Čiernohorské kráľovstvo () bola konštitučná monarchia v juhovýchodnej Európe na Balkáne, existujúca od 28. augusta 1910 do 28. novembra 1918.
Krajina vznikla z Čiernohorského kniežatstva v roku 1910. Príčinou jej zániku bola anexia Srbskom a následné začlenenie krajiny do nového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov na základe podpísania Korfskej deklarácie.
Dejiny vľavo|náhľad|Mapa Čiernohorského kniežatstva v roku 1878
Politicko-historické pozadie Na začiatku novej éry 20. storočia hralo neveľké Čiernohorské kniežatstvo dôležitú úlohu na poli balkánskej a celoeurópskej politiky. Knieža Nikola I. Petrović-Njegoš si mnohými spôsobmi zaistil sympatie popredných európskych štátov, predovšetkým Ruska. Tento vlastenecky zmýšľajúci panovník po definitívnom medzinárodnom uznaní čiernohorskej nezávislosti v roku 1878 na kongrese v Berlíne spísal – za podpory cárskeho Ruska a Talianskeho kráľovstva – proklamáciu kráľovstva; za prítomnosti popredných cirkevných hodnostárov a mnohých významných osobností vtedajšej európskej politiky vyhlásil v hlavnom meste Cetinje nové štátne zriadenie a následne sa v súlade s petíciou z parlamentu dal korunovať za historicky prvého čiernohorského kráľa.
Čiernohorskému kráľovstvu predchádzalo takmer 60 rokov trvajúce kniežatstvo, ktorého vývoj bol mnohokrát veľmi búrlivý. Významným medzníkom bola krutá vláda kniežaťa Danila II. a jeho zavraždenie Todorom Kadićom v Kotore dňa 13. augusta 1860. Ďalšou dôležitou udalosťou boli vojny proti Osmanskej ríši, ktoré vyvrcholili výhrou Čiernohorcov v slávnej bitke pri Grahove. Dôsledkom víťazstva bolo značné rozšírenie hraníc krajiny a obrovské odpútanie od osmanskej nadvlády.
Korunovácia vľavo|náhľad|28. august 1910 v Cetinje - vyhlásenie kráľovstva náhľad|Nikolova proklamácia kráľovstva a kráľa Samotné vyhlásenie kráľovstvo sa uskutočnilo 28. augusta 1910. Korunovácia Nikolu I. a jeho manželky Mileny Teodózie Vukotić za kráľa a kráľovnú bola veľkou slávnostnou udalosťou. Okrem členov čiernohorskej kráľovskej rodiny boli významnými hosťami napr. taliansky kráľ Viktor Emanuel III., ruská cárovná Alexandra Fiodorovna s ruskou veľvyslankyňou v Čiernej Hore Klavijou Popovovou, ruské veľkoknieža Piotr Nikolajevič a Nikolaj Nikolajevič, srbský korunný princ Alexandr I. Karađorđević, vojvodkyňa Jutta Meklenbursko-Štrelická, britský korunný princ Eduard VIII. s veľvyslancom, bulharský cár Ferdinand I., španielsky kráľ Alfonz XIII. a kráľovná Viktória z Battenbergu, francúzsky prezident Armand Fallières s prvou dámou Jeanne Bressonovou, japonský cisár Meidži Veľký, perzský vodca Ahmad Šáh, vojvoda František Josef Battenberg, francúzska koncertná umelkyňa Violet Wegnerová a mnoho ďalších.
Obrad sa začal v sídle parlamentu a vlády (tzv. Vladin dom), kde sa uskutočnila oficiálna korunovácia kráľa a kráľovnej v korunovačných rúchach s novozhotovenými korunovačnými klenotmi. Potom nasledoval pochod k Cetinjskému kláštoru, kde sa kráľ Nikola I. dal v duchu národnej tradície korunovať aj historickou korunou srbského cára Štefana IV. v tradičnom kroji. Následné oslavy trvali dlho do noci.
Balkánske vojny Kráľ Nikola I. bol veľmi schopným vojvodcom a vojenským stratégom. Túto vlastnosť po ňom zdedil jeho najmladší syn princ Peter Štefan, ktorý sa už vo svojich 18 rokoch stal členom Čiernohorskej kráľovskej národnej armády a čoskoro bol povýšený na jedného z najdôležitejších armádnych veliteľov.
V balkánskych vojnách Čiernohorské kráľovstvo vcelku patrilo k úspešným krajinám.
Prvá balkánska vojna náhľad|Čiernohorská vojnová vlajka nazývaná Alaj vejúca nad múrmi dobytého Skadaru V septembri 1912 vyrazilo vojsko kráľovskej armády pod vedením princa Petra a ministra obrany generála Vukotića smerom na východ. Keď 26. septembra 1912 Čiernohorci prekročili hranice Osmanskej ríše, princ Peter ako veliteľ vojska symbolickým prvým výstrelom proti tureckému vojsku odštartoval 1. balkánsku vojnu. Bitku proti Turkom (na počesť princa Petra tiež niekedy prezývanú bitkou princov) Čiernohorci vyhrali. Následne sa Čierna Hora stala členom bloku zvaného Balkánsky zväz spoločne s Gréckom, Srbskom a Bulharskom.
