Ana Paukerová (rodená Hannah Rabinsohn; * 13. december 1893, Codăești, Rumunské kráľovstvo† 3. jún 1960, Bukurešť, Rumunsko) bola rumunská komunistická politička, ministerka zahraničných vecí v rokoch 19401950. Ana Paukerová sa stala prvou ženou na svete na poste ministerky zahraničných vecí v decembri 1947. Bola tiež neoficiálnou tajomníčkou Komunistickej strany Rumunska po druhej svetovej vojne.
Životopis Mladosť a politická kariéra Narodila sa do chudobnej, pobožnej ortodoxnej židovskej rodiny v Codăeşti vo Vasluiskej župe v Rumunskom kráľovstve (dnes Moldavsko) ako dcéra Sáry a (Cvi-) Hersh Kaufman Rabinsohnovcov. Jej starý otec bol židovským rabínom. Jej otec bol šochet – židovský mäsiar a člen synagógy, jej matka bola predavačka potravín. Mali štyri deti, ktoré sa dožili dospelosti; ďalšie dve zomreli v detskom veku. Ako mladá žena sa stala učiteľkou v Židovskej základnej škole v Bukurešti. Kým jej mladší brat bol sionista a ostal pobožným, ona si zvolila socializmus, vstúpila do Sociálnej demokratickej strany Rumunska v roku 1915, ktorá sa v roku 1918 premenovala na Socialistickú stranu Rumunska. Bola aktívnou členkou v pro-boľševickej frakcii, ktorá prevzala kontrolu po Zasadnutí strany 8.12. mája 1921 a pripojila sa do Kominterny pod názvom Socialisticko-komunistická strana (neskôr Komunistická strana Rumunska). Ona a jej manžel, Marcel Pauker, sa stali vedúcimi členmi. Obaja boli zatknutí v 1923 a v 1924 pre ich politické aktivity a obaja odišli do exilu do Berlína, Paríža a Viedne v 1926 a 1927. V roku 1928 Ana Paukerová sa presťahovala do Moskvy na to, aby vstúpila do Medzinárodnej Leninskej školy, ktorá školila najvyšších funkcionárov komunistického hnutia. Ostala v blízkom spojení s Dmitrijom Manuilským, popredným predstaviteľom Kremľa v Kominterne v roku 1930.
Predsedníctvo Komunistickej strany Ana Paukerová odišla do Francúzska kde sa stala inštruktorkou pre Kominternu a bola tiež zapojená do komunistického hnutia na Balkáne. Vrátila sa do Rumunska a bola zatknutá v roku 1935, bola súdená spolu s ostatnými komunistickými vodcami ako napr. Alexandru Moghioroș a Alexandru Drăghici, a bola odsúdená na ročné väzenie. V máji 1941, Rumunská vláda ju poslala do exilu do Sovietskeho zväzu výmenou za Iona Codreanu, bývalého člena Sfatul Țării (Besarabský parlament, ktorý odsúhlasil spojenie s Rumunskom 27. marca 1918), ktorý bol zadržaný Sovietmi po okupácií Besarábie v 1940. Medzitým jej manžel sa stal obeťou Sovietskej Veľkej čistky v 1938. Hovorí sa, že ho sama dala odsúdiť ako trockijského zradcu; archívne dokumenty Kominterny však odhalili, že to opakovane odmietala.
V Moskve, sa stala predsedníčkou exilovej Komunistickej strany Rumunska, neskôr známa ako „Moskovská frakcia“. Vrátila sa do Rumunska v roku 1944 keď Červená armáda vstúpila do krajiny, stala sa členkou povojnovej vlády, ktorá bola prevažne komunistická. V novembri 1947, nekomunistický minister zahraničných vecí Gheorghe Tătărescu bol zosadený a nahradený Paukerovou. Tak sa stala zároveň prvou ženou v moderných dejinách na tomto poste.
Ale prvoradé bolo pre ňu predsedníctvo Komunistickej strany. Ako členka štvorčlenného sekretariátu Ústredného výboru a formálne na druhom mieste vo vedení, Paukerová bola hlboko presvedčená, že je skutočnou vedúcou osobnosťou Rumunských komunistov v povojnovom období. V roku 1948 časopis Time zobrazil jej portrét a na titulku napísal „najsilnejšia žena nažive“. Neslávne známa ako „Železná lady“ rumunských komunistických politikov, bola všeobecne vnímaná ako bezvýhradná stalinistka a ako Moskovská agentka v Rumunsku.
