Attalos (), iným menom Sótér (, „Spasiteľ“) (* 269 pred Kr.† 197 pred Kr.) bol vládca a neskôr kráľ Pergamonu v rokoch 241197 pred Kr. Attalos bol synom Attala a jeho manželky Antiochis a synovcom i adoptívnym synom Eumena I., prvého vládcu Pergamonu.
Attalos dosiahol dôležité víťazstvo proti Galom, keltským kmeňom z Trácie, ktoré po viac ako jednu generáciu terorizovali väčšinu územia Malej Ázie.Strabón, Geographica 13,4,2. Toto víťazstvo oslávili triumfálnym pomníkom so sochami umierajúcich a usmrcujúcich sa Galov v pergamonskej Aténinej svätyni. Attalos potom získal meno „Sótér“ a pravdepodobne aj titul „kráľ“. Aj neskôr sa prejavil ako odvážny a schopný stratég, keď zaútočil na Antiocha I. a ovládol veľkú časť seleukovskej Malej Ázie. Ako lojálny spojenec Ríma zohral významnú úlohu v prvej a druhej macedónskej vojne, vedenej proti Filipovi V. Macedónskemu. V Egejskom mori viedol početné námorné operácie, ktoré marili macedónske záujmy, v týchto bojoch získal pre Pergamon bohatú vojnovú korisť a dŕžavu gréckych ostrovov Aiginy počas prvej a Androsu počas druhej vojny (Attalos v bojoch dvakrát tesne unikol Filipovmu zajatiu).Polybios, Historia, 11,7.
Attalos ako ochranca gréckych miest v Anatólii zastával vedúcu pozíciu v boji Grékov proti barbarom. Za jeho vlády získal Pergamon veľký vplyv na gréckom východe. Zomrel v roku 197 pred Kr., krátko pred koncom druhej vojny, vo veku 72 rokov, pravdepodobne na následky mŕtvice, ktorú utrpel pred niekoľkými mesiacmi na zasadnutí boiótskej vojnovej rady. Jeho manželkou bola Apollónis z Kyziku, s ktorou mal štyroch synov. Jeho následníkom bol najstarší syn Eumenes II.Strabón, Geographica 13,4,1-2.
Attalova mladosť
Údaje o jeho rannom živote sú strohé. Narodil sa a vyrastal v rodine vládcov Pergamonu. Jeho otec Attalos bol mladší z dvojice bratov Filetaira, prvého vládcu Pergamonu a preslávil sa ako olympijský víťaz v tethrippe, poctený pamätníkom v Pergamone.Inscriptiones Graecae, IvP I 10 Inscriptiones Graecae, IvP I 11 Zomrel okolo roku 241 pred Kr., keď bol Attalos ešte malým dieťaťom. Jeho matka Antiochis bola dcérou Achaia z kráľovského rodu Seleukovcov (bola vnučkou Seleuka I.) Sobáš jeho rodičov mal posilniť vzťahy medzi oboma krajinami. Keďže Filetairos ostal bezdetný (bol eunuch), vládu v krajine odovzdal Eumenovi, synovi ich rovnomenného brata. Po dvadsaťdvaročnej vláde Eumena sa vládcom Pergamonu stal Attalos.
Vojna s Galmi
Filetairos zomrel pätnásť rokov pred príchodom Galov do Malej Ázie. Svojmu synovcovi a nástupcovi Eumenovi zanechal solídnu základňu, ktorá mu dovolila podniknúť smelšie kroky v oblasti veľkej politiky. V bitke pri Sardách porazil Seleukovho nástupcu Antiocha, čím sa stal najmocnejším mužom v Malej Ázii a potom systematicky rozširoval svoju ríšu. Pomocou dobre naplnenej pokladnice, ktorú zdedil po strýkovi, zakladal nové mestá a posilňoval vojsko. Napokon sa zdedené zlato stalo aj jeho najdôležitejšou zbraňou proti Galom. náhľad|Socha umierajúceho Gala je rímska mramorová replika gréckeho bronzového originálu pripisovaného Epigonovi. Bol to votívny dar venovaný Aténe Polias od Attala I., ktorý chcel takto osláviť svoje víťazstvo nad Galmi.
Tento bojovný národ, ktorý sa medzitým usadil v strede Malej Ázie (v Galatii) totiž pokladal pergamskú ríšu za svoju dojnú kravu, ak chcel mať Pergamon od nich pokoj, musel platiť. Galovia si svojimi vydieračskými akciami získali reputáciu, ktorá bola priam príslovečne zlá. Obyvateľom Malej Ázie sa javili ako tŕň v päte, ktorý neznesiteľne bodal. Svojou prítomnosťou provokovali nielen nenávisť a strach, ale aj túžbu po záchrancovi, ktorý by ich zbavil tejto pliagy. Každý komu by sa to podarilo, mohol rátať tým, že ho budú oslavovať široko-ďaleko. Túto slávu si mal získať Eumenov nástupca Attalos. Pausanias uvádza, že veštkyňa Fainnis predpovedala tieto udalosti už o generáciu skôr: „Nastane raz čas, keď zhubné galské vojsko úžiny hellespontské prekročí, v zločinnej pýche spustoší ázijskú zem. A božstvo pripojí ešte hrozné útrapy všetkým, ktorí na brehoch mora tam bývajú, ale len krátku chvíľu, veď Kronovec (Zeus) vyzve rýchle hrdinu na pomoc ísť, tohože syna božského býka, ktorý všetkým galským hordám deň skazy určite schystá.“
Galovia napadli Pergamon približne roku 230 pred Kr., potom ako im Attalos odmietol zaplatiť. Bitka sa odohrala pri prameňoch rieky Kaikos Inscriptiones Graecae, IvP I 20 a Attalos v nej dosiahol rozhodujúce víťazstvo, po ktorom, po vzore Antiocha I., prijal meno Sótér, čo znamená „záchranca“, a aj titul kráľa.
