Ľuľok zemiakový alebo zemiak (iné slovenské názvy pozri nižšie; lat. Solanum tuberosum) je hospodársky veľmi významná viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovité (Solanaceae).

Hľuza tejto rastliny (alebo jedlo z nej pripravené) sa volá zemiak.

Vedecké synonymá Lycopersicon tuberosum (Linné, 1753) Miller, 1768 Battata tuberosa (Linné, 1753) Hill, 1768 Solanum esculentum Necker, 1768 Solanum immite Dunal in de Candolle, 1852 Solanum maglia var. guaytecarum Bitter, 1913 Solanum phureja Juzepčuk & Bukasov, 1929, p. p. Solanum chocclo Bukasov & Lechnovič, 1933 Solanum leptostigma Juzepčuk ex Bukasov, 1933 Solanum molinae Juzepčuk, 1937 Solanum tuberosum var. guaytecarum (Bitter, 1913) J. G. Hawkes, 1956 Parmentiera edulis Rafinesque, 1840 (nom. illeg.) Papas americanum Opiz in Berchtold & Opiz, 1843 (nom. illeg.)

Synonymá poddruhu Solanum tuberosum subsp. andigenum (pozri nižšie) sú: Solanum andigenum Juzepčuk & Bukasov, 1930 Solanum paramoense Bitter ex Pittier, 1926 Solanum herrerae Juzepčuk, 1937 Solanum subandigena J. G. Hawkes, 1944 Solanum apurimacense Vargas, 1954 Solanum estradae L. E. López-Jaramillo, 1983 Solanum phureja Juzepčuk & Bukasov, 1929 subsp. estradae (L. E. López-Jaramillo, 1983) J. G. Hawkes, 1990

Slovenské názvy Odborné slovenské názvy sú: ľuľok zemiakový ČERVENKA, M. Slovenské botanické názvoslovie. 1986. S. 429, zemiakzemiaky. In:Pyramídaľuľkovité. In: Malá encyklopédia biológie. Bratislava: Obzor, 1975, S. 277zemiak. In: Krátky slovník slovenského jazyka, nevhodne (bohemizmus): ľuľok hľuznatý, staršie: ľuľok zemiak NOVACKÝ, J. M. Slovenská botanická nomenklatúra. 1954. S. 126ľuľkovité. In: Pyramída, zriedkavo zemiak hľuznatý, staršie zemiak obyčajnýzemiak. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar); u Reussa lilek bambulatý. Hľuza (resp. jedlo z hľuzy) sa volá zemiak.

Hovorové názvy rastliny aj hľuzy (resp. jedla z hľuzy) sú krumpeľ alebo krumpľakrumpeľ. In: Krátky slovník slovenského jazykakrumpľa. In: Slovník súčasného slovenského jazyka. Ľudovo zriedkavo a zastarano zriedkavo sa pre hľuzu a rastlinu vyskytuje aj bohemizmus bramborbrambor. In: Slovník slovenských nárečí. Pre úplnosť treba poznamenať, že názvom krumpľa (resp. jeho jazykovými variantmi) a názvom brambor sa v minulosti (do 19. storočia) alternatívne označovala slnečnica hľuznatá (Helianthus tuberosus)krumple: In: .

Podľa Bernoláka (okolo roku 1800) sa rastlina Solanum tuberosum volá krumpla a jej plody sa volajú krumpla, zemák, švábka, švábská repa, podzemné jablko či podzemské jablko. (Podľa Bernoláka má slovo krumpla ešte druhý význam, a to slnečnica hľuznatá, pričom plody slnečnice hľuznatej sa podľa neho označujú bohemizmom brambory.)krumpla. In: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (Poznámka: V texte je preklep - namiesto "fructus lianthi tuberosi" má byť "fructus helianthi tuberosi" [porovnaj napríklad v Jungmannovom slovníku heslo krumple.])

