thumb|Arpád prekračuje Karpaty thumb|Arpád
História Maďarska sa odvíja od 10. storočia, kedy vznikol na území rozpadnutej Veľkomoravskej ríše nový štátny útvar zo siedmich kočovných kmeňov Maďarov, nazvaných podľa najsilnejšieho kmeňa Megyeri v oblasti Panónie, kam prišli z oblasti na severozápad od Čierneho mora. V 11. storočí ustanovené Uhorské kráľovstvo sa počas nasledujúcich storočí stalo významným štátnym celkom ovplyvňujúcim pomery v strednej Európe a na Balkáne. V 12. storočí bolo k Uhorsku personálnou úniou pripojené Chorvátske kráľovstvo. V 16. storočí však bolo Uhorsko rozdelené, a to na územia ovládané Habsburgovcami, Osmanskou ríšou a sedmohradským kniežatstvom. Po bitke pri Viedni v roku 1683 proti Turkom dobyli Habsburgovci do konca 17. storočia prevážnu časť Uhorského kráľovstva a nastolili tu svoju vládu.
V rokoch 1848 – 1849 prebehla rozsiahla revolúcia a boj za nezávislosť. Po prehratej vojne s Pruskom a Talianskom došlo v roku 1867 k Rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a Rakúske cisárstvo sa stalo dvojštátím nazývaným Rakúsko-Uhorsko. Vo svojej časti krajiny (Zalitavsko) vystupňovala uhorská vláda časom snahu o maďarizáciu ovládaných národov, najmä Slovanov, Rumunov a Rusínov. Tieto pokusy boli ale z väčšej časti neúspešné a po prvej svetovej vojne sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo na rad menších národných štátov. Na základe Trianonskej zmluvy pripadlo 71,5% pôvodného územia Uhorského kráľovstva susedným štátom Maďarska.
Po pádoch Prvej Maďarskej republiky a Maďarskej republiky rád bolo vyhlásené Maďarské kráľovstvo, pod autoritatívnou a neskôr fašistickou vládou regenta Miklósa Horthyho. Zem sa orientovala na Taliansko vedené Benitom Mussolinim, neskôr smerovala viac k spolupráci s nacistickým Nemeckom.
Po druhej svetovej vojne vznikla Druhá Maďarská republika, ktorá už bola v sovietskej sfére vplyvu. V roku 1949 bola premenená na Maďarskú ľudovú republiku s komunistickou stranou (MDP, od roku 1956 premenovanú na MSZMP), ovládajúca všetko politické dianie v štáte. V roku 1956 vypuklo proti komunistickému režimu povstanie, ktoré však bolo potlačené sovietskou armádou. Od revolúcie v roku 1989 bolo, v zásade prvýkrát v maďarských dejinách, zriadené demokratické zriadenie. Krajina je členom NATO a Európskej únie. Maďarské kmene Maďari boli kočovné kmene ugrofínského pôvodu, ktoré sa tiesnili v tzv. Starej vlasti (Atelkuz) Pečenehovia, a preto prenikli pod vedením náčelníka Arpáda koncom 9. storočia do Karpatskej kotliny. Živili sa väčšinou kočovným chovom dobytka, predovšetkým viedli koristnícke vojny. Dobytok nemohol v tunajších chladnejších podmienkach zostať po celý rok na pastvinách. Preto ho pred zimou porazili (niektoré kusy pomrzli), ale zásoby mäsa do jari nevydržali a kočovní Maďari nemali dosť obilia. Preto vymáhali naturálne dávky od domáceho, poľnohospodárskeho obyvateľstva a predovšetkým viedli koristnícke vojny. Jedna výprava za druhou smerovala na územie Bavorska a Veľkomoravskej ríše.
Začiatkom 10. storočia zanikla Veľkomoravská ríša a náčelník Arpád sa potom stal pánom časti Podunajskej nížiny. Po upevnení moci podnikal ďalšie výboje, a to aj do značne vzdialených krajín (Balkán, Byzancia, Francúzsko).
Počiatky uhorského štátu Roku 955 boli Maďari katastrofálne porazení v bitke pri Lechu vojskami východofranského kráľa Ota I. Veľkého s prispením českých oddielov kniežaťa Boleslava I. Potom začali prechádzať k usadlému spôsobu života.
Koncom 10. storočia si náčelník Gejza z Arpádovho rodu podriadil (alebo tiež odstránil) ostatných maďarských vodcov a vytvoril jednotné uhorské kniežatstvo. Jeho hlavným mestom sa stal Ostrihom. Krátko pred svojou smrťou sa nechal Gejza pokrstiť. Jeho syn Štefan I. (vládol 997 – 1038) bol v roku 1000 korunovaný so súhlasom pápeža aj cisára za uhorského kráľa. Potom nechal zriadiť v Ostrihome arcibiskupstvo. Oboje bol nevídaný úspech, ak uvážime, ako dlho čakali na podobné povýšenie české krajiny. Štefan bol neskôr vyhlásený za svätého.
