Bitka okolo Suomussalmi a na Raatskej ceste prebiehala od 30. novembra 1939 do 8. januára 1940 a predstavuje najväčšie fínske víťazstvo v Zimnej vojne a jednu z najdrvivejších porážok v histórii Červenej armády. Zoskupenie plukovníka Siilasvua zložené z torza 9. pešej divízie a bojovej skupiny Susi (ktoré dohromady nemali ani silu jednej kompletnej divízie) v tejto bitke celkom zničilo 47. armádny zbor I. F. Dašitseva tvorený dvomi posilnenými divíziami, tankovou brigádou a plukom tzv. Fínskej oslobodeneckej armády (FOA).
Opis oblasti Oblasť okolo Suomussalmi sa nachádza v severnom Fínsku a je celkom nevhodná pre vedenie modernej mobilnej vojny. Ide o mierne zvlnenú krajinu nepriestupných pralesov, močiarov, jazierok a jazier. Niekoľko metrov až desiatky metrov vysoké pahorky ju pretínajú od severu na juh (teda kolmo k predpokladaným smerom postupu sovietskych jednotiek). Stav komunikácii medzi sovietsko-fínskymi hranicami a Suomussalmi bol extrémne zlý. Fakticky existovali iba dve relevantné – dvojpruhová štrkom vysypaná lesná cesta Suomussalmi – Raat a ešte horšie zjazdná komunikácia Suomussalmi – Juntusranta. Komunikačná sieť medzi Suomussalmi a fínskym vnútrozemím bola naproti tomu podstatne hustejšia a navyše bola značne posilnená celkom novou (a Sovietom neznámou) železničnou traťou, ktorá siahala až do Hyrynsalmi, malého mestečka ležiaceho 25 míľ (40 kilometrov) juhozápadne od Suomussalmi.
Plány strán Fínska armáda Fínska strana si bola vedomá nevhodnosti danej oblasti pre vedenie mobilnej vojny a obrovských logistických problémov, ktoré by Červená armáda musela riešiť pri väčšom útoku cez ňu, a preto nepredpokladala, že by tu nepriateľ nasadil väčšie sily. Pre obranu a prípadné výpady na nepriateľské územie tu bol umiestnený jediný samostatný prápor domobrany pod vedením majora Kariho. Úder celého armádneho zboru predstavoval pre Fínov šok, ale ani výhoda úplného prekvapenia, ktoré ZSSR docielil, nemohla vyvážiť ostatné potom veľmi negatívne okolnosti.
Keď fínske velenie naplno pochopilo rozsah a cieľ nepriateľského úderu, najskôr vyslalo na sever niekoľko menších jednotiek pre vystuženie obrany. Plán teda zo začiatku zostával rovnaký. Potom však maršal Mannerheim dospel k rozhodnutiu, ktoré neskôr označil za jedno z najťažších vo svojom živote: celkom sa spoľahol na hlásenie tajnej služby ohľadom síl Červenej armády zhromažďujúcich sa proti Mannerheimovej línii, vyhodnotil tieto sily ako nedostatočné, a napriek tomu, že očakával v blízkej dobe masívny úder na hlavnom fronte na Karelskej šiji, neváhal odoslať väčšinu svojich rezerv severne od Ladožského jazera. Najväčšia časť posíl tu získala práve oblasť Suomussalmi. Predstavovala ju nekompletná 9. pešia divízia, ktorej veliteľ, plukovník Siilasvuo, dostal rozkaz zničiť všetky nepriateľské invázne sily v oblasti. Plán sa opieral o špecifiká miestneho terénu, rozdielne schopnosti oboch armád a maximálne ťažil z neschopnosti Červenej armády koordinovať akcie jednotlivých jednotiek, najmä potom pokiaľ ide o spoluprácu medzi 163. a 44. divíziou, ktoré mali byť držané a zničené oddelene.
Červená armáda 47. armádny zbor vyslaný proti Sumoussalmi predstavoval mimoriadne silné zoskupenie, ktorého úlohy siahali ďaleko za jednoduché ovládnutie oblasti. V skutočnosti boli jeho ciele považované za minimálne rovnako dôležité ako hlavný úder proti Mannerheimovej línii. Očakávalo sa od neho, že kliešte vytvorené 163. a 44. divíziou a pričlenenými jednotkami rozdrvia obrancov Suomussalmi a budú pokračovať do fínskeho vnútrozemia smerom na prístav Oulu. Jeho dosiahnutím, ktoré bolo plánované do 14 dní po zahájení konfliktu, by bolo Fínsko rozťaté na dve časti a odrezané od akýchkoľvek dodávok či pomoci zo strany Švédska.
