náhľad|Sídlo ÚESA SAV na Klemensovej ulici č. 19 v Bratislave
Ústav etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied (skr. ÚESA SAV) je jeden z ústavov tretieho oddelenia Slovenskej akadémie vied. Jeho vznik bol schválený 20. decembra 1945 a svoju činnosť začal začiatkom roku 1946 pod názvom Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied a umení. V roku 1994 bol premenovaný na Ústav etnológie SAV.
Názvy Staršie názvy ústavu sú: 19461951 Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied a umení, 19511953 Národopisná sekcia Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení, 19531955 Národopisný kabinet Slovenskej akadémie vied a umení, 19551994 Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied, 19942019 Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied.
Činnosť Ústavu etnológie SAV V súčasnosti sa toto vedecké pracovisko zaoberá základným a aplikovaným výskumom v odboroch etnológia, kultúrna a sociálna antropológia a religionistika. Hlavným poslaním ústavu je skúmať človeka a jeho sociálne vzťahy, jeho spôsob života, ako aj kultúrne tradície v komparatívnej a historickej perspektíve. Okrem základného výskumu sú na tomto pracovisku realizované aplikačné projekty, ktoré sa zaoberajú problematikou života národnostných menšín na Slovensku, vzťahmi minorít a majority, ľudských práv, rodovej rovnosti, sociálnej exklúzie a inklúzie, migrácie a kultúrnej rozmanitosti.
Základný výskum Ústavu etnológie SAV je orientovaný na etnologické a kultúrno-antropologické štúdium kultúry a spôsobu života Slovákov na Slovensku i v zahraničí. Výskum je sústredený na národnosti a etnické skupiny žijúce na našom území, ale aj na porovnávacie medzikultúrne štúdium etnických skupín a národov Európy. ÚESA SAV je zároveň sídlom redakcií odborných časopisov: Slovenský národopis, Etnologické rozpravy. Okrem toho je tiež sídlom Národopisnej spoločnosti Slovenska a jej archívov.
Hlavné výskumné oblasti: Dynamika sociálnej zmeny a diverzifikácie : téma spojená s pracovnými migrantmi a utečencami Komunikačné základy civilizácie : medzigeneračná komunikácia ako predpoklad riešenia aktuálnych sociálnych problémov Holokaust : dokumentácia, rozhovory s ľuďmi, ktorí prežili holokaust Sociálna inklúzia a zamestnateľnosť : problém chudoby ekonomicky vylúčených skupín, problém starnutia a uplatnenia mladých ľudí Kultúrna tradícia a kultúrna zmena – Pamäť a identita slovenskej kultúry : kultúrne dedičstvo ako základ kultúrneho a kreatívneho priemyslu, rozvoja regiónov a turizmu Sociokultúrny vývoj po roku 1989 a urbánne prostredie : premeny miest po sociálnej, demografickej a urbánnej stránke Náboženstvo v období neskorej modernity : výskum modernej religiozity
Archívy Ústavu etnológie SAV Pracovisko okrem vedeckého výskumu zabezpečuje zhromažďovanie, spracovávanie, ochranu a praktické využívanie archívnych fondov. Vedecké archívy pracoviska sa začali budovať v roku 1953. Textový archív obsahuje 1 486 výskumných správ. V digitálnom archíve sa nachádza viac ako 125 tisíc digitalizovaných dokumentov, predovšetkým fotografií, diapozitívov a kresieb, ktoré pochádzajú z územia Slovenska. Digitálna zbierka obsahuje aj materiály pochádzajúce zo zahraničných výskumných ciest domácich etnológov. Ústav etnológie SAV disponuje i vlastnou knižnicou, v ktorej je vyše 12 556 kníh a 53 titulov periodík, z nich je 42 zahraničných. Knižnica je dostupná pre odbornú i laickú verejnosť.
