náhľad|Chalcedónsky koncil (Vasilij Ivanovič Surikov, 1876) Chalcedónsky koncil bol štvrtým ekumenickým koncilom v dejinách cirkvi. Konal sa v dňoch 8. októbra až 1. novembra 451 v meste Chalcedón v Bitýnii v Malej Ázii (dnes je to časť IstanbuluKadıköy).
Katolícka a ortodoxná cirkev uznáva závery tohto koncilu za záväznú súčasť svojej náuky.
Koncil rozhodol v dlhotrvajúcom a veľmi ostrom spore týkajúcom sa vzťahu božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi v prospech náuky o dvoch prirodzenostiach (duofyzitizmus). Odsúdil teda monofyzitizmus (a miafyzitizmus) i nestorianizmus a sformuloval tzv. Chalcedónske vyznanie viery. To vyznáva, že Ježiš Kristus, ako druhá osoba Najsvätejšej Trojice, mal súčasne ľudskú i božskú prirodzenosť, pričom tieto dve prirodzenosti nie sú v Kristovi „ani zmiešané, ani oddelené“ (tzv. náuka o dvoch prirodzenostiach, duofyzitizmus). Koncil odmietajú tzv. orientálne cirkvi.
Historický kontext
Pozostatky nestorianizmu Hoci nestorianizmus odsúdil už Efezský koncil v roku 431, naďalej pretrvával spor medzi patriarchom Jánom z Antiochie a patriarchom Cyrilom z Alexandrie. Cyril tvrdil, že Ján zostal nestoriánom, a Ján zas obviňoval Cyrila, že sa stal prívržencom apolinarizmu. Napokon však v roku 433 došlo k zmiereniu, významný podiel na ňom mal biskup Acacius z Beroey (dnes sýrske mesto Aleppo). Výsledkom bola kompromisná formulácia, ku ktorej sa neskôr priklonil aj biskup Teodoret z Kýru.
V tej dobe sa tiež objavili sýrske preklady diel dvoch už zomrelých antiochijských teológov, Diodora z Tarzu a Theodora z Mopsuestie. Tieto spisy však napomohli len novému rozkvetu heretických názorov medzi Arménmi. Po intervencii konštantínopolského arcibiskupa Prokla tak boli obaja autori na celom kresťanskom Východe zavrhnutí ako heretici.
Eutychova kontroverzia Onedlho po Cyrilovej smrti († 27. jún 444) začal istý vplyvný konštantínopolský archimandrita Eutyches hlásať akúsi mierne modifikovanú kristológiu, ktorou chcel zabrániť novému šíreniu nestoriánstva – tak o tom píše aj vo svojom liste rímskemu pápežovi Levovi I. v roku 448. Eutyches o sebe tvrdil, že je len verným žiakom Cyrila...
Cyril učil, že v Ježišovi Kristovi „existuje len jedna φύσις [fýsis], a to φύσις vteleného Božieho Slova“. Cyril chápal grécky pojem φύσις zrejme vo význame zodpovedajúcom latinskému pojmu persona (osoba), zatiaľ čo grécki filozofi by ho do latinčiny preložili skôr ako natura (prirodzenosť). Mnohí tak pochopili Eutychovo učenie v tom zmysle, že je to pokus o akúsi renesanciu arianizmu – len z opačnej strany. Arius totiž odmietal božstvo – božskú prirodzenosť – Ježiša Krista, kým Eutyches v podstate odmietal prijať jeho úplné človečenstvo – ľudskú prirodzenosť.
Pápež Lev I. sa vyjadril asi v tom zmysle, že Eutychov omyl pramení skôr z nedostatku teologickej prezieravosti než zo zlého úmyslu. Eutychovo učenie sa však rýchlo šírilo po celom kresťanskom Východe.
V novembri 448 na akejsi lokálnej synode v Konštantínopole označil biskup Eusebius z mesta Dorylaion Eutycha za heretika. Eusebius žiadal, aby bol Eutyches zbavený svojho úradu, no konštantínopolský arcibiskup Flavianos sa nechcel príliš púšťať do takéhoto sporu – bral totiž ohľad na Eutychovu vynikajúcu reputáciu. I napriek tomu bol však Eutyches nakoniec zosadený a označený za heretika.
Vtedajší cisár Theodosius II. ani alexandrijský patriarcha Dioskoros I. toto rozhodnutie konštantínopolskej synody neprijali.
Cisár zvolal na rok 449 do Efezu nový koncil, na ktorý pozval aj pápeža Leva I. Ten pozvanie prijal a vyslal tam svojich osobných legátov.