Reuss (1853) uvádza popri vyššie uvedenom odbornom názve aj tieto hlavné ľudové názvy: "bobál, zemně, zemče, zemniak, zemčatko, zemník, zemské jablko, kobzole, žampák, jablúško, švábka, brambor, krumple, kromple, erteple, grúle, zemiaky, rožky, poliaky, miškovky, štrangiary, kvetniaky".

Vážný (1924) uvádza (spolu s presným určením ich geografického rozšírenia) tieto ľudové/nárečové názvy: "bandory, bandorky, bandury, bandurky; bobále; brambory, brambore; bumbury; butky; erteple, ertepue; grule, gruľe; grumbír, grumble, grumbole, grumple, chrompľe kompere, krompachy, krompašky, krompaky, krompačky; krompari; krompele, kromple, krompli; krompere; krumpire; krumple, krumpole, krumpolce; kruple; repa; švábky, švábočky; zemáky, zemiaky, zemnáky, zemňáky, zemňoky, zemky".VÁŽNÝ, V. Príspevky k slvoenskému dialektickému slovníku. Niektoré význačné slová v nárečiach slovenských a zemepisné určenie hraníc ich upotrebovania. In: Sborník Matice slovenskej pre jazykozpyt, národopis a literárnu historiu, roč. II, apríl-jún 1924, sošit 2, S. 73 a nasl.

Súčasné zdroje uvádzajú tieto nárečové názvy: bandura/bandurka (časť vých. Slovenska) brambor (zriedkavé) ertepla (Záhorie) gruľa/grúľa/grula (Gemer, Spiš, Šariš) grumbír (Záhorie) grumbľa* (Gemer) kartofla* (Šariš) komper/kompel* (Abov) krumpeľ/krumpel/krumpľa/krumpla/krumpola*, krompeľ/krompel/krompľa/krompla (stredné Slovensko, juhozápadné Slovensko, Zemplín) repa* (Orava) švábka/švabka*/švápka* (Liptov, Orava) zemák (Trnava a okolie)

Poznámka: Slová označené hviezdičkou sú z webových stránok narecie.sk, ktoré nemusia byť úplne spoľahlivé.

Význam Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu. Český botanik a buditeľ Jan Svatopluk Presl ich vo svojom Rostlinopise považuje za „najväčší úžitok, ktorý ľudstvo z objavenia Ameriky malo."

Vnútorná systematika Jedno z mnohých možných vnútorných delení ľuľka zemiakového je takéto:

ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum): poddruh ľuľok zemiakový pravý/ľuľok zemiakový obyčajný (Solanum tuberosum subsp. tuberosum)/ druh ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum) v (naj)užšom zmysle poddruh ľuľok zemiakový andský (Solanum tuberosum subsp. andigenum)/ druh ľuľok andský (Solanum andigenum)

O rôznych rozsahoch pojmu ľuľok zemiakový pozri aj zemiak (rozlišovacia stránka).

Vzhľad Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až , výnimočne až . Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až obsahujúce biele semená. Podzemná časť je charakteristická zväzkovitými koreňmi s hľuzami rozličných elipsoidných až nepravidelných tvarov, najčastejšie s okrovo žltou až svetlohnedou, u niektorých kultivarov červenou až červenofialovou pokožkou.

Biológia right|thumb|Kvet ľuľka zemiakového Ľuľok zemiakový je kultúrna rastlina s tetraploidným genómom (2n = 48). Zemiaky majú v každom lokuse 4 nezávislé gény. Zo všetkých kultúrnych plodín má zemiak najbohatšie genetické zdroje. Zemiak má dve centrá biodiverzity: tzv. andské centrum v okolí jazera Titicaca, kde rastú kultivary adaptované na podmienky krátkeho dňa, a čilské centrum v oblasti okolo 40° južnej geografickej šírky, s adaptáciou na dlhý deň. Z čilského centra pravdepodobne pochádzajú predchodcovia európskych kultúrnych odrôd. V týchto oblastiach sa vyskytujú mnohé lokálne kultúrne a polokultúrne odrody a tiež mnoho divokých príbuzných druhov s rôznym stupňom ploidie (až hexaploidné odrody). Mnohé z týchto divokých druhov sa dajú so zemiakom krížiť a tým je možné získavať požadované vlastnosti (skoré dozrievanie, odolnosť voči chorobám). Zemiaky na komerčné účely sa rozmnožujú vegetatívne z hľúz. Pravé semeno sa používa predovšetkým na šľachtiteľské účely. U mnohých kultúrnych odrôd však závažný problém pre šľachtenie predstavuje peľová sterilita.