Uhorské kráľovsto v stredoveku
300px|thumb|Mapa historických uhorských žúp Uhorské kráľovstvo bolo v 11. – 15. storočí jedným z najrozľahlejších a najmocnejších štátov strednej a juhovýchodnej Európy. Popri vlastných Uhrách, ktorých súčasťou bolo Slovensko, zahŕňalo Chorvátsko (personálna únia 1102), Sedmohradsko (dnes súčasť Rumunska) a časť srbského územia vrátane Belehradu. K sľubnému hospodárskemu rozvoju krajiny prispievali bohaté náleziská zlata a striebra, ktoré sa ťažilo v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici a v Kremnici. Tu sa tiež razili preslávené uhorské zlaté dukáty.
Uhorskí králi často súperili s českými panovníkmi. Po vymretí Arpádovcov (1301) sa Přemyslovci dokonca nakrátko ujali v Uhorsku vlády. Koncom 14. storočia sa uhorským kráľom stal vďaka vydarenej dynastickej politike Karola IV. jeho mladší syn Žigmund Luxemburský (vládol 1387 – 1437). Jeho vláda bola vcelku úspešná. Kráľovstvo v tej dobe však ohrozili prvýkrát Turci. thumb|left|Rozsah moci Přemyslovcov na prelome 13. a 14. storočia Za panovania maloletého Žigmundovho vnuka Ladislava Pohrobka (vládol 1444 – 1457) sa stal správcom Uhier mocný magnát János Hunyady. Usiloval predovšetkým o to, aby zabezpečil krajinu pred tureckým nebezpečenstvom. Turkom pripravil niekoľko porážok a ubránil pred nimi významnú pohraničná pevnosť Belehrad. Po Ladislavovej predčasnej smrti si v Uhorsku zvolili za kráľa Hunyadyho syna Mateja Korvína (vládol 1457 – 1490), ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších uhorských panovníkov. Jeho ctižiadostivé plány, zamerané na dosiahnutie vlády v českom kráľovstve a dokonca aj cisárskej korunovácie, ho však odvádzali od stále naliehavejšie potreby čeliť stupňujúcim sa tureckým útokom.
Po smrti Mateja Korvína sa v roku 1490 stal uhorským kráľom český panovník Vladislav Jagelovský. Vladislav aj jeho syn Ľudovít Jagelovský potom trávili viac času práve v Uhorsku. Nedlhú vládu Jagelovcov ukončila smrť českého a uhorského kráľa Ľudovíta v bitke pri Moháči v roku 1526.
Uhorské kráľovstvo v novoveku
Po bitke pri Moháči (1526) vypukla občianska vojna (1527 – 1538) medzi Habsburgovcami (Ferdinandom I.) a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským.
V roku 1541 Uhorsko stratilo početné územia: územie od Belehradu po Budapešť pripadlo Osmanskej ríši, z východnej časti sa stalo Sedmohradsko – takmer nezávislý štát, ktorý bol vazalom Osmanskej ríše – A zvyšné územie, teda (Horné Uhorsko, Burgenland, západné Chorvátsko a západný pruh dnešného Maďarska) s jadrom na území dnešného Slovenska pod názvom "Kráľovské Uhorsko"pripadlo Habsburgovcom. Rozdelenie Uhorska na jednotlivé celky sa menilo v súvislosti s tým, ako sa vyvíjali jednotlivé strety medzi Osmanmi a Habsburgovcami, eventuálne Sedmohradskom. Až až ku koncu 17. storočia sa začala osmanská časť Uhorska zmenšovať.
K opätovnému zjednoteniu Uhorska došlo roku 1691 (pripojením Sedmohradska), resp. 1699 Karlovickým mierom, resp. roku 1718 dobytím posledných území v juhovýchodnom Maďarsku od Turkov. Uhorské kráľovstvo bolo spojené personálnou úniou s českým kráľovstvom a dedičnými habsburskými krajinami.
Od revolúcie k vyrovnaniu
thumb|Sándor Petőfi recituje Nemzeti dal (Národná pieseň) 15. marca 1848 pri vystúpení ľudu v Pešti Rakúska monarchia sa pomaly začala stávať neudržateľnou v stave, v akom bola. V marci 1848 vypuklo v Budapešti, pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku, povstanie. Tu sa prvýkrát objavila jasne formulovaná požiadavka na vydanie ústavy, vzhľadom na to, že sa revolúcia rozšírila aj do Viedne a ďalších miest bola vydaná aprílová ústava, ďalej bola zrušená cenzúra, bol nútený odstúpiť z politického výslnia Metternich a bol vykonaný rad ďalších ústupkov. V máji došlo k ďalšiemu povstaniu, počas neho vláda zaviedla všeobecné a tajné volebné právo, zrušila aprílovú ústavu a zvolala ústavný snem. Ten neskôr zrušil poddanstvo. Vykonané reformy však neboli dostatočné a preto vypuklo v októbri ďalšie povstanie, počas ktorého bola vláda aj ústavodarné zhromaždenie nútené opustiť Viedeň a presídliť na Moravu, bola povolaná armáda, ktorá dobyla Viedeň. Dňa 2. decembra 1848 bol donútený Ferdinand V. abdikovať.