Dejiny Ústavu etnológie SAV Vznik pracoviska Národopisný ústav, respektíve dnešný Ústav etnológie SAV, vznikol na základe uznesenia prijatého na IV. konferencii vedeckých ústavov Slovenskej akadémie vied a umení (skrátene SAVU), ktorá sa konala dňa 20. decembra 1945. „V rozprave na nej R. Žatko navrhol založenie Etnografického ústavu, kde by sa skoncentrovalo bádanie slovenskej ľudovej kultúry. Potreba vzniku pracoviska sa zdôvodnila tým, že dovtedajšie ústavy nespĺňali spomenuté poslanie bádania slovenskej ľudovej kultúry v plnej miere.“ Nasledujúci rok 1946 bol schválený nový zákon o SAVU. Tento zákon umožnil jej autonómne, apolitické budovanie a fungovanie ako slobodnej inštitúcie, ktorej cieľom bolo vykonávanie vedeckej a umeleckej činnosti na európskej úrovni. 1. februára 1946 sa stal Národopisný ústav oficiálne jedným z 9 ústavov prvej triedy SAVU a za jeho riaditeľa bol menovaný Rudolf Žatko. Ústav mal málo odborných pracovníkov, preto si od začiatku svojej existencie prizýval na terénne výskumy a riešenie ďalších úloh externých spolupracovníkov a študentov. V tom čase bolo pre SAVU veľmi náročné získať dostatok odborných pracovníkov. Aj z toho dôvodu zastávali vedúce pozície na jednotlivých pracoviskách predovšetkým externí odborníci.
Štátny prevrat v roku 1948 so sebou priniesol aj zmenu v realizácii vedeckej praxe. V súlade s tým museli aj pracovníci Národopisného ústavu študovať sovietsku literatúru a pravidelne o tom informovať Správny výbor prostredníctvom pracovných výkazov. Na začiatku 50. rokov musela SAVU výraznejšie čeliť novým politickým a spoločenským podmienkam, ktoré so sebou priniesla zmena politickej situácie. No kým iné pracoviská sa s týmito zmenami stretli neskôr, Národopisný ústav sa s dôsledkami novej politickej situácie musel pasovať už v roku 1948. V tom čase začali porady so zástupcami Matice slovenskej. Tieto porady sa dotýkali premien v organizácií vedeckej činnosti na Slovensku a mali čiastočne ideologický motív, ktorý súvisel s politickými zmenami. Zástupcovia Matice Slovenskej dospeli k záveru, že Národopisný ústav by mal byť premiestnený do Martina a zmeniť sa na Národopisný ústav Matice slovenskej. Akadémia vied však tieto závery odmietla a Národopisný ústav ostal v Bratislave pod záštitou SAVU.
V roku 1949 sa riaditeľom stáva Ján Mjartan. Od nasledujúceho roku 1950, začal Národopisnom ústave postupne stúpať počet vedeckých pracovníkov, no zároveň sa začal výraznejšie prejavovať politický vplyv na fungovanie tohto pracoviska. „V máji 1950 generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ďalej len ÚV KSS), Štefan Bašťovanský na IX. zjazde KSS určil pre oblasť kultúrnej a vednej politiky ako hlavné úlohy prekonanie nepriateľských ideológií a individualizmu v prospech metód kolektívnej práce, osvojenie si plánovitej vedeckej činnosti, riešenie „veľkých aktuálnych otázok nášho života“, a to na základoch ideológie marxizmu-leninizmu a uplatňovaním kritiky a sebakritiky vo vedeckej práci“. V roku 1951 bol preto Národopisný ústav zrušený a pričlenený k Historickému ústavu ako jeho národopisná sekcia. Zrušenie bolo iba dočasné a už nasledujúci rok bola obnovená samostatnosť pracoviska pod novým názvom: Národopisný Kabinet SAVU. Rok 1952 priniesol i ďalšie premeny, ktoré sa týkali organizačných zmien v SAVU. Slovenskú akadémiu vied a umení vystriedala Slovenská akadémia vied a Národopisný Kabinet sa v roku 1953 stáva jej členom v oblasti spoločenských vied. Riaditeľom ostáva Ján Mjartan. Hlavné úlohy ústavu v tomto období boli: Štúdium spôsobu života a kultúry slovenskej dediny za jej prechodu k socializmu Štúdium spôsobu života a kultúry robotníckej triedy Prehodnotenie dejín slovenskej etnografie a folkloristiky od štúrovcov počínajúc. Národopisný ústav od svojho vzniku vplýval na vývoj etnológie. Svoj vplyv si zachovalo aj potom, ako sa stalo členom jednej zo sekcií Slovenskej akadémie vied v oblasti spoločenských vied. Pôsobenie pracoviska sa dotýkalo a zahŕňalo formy etnografickej práce, metodologické a teoretické prístupy, ale aj hľadanie rovnováhy medzi nezávislou vedou a spoločensky angažovaným odborom.