Výskyt Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. V súčasnosti sa pestujú ako poľnohospodárska plodina prakticky na celom svete s výnimkou trópov, arktických a subarktických oblastí.

Zemiaky v poľnohospodárstve Dejiny Na základe archeologických nálezov a podľa moderných molekulárnych metód sa dá usudzovať, že zemiaky boli domestikované v oblasti dnešného Peru približne pred 4 a 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“ a toto pomenovanie zostalo zemiakom v latinskoamerickej španielčine dodnes. Horské oblasti Peru, Bolívie a Čile sú dnes centrom biodiverzity zemiakov s veľkým množstvom lokálnych odrôd a divokých príbuzných. Zemiaky boli pre ríšu Inkov podobným darom nebies, akým bola pre ríšu Aztékov kukurica. Zemiaky sa konzumovali buď priamo, alebo sa uchovávali v podobe sušeného prášku (chuno). Inkovia z nich tiež vyrábali alkoholický nápoj „chacha“ podobný pivu. Okrem toho sa zemiaky využívali aj na medicínske účely. Na ich dôležitosť v uvedenej kultúre poukazuje aj niekoľko zemiakových božstiev.

Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, putovali do Európy okrem mnohých ton zlata a striebra aj niektoré exotické rastliny, medzi nimi aj zemiaky. V roku 1565 dostal prvú väčšiu zásielku zemiakov z Cusca ako dar španielsky kráľ Filip II. Neskôr začali španielski námorníci používať zemiaky ako hlavnú potravinu, čo im nevdojak pomáhalo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle od španielskych dobyvateľov sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube slávnej Golden Hind Francisa Drakea. V Británii a predovšetkým v Írsku, ktoré má podobné prírodné podmienky ako horské oblasti Peru, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich potom so sebou priviezli do Severnej Ameriky.

Zemiaky boli v kontinentálnej Európe spočiatku prijímané so značnou nedôverou a obavami. Ľudia ich považovali za pohanskú a nekresťanskú plodinu, za plodinu nečistú a ohrozujúcu zdravie. Prípadne sa používali iba ako okrasná exotická rastlina na dvoroch veľmožov a v kláštorných záhradách. Niektorí vtedajší lekári predpisovali zemiaky ako zaručený liek proti širokej škále ochorení od hnačiek po tuberkulózu. Dokonca sa odporúčali ako afrodiziakum. Tieto nepodložené tvrdenia a nedôvera voči zemiakom trvali takmer dve storočia. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich II. Veľký a nariadil ich pestovanie vo vtedajšom Prusku.

Zemiaky na Slovensku Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1754 – prvýkrát sa o nich však zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov – „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť. V polovici 18. storočia sa zemiaky začali pokusne pestovať aj na Liptove.

left|thumb|Hľuzy ľuľka zemiakového

K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín – zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny. Rozmach pestovania zemiakov nastal však až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. V rokoch 1842 – 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov. Dôvodom bola epidémia plesne zemiakovej šíriaca sa celou Európou.

Pravdepodobne prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. Začal s touto činnosťou už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku 1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice. Výsledkom jej pôsobenia bolo spolu 17 vyšľachtených odrôd, z nich sa 9 dodnes pestuje.

Zemiaky ako potravina