Abdikáciou Ferdinanda V. sa stal novým cisárom František Jozef I., čo situáciu v krajine upokojilo, roku 1849 bola vydaná tzv. Oktrojovaná ústava. Táto ústava bola zrušená k 1. januáru 1852. Kľúčovou postavou prvých rokov vlády Františka Jozefa I. bol Alexander Bach, po ktorom je toto obdobie nazývané Bachov absolutizmus. Ten je spojený s radom reforiem, ktoré mali za cieľ zmodernizovať Habsburskú monarchiu. Najskôr došlo k zrušeniu cechových obmedzení, čo umožnilo rozvoj priemyslu. Táto zmena viedla k zakladaniu tzv. Živnostenských komôr, ktoré fungovali na moderných princípoch. Rozvoj priemyslu však vyžadoval ďalšie zmeny a už v roku 1856 sa ukázalo ako nevyhnutné zmeniť úverovú a finančnú politiku, čo vyvolalo vznik banky Creditanstalt.
Vnútorná situácia monarchie nebola stabilizovaná a okrem finančných problémov sa začínala výraznejšie otvárať aj národnostná problematika, čo viedlo cisára k vydaniu tzv. Októbrového diplomu (20. októbra 1860), kde bolo prisľúbené riešenie tejto problematiky novou ústavou. Ústava bola vydaná vo februári 1861, ale nesplnila očakávania do nej vkladané a došlo k nespokojnosti prakticky všetkých národností okrem Nemcov. Na najsilnejší odpor narazila nová ústava v Uhorsku, ktoré požadovalo návrat ústavy z roku 1848. Nakoniec Maďari presadili dualistickú koncepciu štátu (často býva užívaný termín Rakúsko-Uhorsko), ktorý podľa ústavy z decembra 1867, mal spoločnú osobu panovníka, zahraničnú politiku, armádu a financie (tzv. Rakúsko-uhorské vyrovnanie). V ďalších otázkach existovala značná suverenita týchto dvoch národov. Každých desať rokov dochádzalo k stanoveniu pomeru financovania spoločných výdavkov, čo viedlo k pomerne ostrým sporom.
Prvá svetová vojna thumb|250px|right|Európa v roku 1914. Po roku 1910 sa celkovo stupňovalo napätie v celej Európe, 28. júna 1914 spáchali srbskí študenti v Bosne úspešný atentát na Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko potom vyhlasilo Srbsku ultimátum a zaistilo si pre prípadnú vojnu podporu Nemecka. Srbsko požiadavky rakúskeho ultimáta takmer úplne prijalo, ale keďže neboli prijaté úplne, prerušilo Rakúsko-Uhorsko rokovania (23. júla) a vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu a potom (28. júla) i vojnu. Týmto vyhlásením začala prvá svetová vojna, pri ktorej sa dostala do konfliktu prakticky celá Európa.
V Rakúsko-Uhorsku sa v priebehu vojny prejavili všetky jeho problémy. Jedným z najväčších problémov bola národná nejednotnosť a zlá ekonomická situácia, vojna Rakúsko-Uhorsko vyčerpávala viac ako iné krajiny a to sa bolo nútené orientovať čoraz viac na Nemecko, čo vzbudzovalo nevôľu u nenemeckých národov monarchie. Po smrti Františka Jozefa I. (21. novembra 1916), nastúpil na trón Karol I., jeho politika však nedokázala nájsť cestu k novým národným snahám. V už zúfalej situácii sa pokúsil vyhlásiť 16. októbra 1918 federáciu, ešte v priebehu októbra sa začalo Rakúsko-Uhorsko rozpadať a 1. novembra zbavil Karol I. uhorskú vládu prísahy vernosti.
Prvá maďarská republika História novodobého Maďarska sa začala písať dňa 16. novembra 1918, kedy bola vyhlásená Prvá maďarská republika. Ako nástupnícky štát Uhorska stratilo Maďarsko po prvej svetovej vojne celých 71,5% územia bývalých Uhier, vrátane radu oblastí s väčšinovou maďarskou populáciou. Táto situácia predstavovala pre Maďarov traumu porovnateľnú s tým, čo Česi pociťovali o 20 rokov neskôr po Mníchovskej dohode. Tento fakt v medzivojnovej dobe určoval vzťahy Maďarska k susedným krajinám s maďarskými menšinami a významne ich ovplyvňuje aj dnes.
Maďarská republika rád