Ďalší vývoj 50. roky 20. storočia príliš nepriali humanitným vedám, ich rozvoj preto napredoval len pozvoľna. Rýchlejšiemu rozmachu humanitných disciplín bránila politika SAV, ktorá uprednostňovala technické a prírodovedné smery a jednak istá nedôvera, ktorú k humanitným vedcom prechovávali zamestnanci štátnych a straníckych orgánov. Tí im vyčítali „nedostatočnú ideologickú uvedomelosť, apolitickosť, a pod. Ideálom „socialistického“ spoločenskovedného výskumníka mal byť rovnako odborník, ako aj politicky i ideovo uvedomelý pracovník“. Táto uvedomelosť sa mala prejavovať v angažovanosti pracovníkov, pričom jednou z možností bola napr. lektorská aktivita na ideologických školeniach. Aby mali štátne orgány istotu v tom, že vedeckí pracovníci napĺňajú ich normy spustili kontroly. Od roku 1958 boli spustené tzv. previerky, ktorých cieľom malo byť overenie „triednej a politickej spoľahlivosti“ zamestnancov SAV. Cieľom previerok nebolo len overovanie lojality vedcov a zamestnancov SAV k politickému režimu v Česko-Slovensku. Ich účel spočíval aj v snahe o vytvorenie zámienky pre zníženie stavu pracovníkov v štátnych inštitúciách, čiže aj v Slovenskej akadémii vied. Výsledky previerok pracovníkov Národopisného ústav SAV neboli bezproblémové, napriek tomu si pracovisko zachovalo počet zamestnancov. V roku 1958 dostáva Národopisný ústav SAV okrem iného aj novú riaditeľku, ktorou sa stala Božena Filová. Tá sa podobne ako predchádzajúce vedenie ústavu usilovala o zvýšenie počtu pracovníkov NÚ SAV, vďaka čomu v priebehu nasledujúcich 15 rokov Národopisný ústav strojnásobil počet zamestnancov. „Napriek zložitým politickým podmienka a rôznym priamym i nepriamym zásahom vládnej moci do vedeckej činnosti Národopisného ústavu SAV, jeho pracovníci dokázali vybudovať funkčné pracovisko základného výskumu vo všetkých jeho zložkách.“
NÚ SAV reagoval flexibilne a jeho pracovníci sa usilovali o sledovanie spoločenských zmien v rámci plánovania výskumu a vedeckých projektov, ktoré v tom čase ústav realizoval. Okrem sledovania premeny kultúry a spoločenskej situácie, kládli výskumníci NÚ SAV dôraz na záchranný výskum folklóru a tradícií s ním spojených, nehovoriac už o kultúre slovenských etnických menšín. Okrem vyššie uvedených projektov sa pracovníci ústavu venovali aj mnohým ďalším povinnostiam, napr. vyučovaniu, spolupráci s ľudovými umelcami a ľudovými súbormi.
V tomto období (60. roky 20. storočia) sa ústav venoval trom ústredným tematickým celkom. Išlo o: dejiny ľudovej kultúry na Slovensku, vplyv industrializácie na život a kultúru obyvateľstva a ľudovú kultúru v karpatskej oblasti. „Od roku 1967 začala vychádzať edícia Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry – a hneď do konca desaťročia v nej publikovali dve pracovníčky NÚ SAV svoje autorské monografie“. Išlo o autorky Soňu Burlasovú a jej dielo Ľudové balady na Horehroní (1969) a Emu Kahounovú a jej dielo Ľudové vinohradnícke stavby a lisy (1969). Pracovisko NÚ SAV participovalo aj na vydaní medzinárodne úspešného diela Československá vlastivěda. Do roku 1969 sa na tomto pracovisku výraznejšie rozvíjali diskusie o predmete bádania národopisu, čo postupne posilňovalo potenciál pracoviska pre riešenie ďalšieho výskumu „súčasnosti“.
Od normalizácie po revolúciu