Plán, ktorého duchovnými otcami boli Mereckov a Vorošilov a ktorého detaily mal dopracovať veliteľ 9. armády Čujkov, bol však veľmi vágny a vychádzal z nezmyselných predpokladov. Nebral do úvahy miestne podmienky, nezaoberal sa zjavnou nepripravenosťou Červenej armády na boj v subpolárnych podmienkach, bez zjavného dôvodu predpokladal minimálny odpor až podporu miestneho obyvateľstva. Viac ako riešením vojenských otázok sa zaoberal detailnou prípravou vojenskej prehliadky, ktorú mala 44. divízia po príchode do Oulu usporiadať. Najväčšou trhlinou plánu však bola úplná závislosť na faktoch, že Fíni nebudú klásť odpor a boje sa skončia do konca decembra, pretože sovietske velenie nebolo schopné zaistiť zásobovanie svojich jednotiek. Neexistovali žiadne varianty plánu pre boje a plnohodnotné zásobovanie zboru po 21. decembri, velenie celkom otvorene počítalo s tým, že v tej dobe budú už boje ukončené a armáda si zaobstará väčšiu časť potravín z dobytej oblasti. Keď potom postup červenoarmejcov narazil na prudký odpor Fínov a plán sa zrútil, zrútilo sa spolu s ním aj sovietske velenie v oblasti.
Divízni velitelia Zelencev a Vinogradov, veliteľ zboru Dašitsev a veliteľ armády Čujkov sa navzájom obviňovali z neschopnosti, sabotáží a zbabelosti a odmietali prevziať zodpovednosť za situáciu. Velitelia oboch divízií zúfalo prosili o povolenie k prebytiu sa z obkľúčenia, ale obaja ich nadriadení, za sekundovania politických komisárov, o ich žiadosti nevedeli rozhodnúť a odmietali patričné rozkazy vydať. Čujkov potom vydal absurdné inštrukcie v zmysle držať posty a pútať na seba nepriateľské sily a doplnil ich nesplniteľnými sľubmi zásobovania vzdušnou cestou. V tejto zúfalej situácii sa nakoniec velitelia divízií vzbúrili a pokúsili sa prebiť domov bez ohľadu na rozkazy velenia, ktoré ich už zjavne odpísalo. Čakali však príliš dlho.
Popis bitky Bitka začína – pád Suomussalmi Červená armáda začala útok ráno 30. novembra 1939. Pôvodný plán počítajúci s kliešťami tvorenými 163. a 44. divíziou musel byť opustený, pretože 44. divízia nedorazila na bojisko včas. Útok teda začala sama 163. divízia s k nej pripojenou časťou 21. tankovej brigády a podpornými jednotkami FOA. Ťažiskom útoku sa stala komunikácia Juntusranta-Suomussalmi. Časť odlúčených jednotiek zaútočila aj po komunikácii Raat-Suomussalmi.
Hlavný úder 163. streleckej divízie dopadol na nič netušiacu nekompletnú rotu pohraničnej stráže poručíka Ela. Jeho zúfalé volanie o pomoc tvárou v tvár takmer dvestonásobnej presile nepriateľa bolo jeho nadriadenými zo začiatku vyhodnotené ako panikárenie a bolo mu povedané, že musí bojovať lepšie. Túto odpoveď dostal aj na druhú žiadosť popoludní. Posilnená niekoľkými odlúčenými pohraničníkmi a neodvedenými príslušníkmi domobrany (teda väčšinou príliš mladými, resp. príliš starými) pokračovala jeho jednotka v zúrivých ústupových bojoch na trase Juntusranta-Linna-Palovara. 2. decembra sa zachytila tesne pred Linnou a na niekoľko hodín celkom zastavila sovietsky postup, ale nepriateľ využil svoju početnú prevahu a keď neuspel s priamym útokom, začal ju obkľučovať zo severu. Elo teda ustúpil priamo do osady Linna, Sovieti ho však nasledovali natoľko tesne, že už nestihol evakuovať jej obyvateľov. 3. decembra o osadu vypukol zúrivý boj.
Priame údery boli odrazené, ale rozsiahle obchvatné manévre, ktorým Elo nemohol pre nedostatok mužov zabrániť, určili osud stretnutia. 3. decembra večer, po 4 dňoch nepretržitých bojov bez výraznejších posíl, už sčasti obkľúčený a s takmer 2/3 mužov mŕtvych alebo ťažko ranených, Elo neuniesol situáciu a zastrelil sa. Jeho nástupca, poručík Arainne, prikázal okamžite opustiť Linnu bez ohľadu na obyvateľov, ktorých sa nepodarí evakuovať, a pokračoval v ústupových bojoch. Juhozápadne od Palovary bola jeho rota konečne posilnená o dve čaty odlúčené roty Kontula, ale aj napriek tomu nemohla táto skupina zastaviť nástup 163. divízie, ktorá na lepšej ceste a voľnejšom priestore nabrala rýchlosť.
