Ilmeriovci alebo Ürméniovci (dobovo v základnom tvare: Irmely, Irmeli, Ilmeri, Ilmery, Üményi, Ürméni) bol šľachtický rod z Nitrianskej stolice, z Mojmíroviec (vtedajší Ilmer/Urmín).
Dejiny rodu Nitrianska stolica Prvé hodnoverné zmienky predkoch rodu sú z rokov 1277 a 1283. Vtedy sa Benedikt z Mojmíroviec (syn Pavla) a jeho príbuzní Batur z Vinodolu a Miko z Vinodolu stali zakladateľmi jednotlivých vetiev rodov z Mojmíroviec. Ilmeriovci majú čiastočne spoločných predkov s rodom Sőlőšiovcov. Od konca 13. storočia a počas 14. storočia sa rod začal vetviť a objavovali sa prímenia Fodor, Boďo (obe vymreli počas 15. storočia) a Vereš. Všetci neskorší potomkovia rodu sú tak odvodení od vetvy Verešovcov, ktorá pochádza od Benedikta.
Ako prvý začal prímenie Vereš používať Šebastián z Mojmírovicec (* 1477† po 1502), syn Michala. Šebastián pôsobil ako kráľov vyslanec pri Nitrianskej stolici.
Ivanská vetva Nastaršie majetky rodu sa nachádzali v Mojmírovciach (lokality Genč, Taráň, Piešťany - zaniknutá lokalita pri dnešnom Poľnom Kesove), Ivanke pri Nitre a pri Svätoplukove (Oháj).
Ján z Mojmíroviec, syn Mikuláša bol zakladateľ ivánskej vetvy rodu, s prídomkom „de Iwankafalva“. Mikuláš sa ženil sa s jedinou dcérou Mikuláša z Ivanky pri Nitre, z rodu Branč-Lipovníkovcov. Ján sobášom s Margitou z Demandíc získal majetky v Demandiciach a v osade Hybec na Honte.
Ďalší významní členovia ivánskej vetvy rodu boli: Ondrej Irmeli, v rokoch 14981508 podžupan Nitrianskej stolice Imrich Literát, veľkovaradínsky prešpot (1549) František, kráľov zmocnenec (1520)
Fratišek sa oženil s Barborou (dcéra bratislavského podžupana Tomáša Ilešháziho). Františkov syn Ján (* 1569† po 1575) mal dve dcéry. Šlo o posledného mužského člena ivanskej vetvy rody Ilmériovcov.
Mojmírovská vetva Ivanská a mojmírovská vetva Ilmeriovcov mali spoločné majetky ešte v 16. storočí. Z tejto vety sa spomínajú napr.: Gregor, ostrihomský kanonik (13971416) Pavol, nitriansky kanonik (15121528) Urban, nitriansky kanonik (15401555)
Pôvodné majetky v Mojmírovciach boli sídlom rodu do polovice 18. storočia. Vtedy sa František odsťahoval do Žabokriek nad Nitrou. Táto vetva pokračovala jeho synom a vnukom Petrom, ktorým v roku 1839 vymrela.
Z mojmírovských Ilmeriovcov najdlhšie pretrvala vetva od Štefana, registrátora Uhorskej kancelárie. Významní sa stali jeho štyria synovia: Jozef Ürméni (* 1741† 1825) Ján Ürméni, prísediaci uhorskej súdnej tabule Michal Ürméni, správca Uhorskej komory Bernard Ürméni, podgenerál
Sídlo Jozefa Ürméniho vo Váli (Stoličnobelehradská stolica) sa stalo novým sídlom rodu. Aj Jozefovi synovia Ján, František a Maximilián dosiahli vysoké postavenie v uhorských úradoch. Nikdy však neboli povýšení do barónskeho alebo grófskeho stavu.
Posledný člen rodu bol Pavol Ürméni, ktorého smrťou v roku 1940 rod vymrel.
Bratislavská stolica Príslušníci rodu sa objavujú aj v Bratislavskej stolici. Prvý známy príslušník bol Demeter z Dolného Čepeňa (dnes miestna časť Serede), ďalší (Adam a Martin) sa objavujú v súpise šľachty z roku 1681. Potomkovia rodu vlastnili majetky na území Bratislavskej župy do druhej polovice 19. storočia.
Erb Erb z roku 1643 tvorí: „v [striebornom] štíte na [zelenej] pažiti stojaca odetá žena [modré šaty a biela zástera], ktorá drží v ľavej ruke tri [červené] ruže, v pravej tri [zelené] palmové ratolesti.“ Prikrývadlá sú zlato-modré a červeno-strieborné.
Poznámky
Referencie
Externé odkazy Čriepky z histórie : ÜRMÉNIOVCI - stredoveký šľachtický rod z Urmína
Kategória:Šľachtické rody na Slovensku Kategória:Šľachtické rody v Uhorsku Kategória:Mojmírovce