„Latrocínium“ v Efeze Flavianos medzitým dospel k názoru, že Eutyches skutočne zastáva mylné učenie, a rozhodol sa informovať o tom aj pápeža Leva I. Pápež odpovedal Flavianovi listom (v cirkevných dejinách dnes známym pod názvom Tomus ad Flavianum), v ktorom jasne vysvetlil svoje stanovisko, (prípadné) odsúdenie Eutycha však už prenechal na rozhodnutie samotného koncilu.
Koncil, zvolaný Theodosiom II., sa zišiel 8. augusta 449 v Efeze. Zúčastnilo sa ho 130 biskupov a predsedal mu vplyvný alexandrijský patriarcha Dioskoros I.
Dioskoros však zabránil pápežským legátom, aby verejne prečítali už spomínaný pápežov list Flavianovi. Na príkaz cisára bolo hlasovacie právo odopreté každému, kto hlasoval na predchádzajúcej synode za Eutychovo zosadenie. V dôsledku toho koncil rozhodol v prospech Eutycha, arcibiskupa Flaviana zosadil a poslal do vyhnanstva, no krátko nato Flavianos zomrel († 11. august 449).
Pápežským legátom sa našťastie podarilo uniknúť z koncilu aj s Tomus ad Flavianum. Na druhom zasadnutí koncilu, už bez prítomnosti legátov, bolo zosadených niekoľko ďalších biskupov, vrátane Iba z Edessy, Ireneja z Týru, Domna z Antiochie a Teodoreta z Kýru. Koncil vyhlásil monofyzitizmus za dogmu.
Rozhodnutie tohto koncilu vyhrotilo vzťahy medzi Východom a Západom, takže hrozila dokonca schizma; koncil sa vyslovil priamo proti pápežovmu vyhláseniu. Pápež sám neskôr tento koncil nazval „synodou zlodejov“ – latrocinium – a odmietol akceptovať jeho závery.
A tak tento snem nakoniec vošiel do dejín pod názvom Latrocinium Ephesinum (Zbojnícka/Lupičská synoda).
Chalcedónsky koncil
Situácia sa naďalej zhoršovala: pápež požadoval zvolanie nového koncilu, ale cisár odmietal akékoľvek ústupky. Veľký vplyv na Theodosia II. mal v tejto veci jeho dvorný eunuch a významný štátny úradník Chrysafios. Chrysafiovým krstným otcom bol totiž samotný Eutyches! A preto sa i cisár prikláňal k názoru, že Kristus mal v podstate len jednu – a to božskú prirodzenosť.
Pomery zmenila až náhla smrť cisára Theodosia II. († 28. júl 450).
Zástancovia duofyzitizmu vycítili vhodnú príležitosť, aby vyvinuli účinnú iniciatívu. Thedosiova sestra Aelia Pulcheria uzavrela spojenectvo s pápežom Levom I., zbavila sa vplyvu Chrysafia a neskôr ho nechala popraviť. Konštantínopolského archimandritu Eutycha poslala do vyhnanstva. Aelia Pulcheria si vzala za manžela tribúna cisárskej gardy Markiana a postarala sa, aby bol korunovaný za cisára.
Nový cisár Marcianus zastával názory už zosnulého arcibiskupa Flaviana i pápeža Leva I. Hneď po nástupe na cisársky trón zvolal nový koncil.
Vtedajší konštantínopolský arcibiskup Anatolios, ktorý bol pôvodne prívržencom monofyzitizmu, prešiel na duofyzitistickú stranu. Videl v tom príležitosť, ako presvedčiť pápeža, aby uznal druhé miesto Konštantínopolu v hierarchii patriarchálnych sídelHenry Chadwick: Die Kirche der antiken Welt. De Gruyter, Berlin/New York 1972, S. 237..
Cisár však nechcel zvolať koncil na územie Itálie, ale opäť na Východe. Pápež Lev I. bol pozvaný predsedať koncilu. Vyhostení biskupi sa smeli vrátiť do svojich diecéz a Flavianovo telo bolo prenesené do hlavného mesta a pochované so všetkými poctami.
Koncil sa mal pôvodne konať v Nicei, v poslednej chvíli ho však presunuli do Chalcedónu, kde bol slávnostne otvorený 8. októbra 451.
Koncilu nakoniec predsedal (aj) pápežský legát Paschasinus. Lev I. koncilu zaslal list, v ktorom odsúdil Latrocinium Ephesinum (tzv. Zbojnícku synodu) a opäť vysvetlil náuku o Vtelení Božieho Syna tak, ako ju už predtým sformuloval v liste Flavianovi. Jednalo sa o najhojnejšie zastúpený koncil v staroveku, zúčastnilo sa ho zhruba 500 až 600 biskupov (údaje sa rôznia), všetci pochádzali z východnej časti Rímskej ríše, výnimku predstavovali len štyria pápežskí legáti a dvaja biskupi zo severnej Afriky.Adolf Martin Ritter: Chalcedon. In: Erwin Fahlbusch (Hrsg.): Evangelisches Kirchenlexikon. Bd. 1, Vandenhoeck & Rupprecht, Göttingen 1986, Sp. 639.