Ana Paukerová nespochybniteľne zohrávala kľúčovú úlohu pri zavádzaní komunizmu v Rumunsku. Súčasne sa ukázala v povojnovom období ako umiernená rumunská komunistická vodkyňa. Paukerová nesie spoluvinu pri rozsiahlych čistkách a zatýkaní desiatky tisícov Rumunov, ktorí boli napojení na režim Iona Antonesca v roku 1945. Ale v auguste 1945 Paukerová a minister vnútra Teohari Georgescu prepustili všetkých 2 000 – 3 000 zatknutých a bola ponúknutá amnestia všetkým členom fašistickej Železnej gardy, ktorí sa nedopustili vážnych zločinov a ktorí zložili zbrane. Koncom roka 1944 alebo začiatkom 1945 presadila vytvorenie rozsiahlejšej koalície s Národnou roľníckou stranou (Partidul Național Țărănesc) a Národnou liberálnou stranou (Partidul Național Liberal), ale bola zrušená Jozefom Stalinom; preto sa v marci 1945 vytvorila komunistická vláda, ktorú zahŕňala zmenšenú koalíciu s frakciou národných liberálov pod vedením Gheorgha Tătăresca.
Počas tejto doby ako sama neskôr opisovala, sa Paukerová snažila o „typ sociálno-demokratickej politiky“ hromadným náborom až 500 000 nových členov komunistickej strany bez overovania ich minulosti, vrátane bývalých členov Železnej gardy. Táto politika bola neskôr predmetom útokov na Paukerovú počas jej čistiek , a rýchlo bola zrušená. Mnohí z tých, ktorí vstúpili do strany počas Paukerovej kampane hromadného prijímania, boli vylúčení počas čistiek v rokoch 1948 až 1950, a masové zatýkanie sa vrátilo aj s odvetou v roku 1947 (vrátane členov Národnej roľníckej strany a Národnou liberálnou stranou, ako aj amnestovanými členmi Železnej gardy). Síce sa podvolila Sovietskemu rozkazu zatknúť vodcov nekomunistickej opozície, Paukerová sa údajne postavila proti zatknutiu prominentov Národnej roľníckej strany Cornelia Coposa a Ghiță Popa a apelovala na predsedajúceho sudcu, aby bol vo svojom rozsudku zhovievavý voči predsedovi Národnej roľníckej strany Iuliovi Maniovi.
Preskúmaním jej záznamov zo skorších povojnových rokov, historik Norman Naimark zistil, že Paukerovej politika v rokoch 19451948 je značne podobná s poľským vodcom Władysławom Gomułkom. Vyzývala na koalíciu s „historickými stranami“, naliehala na kompromisy s „buržoáznymi“ politikmi, a snažila sa o odklon perzekúcií sociálnych demokratov a liberálov.
Tieto rozpory by sa boli zintenzívnili pod vplyvom stalinistického tlaku studenej vojny od roku 1947. Ana Paukerová bola zatvrdená a preverená stalinistka, ktorá bola fanaticky lojálna Stalinovi a Sovietskemu zväzu, keď raz pripustila, že „keby mi Najvyšší Soviet niečo povedal, bolo by to pre mňa ako Sväté písmo... keby mi povedali, že ZSSR niečo potrebuje, urobila by som to... keby mi povedali aby som sa hodila do ohňa, spravila by som to“. Napriek tomu Paukerová paradoxne zastávala množstvo politických rozhodnutí, ktoré boli v rozpore s politikou Kremľa aj počas doby Kominterny „veľkého stalinizmu“, keď sa snažil Sovietsky zväz vybudovať jednu, hegemónickú líniu všetkých jeho satelitov. V roku 1948 sa postavila proti previerkam a čistkám veľkého počtu ľudí, ktorí vstúpili do Komunistickej strany počas masovej náborovej kampane, hoci Kominterna takéto previerky robila v celom bloku. V roku 1949 sa postavila proti výstavbe kanála Dunaj-Čierne more, hoci podľa jej svedectva, tento projekt Stalin sám osobne navrhol. V rokoch 19491952 sa postavila čistkám rumunských veteránov v španielskej občianskej vojne a francúzskeho odboja ako súčasť blokovej kampane Moskvy proti Josipovi Brozovi Titovi, alebo prinajmenšom sa nezúčastňovať represií pretože neboli hromadne očistení ani po Paukerovej páde. Jej kolegovia a spolupracovníci ju nahlásili, že sa postavila proti Stanovi keď chceli postaviť pred súd ministra spravodlivosti Lucrețiu Pătrășcanu, a bola obžalovaná hlavným sovietskym poradcom pri Securitate zo „sabotovania a odloženia vyšetrovania“ v prípade Pătrășcanu. (Toto ostáva predmetom debaty historikov, pretože v rumunských archívoch je nedostatok dôkazov o vplyve Paukerovej na Pătrăşcanu, pretože všetky prepisy politbyrových rozhovorov o vyšetrovaní Pătrăşcanu boli zničené na základe príkazu generálneho tajomníka Gheorgha Gheorghiu-Deja).
