Špinavá vojna () je označenie pre éru 70. a 80. rokov 20. storočia v Argentíne, ktorá sa vyznačovala štátom riadenými a vykonávanými akciami, ktorých cieľom bolo potlačiť údajnú hrozbu zo strany ľavice, ktorá sa podľa predstaviteľov argentínskych ozbrojených síl snažila získať moc a pretvoriť Argentínu na socialistický, resp. komunistický štát. Vzhľadom k tomu, že metódy, ktoré armáda používala boli veľmi brutálne, je konanie vojenskej chunty označované za éru štátneho terorizmu. Samotný pojem špinavá vojna však nie je v Argentíne veľmi využívaný. Toto obdobie je v Argentíne označované ako Terrorismo de Estado en Argentina en las décadas de 1970 y 1980, teda Štátny terorizmus v Argentíne v 70. a 80. rokoch.
Toto obdobie sa však nezačalo až s príchodom poslednej vojenskej chunty v roku 1976, ale obdobné akcie sa diali aj pred tým. K ich výraznému nárastu, zvýšeniu organizovanosti a veľkému zvýšeniu brutality však došlo až s príchodom vojenskej vlády v roku 1976, kedy táto oznámila začiatok tzv. Národného reorganizačného procesu (Proceso de Reorganización Nacional). Konanie ozbrojených síl sa vyznačovalo potláčaním ľudských práv, násilím, prenasledovaním, systematickým mučením, miznutím nepohodlných osôb, manipuláciou s informáciami a inými metódami štátneho terorizmu. Vojenská vláda tiež pristupovala k odoberaniu stoviek malých detí obetiam (rodičia týchto detí boli pred tým často zavraždení) a tieto boli následne odovzdané rodinám vojakov alebo sympatizantom chunty, ktorí mali tieto deti "prevychovať" podľa predstáv vojenskej vlády. Odhaduje sa, že od roku 1976 až do konca vojenskej vlády v roku 1983 si táto činnosť argentínskeho štátu vyžiadala až 30 000 obetí. Časť z týchto obetí však zahynula aj v dôsledku teroristických aktivít ľavicových teroristických a gerilových skupín ako Montoneros či Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP). Štát naopak na niektoré nelegálne akcie proti ľavici využíval krajne pravicovú polovojenskú organizáciu s názvom Argentínska antikomunistická aliancia (Alianza Anticomunista Argentina), ktorá býva označovaná tiež Triple A.
Mnoho z obetí bolo oficiálne vyhlásených za nezvestných. Z tohto dôvodu sa aj rozšíril termín "desaparecidos", teda zmiznutí na osoby, ktoré vojenský režim zavraždil a ich telá následne zlikvidoval (resp. ukryl) tak, aby sa nikdy v budúcnosti nenašli. Medzi obete patrili ľavicoví aktivisti, členovia ľavicových geríl a teroristických organizácii, študenti, novinári ale i mnoho ľudí, o ktorých sa vláda iba domnievala, že by mohli byť sympatizantmi ľavice. Celkovo sa jednalo o každého, o ktorom sa vojenská vláda domnievala, že predstavuje ľavicovú hrozbu. Títo boli následne zavraždení, čím sa chunta snažila odstrániť opozíciu a zlomiť bojové odhodlanie ľavicových geríl. Zhruba 10 000 (najnižšie odhady uvádzajú 5 000 obetí) "zmiznutých" tvorili členovia Montoneros a Ľudovej revolučnej armády . Najsilnejšie represie prebiehali v roku 1977, ľavicové gerily síce vykonali množstvo útokov, no ich činnosti sa vojenskej chunte podarilo z väčšej časti zabrániť. Vojenská vláda odôvodňovala masový charakter represii a teroru veľkým zvýšením teroristickej aktivity.
Na konci roka 1979 aj nevládna organizácia Amnesty International obvinila vojenský režim generála Jorgeho Rafaela Videlu zo zodpovednosti za zmiznutie 15 000 až 20 000 argentínskych občanov od roku 1976 (teda iba za tri roky existencie vojenskej chunty). V tom istom roku vypracovala vlastnú štúdiu aj New Yorská advokátska komora, ktorá odhadla počet zmiznutých Argentínčanov na zhruba 10 000 od nástupu vojenskej vlády. Správa s názvom Registro Unificado de Víctimas del Terrorismo de Estado, ktorá sa zaoberala vyšetrovaním zločinov štátu z obdobia vojenskej vlády odhadla, že zmizlo už počas vlády Maríe Estely Martínezovej Perónovej činnosťou argentínskych ozbrojených síl 662 ľudí a ďalších minimálne 6 348 zmizlo počas následnej vojenskej vlády.
Na počiatku vojenskej vlády v Argentíne jej dokonca zagratuloval americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger k boju s ľavicou, pričom uviedol: "Vláda Argentíny vykonala vynikajúcu prácu, keď vymazala teroristické jednotky". Americký veľvyslanec následne varoval USA, že slová amerického ministra zahraničných vecí pochopili členovia vojenskej vlády ako schválenie ich konania. Miera podpory zo strany Spojených štátov argentínskej vojenskej chunte a jej represívnemu konaniu nie je do súčasnosti presne známa, keďže v USA tieto údaje podliehajú stále režimu utajenia. Aktivisti sú však presvedčení, že USA a jej tajné služby mali na činnosti chunty určitý podiel. Po páde vojenskej diktatúry v Čile boli odtajnené dokumenty čiľskej tajnej polície, kde sa odhadovalo, že tzv. Batallón de Inteligencia 601 zavraždil približne 22 000 ľudí medzi rokmi 1975 a 1979. Batallón de Inteligencia 601 bola špeciálna vojenská spravodajská jednotka argentínskej armády, ktorú vojenská vláda využívala na boj s ľavicou. Neskôr bolo zistené, že počas tejto doby "zmizlo" najmenej 12 000 ľudí, ktorí boli zadržaní a umiestnení v tajných (koncentračných) táboroch, ktoré sa nachádzali po celej Argentíne. Časť z takto zadržiavaných ľudí bola neskôr na základe medzinárodného diplomatického tlaku prepustená na slobodu. Po páde vojenského režimu sa v priebehu vyšetrovania celkový počet zavraždených ("zmiznutých") nepodarilo hodnoverne upresniť. Avšak odhady celkového počtu zavraždených medzi rokmi 1976 až 1983 sa pohybujú v závislosti na zdroji od 7 158 až po 30 000 obetí. V roku 2003 však konštatovala Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP, že skutočný počet "zmiznutých" osôb bude okolo 13 000. Aktivisti však naďalej trvajú na tom, že vojenská vláda si mohla vyžiadať až 30 000 obetí .