V rovnakej dobe major Kari dokonale pochopil, že nie je schopný splniť pôvodné rozkazy o vpáde na sovietske územie (jeho prápor pri pokuse o ich splnenie narazil na odpor minimálne pluku podporovaného tankmi a po ťažkých stratách musel ustúpiť), a začal sa presúvať smerom k Suomussalmi. Jeho rozkazy boli vzápätí potvrdené fínskym velením, ktoré už celkom prehodnotilo svoj názor na „panikárenie“ a začalo k Suomussalmi odosielať všetky dostupné a uvoľniteľné jednotky z okolia. Ale už bolo neskoro, kľúčový bod Palovara padol 4. decembra a bolo zjavné, že na relatívne voľnom a prehľadnom priestore medzi Palovara a Suomussalmi sa so svojimi silami nemôže podariť nepriateľa zadržať. Fínske velenie preto rozhodlo o vyprázdnení Suomussalmi a zaujatí obranných pozícií západne a juhozápadne od jazier Niskanselka a Haukipera. Toto rozhodnutie bolo potvrdené 5. decembra. Ten istý deň začalo fínske velenie do oblasti urýchlene sťahovať jednotky z ďalších oblastí, ktoré neboli vystavené nepriateľskému útoku, najmä potom išlo o 16. samostatný prápor rozmiestnený skôr okolo cesty na Kuusamo. Ten sa stretol s prieskumnými jednotkami 163. divízie, ktoré Zelencev vyslal po dobytí Palovary severným smerom, a zahnal ich späť. Hlavná časť práporu sa rozložila okolo jazera Piispa, aby znemožnila rozvíjať postup Červenej armády týmto smerom a pripravila vlastné akcie proti tylovým pozíciám nepriateľa. Začala tiež vysielať hliadky monitorujúce presuny nepriateľských kolón, tieto patroly sa však zatiaľ boju pokiaľ možno vyhýbali.
Major Kari vyslal časť jednotiek, aby dohliadli na evakuáciu a zničenie Suomussalmi a so zvyškom pokračoval v zdržiavacom a ústupovom boji so sovietskymi jednotkami postupujúcimi k Suomussalmi po Raatskej ceste. V priebehu 5. decembra dosiahol obrovský úspech, keď jeho muži napadli a zničili nepriateľskú predsunutú jednotku podporovanú dvomi tankmi a zmocnili sa kompletnej sady sovietskych šifier. Vďaka tomuto úspechu potom Fíni po celý zvyšok bitky zachytávali a dešifrovali sovietsku rádiokomunikáciu v reálnom čase, čo zmarilo veľa sovietskych plánov. Karimu sa podarilo celkom zastaviť postup nepriateľských síl na šiji medzi jazerami Kuomas a Kuivas, ale vzhľadom k nezadržateľnému postupu nepriateľa na Suomussalmi zo severu mu bolo jasné, že bude nutné túto pozíciu opustiť.
Stalo sa tak 7. decembra. Ten istý deň bolo opustené aj Suomussalmi. Jeho zničenie nebolo tak úplné, ako by si Fíni predstavovali, niekoľko málo domov zostalo stáť, hoci všetci obyvatelia boli evakuovaní a v meste nezostal prakticky žiadny použiteľný materiál alebo potraviny. 163. strelecká divízia obsadila Suomussalmi ten istý deň. V danej chvíli celkom ovládala celú oblasť od tohoto mesta až k sovietskym hraniciam, vrátane všetkých životne dôležitých komunikácii a Zelencev sa domnieval, že má všetko pod kontrolou. Celkovo sa teraz zaoberal najmä plánmi na ďalší postup na západ. Zhruba v tejto dobe sa však zmenil postoj fínskeho velenia k oblasti a maršal Mannerheim prikázal plukovníkovi Siilasvuovi, aby sa aj s torzom 9. pešej divízie presunul do oblasti Suomussalmi, prevzal tu velenie a zničil ruské invázne sily.
Karta sa obracia 8. decembra sa Zelencev pokúsil rozšíriť kontrolu nad oblasťou, ale neúspešne. 662. pluk nedokázal na severe vstúpiť do Puolanky cez tvrdý odpor 16. samostatného práporu a bol s ťažkými stratami odrazený späť. V priebehu bojov bol ťažko zranený veliteľ 16. práporu major Pallari. Na juhozápade bol zasa po ťažkých bojoch odrazený pokus dvoch plukov o prekročenie Haukipery. Už tak zlé počasie sa začalo zhoršovať. V oblasti sa začali objavovať až dvojmetrové snehové záveje a teplota v noci klesala hlboko pod −20 °C. Keď ani opakovanie útokov o deň neskôr neprinieslo efekt, rozhodol sa Zelencev obmedziť svoju útočnú aktivitu a vyčkať na pomoc 44. divízie. Zdá sa, že sa stále domnieval, že všetko je pod kontrolou, pretože aj keď pripustil nedostatočnosť svojej údernej sily, stále neveril, že by mohla byť jeho pevná pozícia ohrozená a zrejme ani nemal patričný prehľad o stave a plánoch ohľadom zásobovania.