Navyše Paukerová podporovala, pomáhala a uľahčovala emigráciu približne 100 000 Židov do Izraela od jari 1950 do jesene 1952, v čase keď všetky ostatné sovietske družice zatvárali svoje brány voči Židovskej emigrácií v súlade s narastajúcou Stalinovou „protisionskou“ kampaňou. Pevne sa postavila proti vynútenej kolektivizácií, ktorá prebehla na základe príkazu Moskvy v lete 1950, kým bola v Kremlinskej nemocnici a podstupovala liečbu rakoviny prsníka. Ostro odsúdila taký nátlak ktorý „absolútne nesúhlasí s líniou našej strany a úplne sa stavia voči skutočným myšlienkam Komunizmu“, dovolila roľníkom ktorí boli vtlačení do kolektívnych fariem sa vrátiť k súkromnému farmárčeniu a účinne tak zastavila ďalšiu kolektivizáciu v priebehu roka 1951. Toto, rovnako ako jej podpora zvyšovania cien poľnohospodárskych produktov od roku 1947 napriek jej Sovietskym „poradcom“, spolu s podporou integrácie kulakov do rozvíjajúceho sa socialistického poriadku, viedlo Stalina k tomu, že sa Paukerová osudovo odchýlila do „sedliackej ne-marxistickej politiky“.
Paukerovej „Moskovská frakcia“ (mnohí jej členovia, ako Paukerová, strávili roky v exile v Moskve) sa postavila proti „Väzenskej frakcii“ (väčšina z nich strávila obdobie fašizmu v rumunských väzniciach, najmä vo väzení Doftana). Gheorghe Gheorghiu-Dej, de facto vodca väzenskej frakcie, podporil intenzívnu poľnohospodársku kolektivizáciu, tlačil na proces a popravu Lucreția Pătrășcana, a bol rigígny stalinista; hoci nesúhlasil s niektorými druhmi sovietskeho vplyvu (ktorý by sa vyjasnil v časoch destalinizácie, keď ako vodca rumunských komunistov bol rezolútnym oponentom Nikitu Chruščova.
Pád a obetný baránok Gheorghiu-Dej profitoval z rastúceho antisemitizmu v sovietskej politike a aktívne loboval u Stalina, aby podnikol kroky proti Paukerovej frakcii. Gheorghiu-Dej odcestoval do Moskvy v auguste 1951, aby získal Stalinov súhlas na očistenie Paukerovej a jej spojencov na ministerstve (Vasile Luca a Teohari Georgescu). Ale archívne dôkazy viedli Vladimíra Tismaneanu k záveru, že „pád Any Paukerovej sa neobjavili len tak, alebo dokonca najmä vďaka skúsenému manévrovaniu Gheorgia-Deja – ako bolo publikované v rumunských románoch z 80. rokov, ale predovšetkým ako Stalinovo rozhodnutie, aby sa v Rumunsku začala zásadná politická čistka“. Paukerová, Luca a Georgescu boli očistení v máji 1952, čím si Gheorghiu-Dej upevnil svoju pozíciu v krajine a strane.
Obvinenia proti Ane Paukerovej sa stále viac sústreďovali na jej postoje k Sionizmu a Izraelu. Bola obvinená z podpory „podvratnej a špionážnej činnosti Izraelského veľvyslanectva a sionistov v krajine“, „uzavretiu tajných záväzkov voči izraelským diplomatom“ a prejavom „nacionalistických postojov k emigrácií Židov do Izraela“, a vyzradenia tajných informácií nepriateľovi (USA) prostredníctvom svojho hlavného agenta „medzinárodného Sionizmu“.
Paukerová bola zatknutá 18. februára 1953 a podstúpila predĺžené vypočúvanie v príprave na politický proces, tak ako tomu bolo u Rudolfa Slánskeho a ostatných v Pražskom procese. Po Stalinovej smrti v marci 1953 bola prepustená z väzenia a na priamy príkaz Vjačeslava Molotova bola v domácom väzení, ktorý údajne tak konal po naliehaní jeho manželky Poliny Žemčužinovej, Paukerovej priateľke, ktorá bola sama prepustená z väzenia krátko po Stalinovej smrti.
Po XX. zjazde Komunistickej strany v Moskve existovali obavy, že by Chruščov mohol donútiť Komunistickú stranu Rumunska k rehabilitovaniu Paukerovej a jej možné dosadenie za nového rumunského vodcu. Gheorghiu-Dej pokračoval v jej obetovaní, Vasila Lucu (László Luka) a Teohara Georgescu za ich údajné stalinské excesy koncom 40-tych a začiatkom 50-tych rokov, napriek tomu že naliehali na zmiernenie dogmatického domáhania Gheorghia-Deja. Obdobie kedy boli pri moci traja, bolo poznačené politickými prenasledovaniami a vraždami oponentov (ako napríklad neslávne pokusy vymývania mozgov robené vo Piteștickom väzení v rokoch 19491952). Gheorghiu-Dej, ktorý mal toho dosť na rováši, využíval takéto praktiky nato, aby zaistil svoju politiku v poststalinistickej dobe.