Paschasinus odoprel hlasovacie právo Dioskorovi I., ktorý na predchádzajúcom koncile exkomunikoval pápeža.
Koncil mal 17 pracovných zasadnutí. Všetky však prebiehali pod prísnym dohľadom cisárovnej Aelie Pulcherie a konštantínopolského arcibiskupa Anatolia.
Markian si želal, aby koncil prebehol rýchlo a rázne. Požiadal ho, aby však najprv zaujal stanovisko k teologickým sporom, a až potom prikročil k personálnym otázkam.
Konciloví otcovia považovali za nevyhnutné zhodnúť sa na novej formulácii Vyznania viery a zároveň poukazovali na skutočnosť, že ich názor na predmetnú náuku obsahuje už Levov list Flavianovi (Tomus ad Flavianum). Po verejnom prečítaní tohto listu údajne sami účastníci koncilu zvolali: „Ústami Leva prehovoril Peter. To je to, v čo veríme. Toto je viera apoštolov.“
Biskupi boli vyzvaní, aby podpísali svoj súhlas s náukou obsiahnutou v Tomus ad Flavianum, ale skupina trinástich biskupov z Egypta to odmietla. Cisár preto nariadil zostaviť nové Vyznanie viery a jeho text predložiť koncilovým otcom. Nedošlo však ku konsenzu, navrhovaný text sa ani nezachoval.
Paschanius pohrozil, že sa vráti do Ríma a zvolá koncil tam. Marcianus ho podporil – s tým, že ak sa biskupi nedohodnú na dodatku ku Krédu, bude nutné koncil premiestniť. Tento dodatok bol napokon schválený, hovorí sa v ňom o spojení dvoch prirodzeností v jedinej osobe Ježiša Krista:
Koncil odsúdil tak miafyzitizmus (a monofyzitizmus) ako i nestorianizmus a presadil takú dogmatickú formuláciu, ktorá dodnes predstavuje základ kristológie ortodoxnej, katolíckej, anglikánskej a v podstate i protestanskej cirkvi:Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, má dve nezmiešané, nezmeniteľné, neoddelené a nedeliteľné prirodzenosti (φύσεις), pričom v žiadnom ohľade nie sú (kvôli ich koexistencii v jednom a tom istom Kristovi) zrušené ich rozdiely, práve naopak: ich charakteristické vlastnosti sú zachované a sú spojené v jednej osobe a hypostáze (v jednom a tom istom Ježišovi Kristovi).Jörg Lauster: Die Verzauberung der Welt. Eine Kulturgeschichte des Christentums. C.H. Beck, München 2014, S. 124; vgl. Josef Wohlmuth (Hrsg.): Conciliorum oecumenicorum decreta. Band 1. 3. Aufl. Ferdinand Schöningh, Paderborn 1998, S. 86.Táto formulácia predstavuje vlastne akési zhrnutie obsahu viacerých významných (vieroučných) textov: dogmatických záverov Efezského koncilu z roku 431, listu pápeža Leva I. arcibiskupovi Flavianovi (Tomus ad Flavianum) či listov Cyrila Alexandrijského patriarchovi Nestoriovi.
Chalcedónsky koncil potvrdil, že Panna Mária je oprávnene uctievaná ako Θεοτόκος (Theotókos, Matka Božia).
Pre viac informácií pozri Chalcedónske vyznanie viery.
Koncil zbavil funkcie alexandrijského patriarchu Dioskora I. a poslal ho do vyhnanstva. Je potrebné si však uvedomiť, že takéto a podobné rozhodnutia boli prakticky možné len preto, lebo viacerí vplyvní biskupi prešli na stranu duofyzitov: bývalý miafyzitistický biskup Juvenal bol potvrdený ako jeruzalemský patriarcha, biskupi Teodoret z Kýru a Ibas z Edessy, ktorí boli v roku 449 zbavení svojich úradov, boli vrátení späť do funkcií.Henry Chadwick: Die Kirche der antiken Welt. De Gruyter, Berlin/New York 1972, S. 238 f.; Adolf Martin Ritter: Chalcedon. In: Erwin Fahlbusch (Hrsg.): Evangelisches Kirchenlexikon. Bd. 1, Vandenhoeck & Rupprecht, Göttingen 1986, Sp. 640.
Koncil schválil 27 disciplinárnych kánonov. Biskupom bola zverená plná moc nad ich diecézami (eparchiami), bola im garantovaná možnosť zveriť svojmu zástupcovi (vikárovi) starostlivosť o svetské záležitosti, stanovili sa aj pravidlá pre zvolávanie regionálnych synod. Klerikom koncil zakázal prechádzať ľubovolne z diecézy do diecézy a vykonávať vojenskú službu.