Nasledovalo obdobie početných víťazstiev čiernohorskej armády. Čiernohorci zaslali do Istanbulu ultimátum, v ktorom žiadali poskytnúť kresťanským oblastiam autonómiu. Ultimátum Osmani odmietli, s čím však Balkánsky zväz vopred počítal. Čiernohorskí vojaci sa v 1. balkánskej vojne preslávili predovšetkým veľmi silnou morálkou v porovnaní nielen s Turkami, ale aj s ostatnými balkánskymi národmi. Po výhre v bitke princov Čiernohorci spoločne so Srbmi postupovali smerom ku Kosovu, kde dobyli značne veľké územia. Na jar 1913 začali Čiernohorci dobývať ďalšie početné územia dnešného severného Albánska. To sa zakončilo obliehaním mesta Skadar, ktoré Čiernohorci za cenu značných strát nakoniec dobyli a ktoré sa stalo centrom dobytej časti Albánska (pri obliehaní položilo svoj život vyše 10 000 čiernohorských vojakov). Dobytie mesta sa stalo v Čiernej Hore veľkou slávnostnou udalosťou. Skadar bol získaný predovšetkým vďaka princovi Petrovi, ďalej však i vďaka korunnému princovi Danilovi Alexandrovi a v neposlednom rade tiež vďaka kráľovi Nikolovi I. Tento územný rozmach však prestal byť vhod európskym veľmociam. Veľvyslanci týchto krajín nakoniec v Londýne rozhodli o vyhlásení albánskej autonómie. Čiernohorci si však zaistili podporu Ruska a v okupovaní Skadaru a severného Albánska pokračovali. Skadarskú krízu nakoniec pomohla vyriešiť finančná zmluva s kráľom Nikolom I. Čiernohorci sa mesta vzdali v júni 1913.
Druhá balkánska vojna Po značných víťazstvách v predchádzajúcej vojne nemal kráľ Nikola I. žiadne dôvody zapájať sa do novorozpútanej 2. balkánskej vojny. Čierna Hora sa snažila profitovať z dobytých kolónií v Kosove a riešila hospodárske záležitosti s albánskymi kolóniami, ktorých sa bola nútená vzdať. Situácia sa však zmenila na začiatku júla 1913, keď prišiel naliehavý list z Belehradu s prosbou o pomoc v bojoch proti Bulharom. Princ Peter sa stal veliteľom vojakov pri ťažení Čiernohorcov na pomoc srbským spojencom. Práve vďaka jeho veleniu Srbi za obrovskej pomoci Čiernej Hory zdolali Bulharov v bitke na rieke Bregalnica. To bol však jediný veľký počin tejto krajiny v 2. balkánskej vojne. 31. júla bolo uzavreté prímerie a 10. augusta sa čiernohorský minister zahraničných vecí zúčastnil podpísania mierovej zmluvy v Bukurešti.
Prvá svetová vojna náhľad|Čiernohorskí vojaci pod vedením princa Petra na vrchole vrchu Lovćen V prvej svetovej vojne zakúsilo Čiernohorské kráľovstvo obrovské útrapy. Po vypuknutí vojny 28. júla 1914 zaujala krajina ihneď vojnové postavenie, 29. júla sa mobilizovala Kráľovská armáda (napriek veľkým stratám počas obliehania Skadaru). Na strane Dohody krajina vyhlásila vojnu ústredným mocnostiam. Odpoveďou na to bola prvá invázia Rakúsko-Uhorska smerom na Srbsko a Čiernu Horu. Rakúsko-uhorské jednotky boli však vytlačené a Čiernohorci potom na začiatku augusta 1914 pod vedením princa Petra Štefana bombardovali vtedy rakúsko-uhorské mesto Kotor a priľahlé časti Kotorskej boky zo silne opevneného vrchu Lovćen. Za pomoci vojnovej flotily Čiernohorského kráľovského námorníctva a tiež anglo-francúzskych flotíl sa Čiernohorcom darilo úspešne odrážať útoky Rakúšanov; získali tak veľa zajatcov a početnú delostreleckú techniku. 10. augusta 1914 vykonala čiernohorská armáda silný útok proti rakúskym jednotkám, nevyužila však predtým získanú výhodu. Úspešne odolala druhej invázii Rakúsko-Uhorska a v marci 1915 začala postupovať smerom k prístavu Sutomore a neskôr ovládla väčšinu vtedy Rakúskom kontrolovaných území a skoro dosiahla až Sarajevo v Bosne a Hercegovine. Tam sa však Čiernohorci kvôli početnejším Rakúšanom museli pomaly sťahovať späť. Už v máji 1915 sa situácia začala obracať v neprospech Čiernej Hory. V meste Budva, dobytom Čiernohorcami, sa konalo stretnutie princa Petra a iných čiernohorským generálov s plukovníkom Leopoldom Hupkom, bývalým rakúsko-uhorským veľvyslancom v Cetinje. Kvôli náhlej prevahe Rakúšanov