Attalos dal po svojom víťazstve postaviť v pergamskej Aténinej svätyni sochy umierajúcich a usmrcujúcich sa Galov (Aténa bola v Pergame uctievaná ako ochrankyňa ríše v bojoch s Galmi). Z týchto diel sa zachovali len rímske kópie, ktoré aj napriek tomu fascinovali nasledujúce generácie viac ako nejedno pôvodné dielo tých čias.
Boje o seleukovskú Malú Áziu náhľad|Minca razená za Attala I. zobrazujúca profil jeho prastrýka Filetaira, na líci je znázornená bohyňa Aténa O niekoľko rokov neskôr Pergamon znovu napadli Gali, ale tentoraz s vojskom Antiocha Hieraka, mladšieho brata seleukovského kráľa Seleuka II., ktorý s ním spoločne spravoval seleukovskú Malú Áziu (vyhlásil ho za spoluvládcu, aby ukončil tretiu sýrsku vojnu proti Ptolemaiovi III.). Keďže Antiochos sa nechcel vzdať svojej moci a bránil Seleukovi II. získať Malú Áziu (bratovražedná vojna, 239-236 pred Kr.) spojil sa s tradičnými nepriateľmi Seleukovcov, s Pontom, Bitýniou a s Galmi. Toto spojenectvo prinieslo aj stret s Attalom (v rokoch 230-228 pred Kr.) Poslednú bitku zviedli v Kárii pri brehoch rieky Harpasos (prítoku Maiandra), porazený Antiochos nato utiekol do Trákie, kde zomrel (zrejme bol zavraždený).Eusebios, Kronika 253a.
Po týchto víťazstvách získal Attalos kontrolu nad celým územím seleukovskej Malej Ázie tiahnúcej sa na sever od pohoria Taurus a tieto územia si udržal aj po opakovaných pokusoch Seleuka III., najstaršieho syna a následníka Seleuka II., zahájených v roku 226 pred Kr., ktorého v roku 223 pred Kr. počas tohto ťaženia zavraždili. Achaios, synovec Antiocha I., ktorý potom podporoval jeho následníka Antiocha III., do dvoch rokov získal späť všetky stratené územia a bol vymenovaný za správcu seleukovskej Ázie. V roku 220 pred Kr. Achaios však svoje postavenie zneužil a vyhlásil sa za kráľa.
Zatiaľčo Achaios po relatívnom období pokoja viedol v roku 218 pred Kr. boje v okolí mesta Selgé (v Pisídii), južne od pohoria Taurus, Attalos za pomoci Galov z Trákie dobýjal svoje bývalé územia. Achaios po víťazstve v Selge v roku 217 pred Kr. pokračoval v nepriateľských akciách proti Attalovi.
Antiochos nakoniec po veľkých zimných prípravách v roku 214 pred Kr. prekročil Taurus, uzavrel spojenectvo s Attalom a zahájil vojnu proti Achaiovi. V záverečnej fáze vojny sa Achaios opevnil v meste Sardis, ale Antiochos v druhom roku obliehania (213 pred Kr.) mesto dobyl, Achaia zajal a následne ho po pokuse o útek dal popraviť. Antiochos sa potom znova stal pánom nad všetkými svojimi východnými maloázijskými provinciami.
Prvá macedónska vojna náhľad|Politická mapa v roku 218 pred Kr. Po zmarených pokusoch na východe, obrátil Attalos svoju pozornosť na západ. Možno aj preto, že mal obavy pred vpádmi rozpínajúcej sa Macedónie. Attalos sa totiž už v roku 219 pred Kr. stal spojencom nepriateľa macedónskeho kráľa Filipa V., s Aitólskym spolkom, a to so spolkom Aitólie a gréckych štátov v strednom Grécku, keď financoval opevnenie Elaios, aitólsku pevnosť v Kalydóne, neďaleko ústia rieky Achelóos. náhľad|vľavo|Dobová minca so zobrazením Filipa V.
