckom Mardine koncom 19. storoči náhľad|Svätyňa a hroba šejka Adího v irackom meste Lališ, najposvätnejšie miesto jazídov. Jazídíja alebo jezídíja je islamská sekta, ktorá má dualistické a synkretické črty. Jej príslušníci sú označovaní ako jazídi, jezídi alebo jezidi (sg. Jazíd, jazíd, jezíd, jezid); žijú (stav 2012) najmä v severnom Iraku, menšie skupiny v severnej Sýrii, východnom Turecku, Arménsku a Gruzínsku.
Sami používajú etnonymum Dásim alebo Dawásim (dosl. poslední).
Jazídi sa považujú za Kurdov, časť, ktorá žije v diaspóre a Arménsku, za samostatnú etnickú skupinu. Až na niekoľko skupín, ktorých jazyk je arabčina, je kurdčina ich materinský a obradový jazyk.
Väčšina súčasných jazídov odmieta akúkoľvek súvislosť medzi jazídíjou a islamom.
Všeobecná charakteristika Jazídíja obsahuje prvky: neislamskej tradície pravdepodobne iránskeho pôvodu zoroastrizmu, manicheizmu, gnosticizmu kresťanstva (obrad podobný krstu, lámanie chleba, pitie vína) judaizmu šamanizmu
Islamské prvky sú však najvýraznejšie: obriezka, pôst, púť, a množstvo sufijských prvkov.
Náuka je silne dualistická: svet stvoril Boh, ktorý je však absolútne transcendentný a je príliš vysoko nad stvorením, takže sa oň ďalej nestará. Jeho vplyv na svet reprezentujú stvorené bytosti - sedem anjelov, z ktorých najvyššie postavený je Páví anjel (Malak Tá’ús), okolo uctievania ktorého sa jazídíja sústreďuje. Ten sa pôvodne vzbúril voči Bohu, ale kajal sa a svojimi slzami uhasil plamene pekla. Jazídíja verí v reinkarnáciu.
Okrem Boha a siedmich archanjelov uctievajú aj svätcov, z ktorých časť má rovnaké meno ako osobnosti raného sufizmu. Ich učenie sa prenáša najmä ústnym podaním, v podobe príbehov a posvätných hymnov.
Často ich neprávnom považujú za uctievateľov diabla (Iblís).
Dejiny Hoci niektoré zdroje udávajú vznik v 7.-8. storočí po Kr., potvrdená je až existencia jázidíje v horách pred rokom 1111. Ich náboženstvo bolo pravdepodobne iránskeho pôvodu. Sufijský mystik Adí ibn Musáfír al-Umawí založil v mieste Láliš (severne od Mosulu) svoj sufijský rád. Tento mal nasledovníkov aj mimo Kurdistanu. Po smrti Musáfíra v roku 1162 sa vedúcim rádu stal Hasan ibn Adí a kurdské skupiny, ktoré k nemu patrili, sa postupne začínali líšiť od ostatných členov rádu. Narastajúce rozdiely ich odcudzovali od väčšinovej moslimskej populácie a k prvému väčšiemu konfliktu došlo v roku 1414. Mocné kurdské kmene, ktoré sa k jazídíji pripojili, mali významnú mocenskú úlohu v miestnej politike. Postupne ich moc slabla a od 16. storočia čelili narastajúcim perzekúciám. V 19. storočí časť jazídov emigrovala do Arménska a Gruzínska a následne počas 2. polovice 20. storočia najprv tureckí a potom aj irackí jazídi imigrovali do západnej Európy, čo zosilnelo po 3. vojne v Perzskom zálive a najmä po vzostupe Islamského štátu.
Referencie
Ďalšia literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
Kategória:Islam