nezostalo Čiernej Hore nič iné, než požiadať Rakúsko-Uhorsko o zastavenie bombardovania čiernohorských miest. Na svetlo potom vyšli mnohé nemilé udalosti – napr. zásobovanie Rakúšanov srbskými separatistami, ktoré im pomohlo k ľahšiemu prístupu na vrch Lovćen, ako aj písomný rozkaz Rakúsko-Uhorska, ktorý nariaďoval ústup Čiernohorcov a umožňoval Rakúšanom obsadenie vrchu Lovćen. V januári 1916 došlo k silnej invázii do Čiernej Hory a jej armáda musela definitívne kapitulovať a stiahnuť sa z Lovćenu. Po dobytí tohto strategického bodu už silnejším Rakúšanom nebránilo príliš veľa prekážok v obsadení krajiny. Čiernohorská kráľovská rodina sa z Cetinje stiahla najprv do zimného kráľovského paláca v Podgorici, kde prebiehali posledné možné pokusy o ochranu krajiny pred okupáciou centrálnymi mocnosťami. Nakoniec musel kráľ s kráľovnou a rodinou odísť najprv do talianskeho a neskôr do francúzskeho exilu v meste Cap d'Antibes, kde mala dynastia Petrovića-Njegoša značný majetok. Francúzsky prezident Raymond Poincaré uznal čiernohorskú vládu sídliacu v Bordeaux ako exilovú. Nakoniec bola Čierna Hora od Rakúsko-Uhorska oslobodená srbskými spojencami a 7. novembra 1918 bola oslobodená aj Kotorská boka. Srbi však využili neprítomnosti kráľa a kráľovnej a rok predtým, 20. júla 1917, podpísali deklaráciu na Korfu, ktorá vyhlasovala vytvorenie nového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vládou srbskej dynastie Karađorđevićovcov. O deň neskôr, 21. júla 1917, bola Čierna Hora anektovaná Srbskom a čiastočne zbavená nezávislosti. 1. decembra 1918 sa Čierna Hora stala súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Na rozhodnutie Podgorickej skupštiny po vojne zareagovala významná časť Čiernohorcov dňa 7. januára 1919 vypuknutím neúspešného vianočného povstania za suverenitu monarchie. V dôsledku týchto udalostí sa Čierna Hora stala jedinou spojeneckú krajinou, ktorá po prvej svetovej vojne stratila nezávislosť.
Politika Politický systém krajiny
vľavo|náhľad|Kráľ Nikola I. Petrović-Njegoš náhľad|Kráľovná Milena Vukotić
Nikola I. sa usiloval ešte ako knieža o absolutistickú vládu, ale v roku 1905 bol donútený k čiastočnej liberalizácii režimu a na nátlak obyvateľstva, túžiaceho po väčšej slobode, vydal 19. decembra 1905 prvú čiernohorskú ústavu. Čiernohorské kráľovstvo, vyhlásené v roku 1910, bolo už oficiálne konštitučnou monarchiou, ale aj napriek demokratickým voľbám bola skoro všetka moc sústredená do rúk kráľa.
Čiernohorské kráľovstvo malo tradičné politické rozdelenie štátnej moci na legislatívnu (panovník spoločne s parlamentom), exekutívnu (vláda) a súdnu moc.
Panovník bol zároveň najvyšším veliteľom ozbrojených síl a jedinou osobou umocnenou vyhlásiť vojnu či prímerie/spojenectvo. Nikola I. bol aj nositeľom titulu maršal ruskej cárskej armády. Iba panovník mal právo zvolávať a rozpúšťať parlament či vládu.
Oficiálnou rezidenciou panovníka bol Kráľovský palác v Cetinje, eventuálne vedľajšie kráľovské sídla v ďalších čiernohorských mestách (Podgorica, Nikšić, Bar...).
Parlament Čiernohorského kráľovstva sa na základe ústavy prvýkrát zišiel v októbri 1906, ešte za čias kniežatstva. Parlament bol ústavou viazaný na panovníka a bez jeho vedomia a súhlasu nemohol navrhovať, udeliť, zamietnuť ani zmeniť žiadny zákon a vydávať verejné uznesenia. Panovník zároveň nemohol samostatne rozhodovať o vládnych inštitúciách, upravovať dane či štátny rozpočet bez súhlasu parlamentu. Parlament tiež nemohol zveriť politickú zodpovednosť do rúk vlády a ministrov bez vedomia a súhlasu panovníka.
Vláda Čiernohorského kráľovstva bola úplne závislá od rozhodnutí panovníka. náhľad|Čiernohorskí štátni hodnostári
Vládu tvorili: predseda vlády 1. podpredseda vlády 2. podpredseda vlády minister obrany minister zahraničných vecí a správy kolónií minister spravodlivosti minister vnútra minister financií a stavebníctva minister školstva a náboženstva