Po nástupe demokratických vlád bol parlamentom schválený zákon, ktorý priznával rodinám obetí vojenského režimu finančné kompenzácie.
Kritika termínu špinavá vojna Mnohí ľudskoprávni aktivisti kritizujú používanie termínu "špinavá vojna" na označenie udalostí z čias vlády argentínskej vojenskej diktatúry z obdobia 1976-1983. Domnievajú sa totiž, že sa nejednalo o vojnu, ale o genocídu a tak by tieto udalosti mali byť podľa nich nazývané. Poukazujú na skutočnosť, že termín vojna označuje ozbrojený konflikt medzi dvoma skupinami. Avšak v prípade Argentíny sa dá podľa ich názoru za vojnu označiť iba prvých 6 mesiacov vlády vojenskej chunty, kedy táto bojovala proti ľavicovým teroristom zo skupiny Montoneros. Po uplynutí tejto doby už Montoneros prestali vyvíjať efektívnu aktivitu, no vojenský režim napriek tomu pokračoval v represiách.
V Argentíne sa pre označenie udalostí z čias vojenskej diktatúry z obdobia rokov 1976-1986 používa skôr termín "štátom podporovaný terorizmus" alebo "štátny terorizmus", keďže tieto termíny označujú presnejšie konanie vojenského režimu, ktorý sa vyznačoval systematickým vraždením, mučením a únosmi. Tieto činy však neboli následne zamerané proti členom ľavicových teroristických skupín, ale voči študentom, robotníkom, učiteľom, novinárom či intelektuálom, resp. každému, koho režim považoval za svojho oponenta .
Priebeh udalostí Počiatky náhľad|vpravo|Bombardovanie Májového námestia 16. júna 1955 znamenalo začiatok konca vlády prezidenta Peróna. Tzv. špinavá vojna nezačala až s príchodom vojenskej chunty v roku 1976, začala skôr, no nedá sa s určitosťou stanoviť, kedy sa tak stalo. Prvé náznaky budúcich konfliktov nastali v roku 1955. 16. júna začala armáda bombardovať prezidentský palác v snahe zavraždiť prezidenta Juana Peróna. Nálet si vyžiadal 300 mŕtvych na Májovom námestí v Buenos Aires . Prezident však v úrade vydržal ešte niekoľko mesiacov až do septembra, kedy pod tlakom armády odstúpil a odišiel do exilu (tzv. Oslobodenecká revolúcia). Vládu prevzali generáli, ktorí sa pred tým pokúšali zavraždiť Peróna. Po prevzatí moci začala armáda s politickými represiami, zatkla viacerých predstaviteľov bývalej vlády. O krátky čas však moc prevzala radikálnejšia časť armády a tým začalo masové zatýkanie prívržencov Juana Peróna, súčasne bola zakázaná jeho politická strana. Na represie armády reagovali stúpenci Juana Peróna v armáde, ktorí sa pokúsil 7. júla 1956 o kontrarevolúciu. Tento pokus však armáda rýchlo potlačila. Následne spustila veľké čistky, pri ktorých boli bez súdu zavraždené desiatky ľudí. Ako následok boli vytvorené prvé ľavicové hnutia odporu proti armáde. Tým začali prvé konflikty, ktoré neskôr prerástli až do tzv. špinavej vojny.
Veľký vplyv nie len na Argentínu, ale i Latinskú Ameriku mala kubánska revolúcia, kedy sa na Kube dostali k moci ľavicoví (komunistickí) povstalci. V roku 1958 dovolila armáda dostať sa k moci civilnému prezidentovi Arturovi Frondizimu. Avšak zlá ekonomická situácia v krajine a stále silný vplyv armády na vládu mal za následok štrajky. Následne v roku 1959 začali prvé bombové útoky zo strany ľavicových peronistov na armádne a policajné ciele. Ako odpoveď nechala vláda prezidenta Frondiziho armáde voľnú ruku pri odhaľovaní a trestaní páchateľov. V roku 1962 sa uskutočnili voľby, ktoré vyhrali v niektorých provinciách peronisti. Armáda ako odpoveď vyslala do daných provincii vojsko, aby prevzalo kontrolu. V roku 1963 bol unesený Felipe Vallese, ľavicový peronista a odborár. Tento je považovaný za prvého zo zmiznutých v Argentíne (v skutočnosti však niekoľko ľavicových politikov a odborárov zmizlo už pred tým). Súčasne začali argentínski dôstojníci navštevovať školu armády Spojených štátov nazvanú School of the Americas v Paname, kde USA školili dôstojníkov z Latinskej Ameriky v rôznych oblastiach, vrátane ideologických. náhľad|vpravo|Nepokoje známe ako cordobazo boli jedným z najväčších povstaní proti režimu generála Onganíu.