Filip V. na popud Démétria z Faru napadol v roku 216 pred Kr. rímske loďstvo pri Illýrii, v čase keď Rím bojoval v druhej punskej vojne. V roku 215 pred Kr. uzavrel spojenectvo s kartagijským vojvodcom Hannibalom a vyhlásil Rímu vojnu. Nemal na ňu nijaký vážny dôvod, formálne sa sťažoval len na ohrozenie svojich záujmov v Ilýrii, ale v skutočnosti sa dal na ňu naviesť od Hannibala, ktorý viedol už tretí rok s Rimanmi vojnu a naliehavo zháňal spojencov. Rimania boli touto správou veľmi znepokojení, lebo sa k nim Filipovo posolstvo dostalo v najťažšej chvíli ich dejín, krátko po katastrofálnej porážke pri Kannách, kde stratili 70 000 mužov. Nemali už dosť síl, preto poslali do Grécka posolstvo s prosbou o pomoc. Pre obranu illýrskych území získali v roku 211 pred Kr. za spojenca Aitólsky spolok, čo umožnilo do tejto koalície začleniť niektorých spojencov spolku, spolu s Attalom. Attalos bol následne zvolený za jedného z dvoch stratégov Aitólskeho spolku, a v roku 210 pred Kr. sa jeho vojská zúčastnili na bojoch o ostrov Aigina, ktorý sa stal potom jeho základňou pri ďalších operáciach v Grécku.Polybios, Historiai, 9, 42.Polybios, Historiai, 22, 11.
V roku 209 pred Kr. Filip so svojim vojskom zaútočil opäť plnou silou na vojská aitolského spolku pod vedením Pyrthia, Attala a na asi tisícku vojakov, ktoré im poslal z rímskeho loďstva Publius Scipio. Filip s nimi zviedol dva boje pre neho s priaznivým výsledkom. Keď sa potom vojská Pyrrhiovej koalície ukryli za hradby mesta Lamiie, Filip so svojim vojskom odtiahol. Attalovo vojsko následne odišlo (v júli) na Aiginu, kde spolu s rímskym prokonzulom Sulpiciom Galbom prečkali zimu. Nasledujúce leto (208 pred Kr.) sa ich spojené loďstvo (35 Attalových a 25 rímskych štvorveslíc) preplavilo na ostrov Lémnos a odtiaľ ich vojsko vyplienilo vnútrozemie ostrova Peparéthos, spojenca Macedónska. Attalos a Sulpicius sa potom zúčastnili vojenskej rady Aitólčanov usporiadanej v meste Hérakleia, kde Rimania argumentovali proti uzavretiu mieru s Filipom.
Attalos a rímsky veliteľ pokračovali v nepriateľských akciách proti Macedónsku a jeho spojencom na severnom pobreží ostrova Euboia v meste Óreos. Po štyroch dňoch, ktoré vynaložili na tajné rozhovory s Platorom, veliteľom obrany mesta ustanoveným Filipom, mesto po prudkých bojoch dobyli. Zradca Plator dostal od Sulpicia povolenie uchýliť sa k Attalovi. Korisť z Órea si nárokoval Sulpicius, ktorý tam strávil ešte nejaký čas, zatiaľ čo Attalovi pripadla po jeho následných bojoch korisť z Opuntu, ním dobytého a vyplieneného mesta v Lokride. Filip nato využil toho, že sa sily nepriateľa rozdelili a podnikol rýchly a prekvapivý útok na Óreus. Nepripravený a bezbranný Attalos sa len so šťastím zachránil útekom na koni k svojim lodiam, ktoré už Filipovo vojsko vtedy ohrozovalo z pevniny. Filip týmto víťazstvom dosiahol prevahu medzi Grékmi.
Attalos sa vrátil do Malej Ázie a Filip v roku 206 pred Kr. prinútil Aitólčanov (Aitólsky spolok), aby prijali mier za jeho podmienok. Sotvaže sa táto zmluva uzavrela, Filip dostal správu, že Rimania vtrhli do Dyrrhachia a že sa vzbúrili aj grécke kmene s mestom susediace, tiež že je obliehané epirské Dimalé. Rimania boli totiž rozhorčení, že Aitólčania uzavreli mier s kráľom Filipom bez ich zvolenia. Pretože následné boje nepriniesli žiadne výsledky a dlhotrvajúcej vojny mali obe znepriatelené strany už dosť, snažili sa uzavrieť mier, Rimania aj preto, že boli nútení zamerať svoje sily proti Hannibalovi. Túto mierovú zmluvu nakoniec v roku 205 pred Kr. podpísali v epirskom meste Foiniké, na strane kráľa Filipa bithýnsky kráľ Prusias, Achájčania, Boióťania, Tesálčania, Akarňania a Epirčania a na strane Ríma kráľ Attalos, obyvatelia Ilionu, ilýrsky vládca Pleuratos, spartský kráľ Nabis, obyvatelia Élidy, Messénčania a Aténčania. Podľa rímskeho historika Livia sa to stalo v pätnástom roku punskej vojny za konzulátu Marka Cornelia a Publia Sempronia a prvá macedónska vojna sa tým formálne skončila. Attalos si podľa tejto zmluvy mohol ponechať Aiginu, ale okrem toho nič podstatné nedosiahol.
Zavedenie kultu Magna Mater v Ríme náhľad|Atický reliéf bohyne Kybely zo 4. stor. pred Kr.