náhľad|Vojtech Lazár Tuka Proces s Vojtechom Tukom bol retribučný súdny proces konaný po skončení druhej svetovej vojny s bývalým predsedom vlády vojnovej Slovenskej republiky a popredným predstaviteľom HSĽS-SSNJ. Po tzv. Tukovej afére z roku 1929 to bol druhý veľký proces proti Vojtechovi Tukovi.
Toto konanie sa radí medzi tzv. retribučné súdy, čo boli mimoriadne súdy, ktorých cieľom bolo vysporiadanie sa so zločinmi spáchanými počas druhej svetovej vojny. Pre tento účel bol v Bratislave zriadený Národný súd. Proces začal 29. júla 1946, rozsudok bol vynesený 14. augusta 1946. Tuka bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 20. augusta 1946.
Účastníci procesu Obžalovaný Vojtech Tuka (vo výkone väzby v Bratislave a v Štátnej nemocnici v Bratislave)
Súdny senát Igor Daxner (predseda senátu v procese, súčasne predseda Národného súdu v Bratislave) bol jediným skutočným sudcom v senáte. Okrem neho boli členmi senátu šiesti sudcovia z ľudu, teda neprávnici. Títo boli vybraní politickým rozhodnutím. Ján Demian (KSS), Jozef Riecky (KSS), Ľudovít Benada (KSS), Pavel Polák (DS), Ľudovít Černo (DS) a Andrej Djuračka (DS) (prísediaci)
Obžaloba Ľudovít Rigan (vedúci Úradu obžaloby pri Národnom súde) Anton Rašla (člen Úradu obžaloby pri Národnom súde)
Obhajoba Vojtech Rampášek (obhajca, ustanovený súdom)
Príprava procesu Právna úprava procesu To, že osoby považované za kolaborantov, alebo vojnových zločincov budú po skončení vojny stíhané potvrdila aj exilová česko-slovenská vláda v Londýne, ktorá v roku 1942 prijala tzv. Svätojakubskú deklaráciu, kde sa k tomuto úmyslu zaviazala. Spočiatku bolo v pláne, aby platili pre celé územie ČSR rovnaké retribučné predpisy. Ale vzhľadom na činnosť Slovenskej národnej rady, ako i faktickú existenciu výlučne slovenských orgánov, bola snaha, aby sa retribučné súdne procesy vykonávali na Slovensku osobitne a samostatne, teda nie ako súčasť česko-slovenskej retribúcie.HRABOVEC, E., 2017, Jozef Tiso - kňaz a prezident. Post Scriptum, Bratislava, s. 164 28. apríla 1945 vláda ČSR na zasadaní v Košiciach zobrala na vedomie, že SNR chce vydať retribučné predpisy pre Slovensko ako samostatné nariadenie.HRABOVEC, E., 2017, Jozef Tiso - kňaz a prezident. Post Scriptum, Bratislava, s. 166 15. mája 1945 tak prijala SNR Nariadenie č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva (ďalej len "nariadenie č. 33/45"). Dané nariadenie mal podľa Laca Novomeského za jeden večer napísať Gustáv Husák a to napriek tomu, že od februára 1945 pripravovalo takéto nariadenie Povereníctvo pre pravosúdie (spravodlivosti). Prijaté nariadenie neskôr doplnilo vykonávacie nariadenie Zboru povereníkov SNR č. 55/1945 Zb. n. SNR. Nariadenie č. 33/45 upravovalo skutkové podstaty konkrétnych trestných činov, procesnú stránku, zriaďovanie príslušných súdov, ako aj následné trestanie. Podľa tohto nariadenia došlo k zriadeniu Národného súdu so sídlom v Bratislave, okresných ľudových súdov so sídlom v jednotlivých okresných mestách a miestnych ľudových súdov so sídlom v každej politickej obci. Nariadenie taktiež upravovalo, kto spadá pod označenie fašistický okupant. Mohlo sa jednať iba o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý sa buď pričinil o rozbitie ČSR, alebo inak terorizoval slovenský národ (konkrétne uvedené v § 1 nariadenia č. 33/45). Za tieto činy bolo možné udeliť iba trest smrti. V § 2 nariadenie č. 33/45 definovalo činnosť tzv. domácich zradcov. Jediným možným trestom bol v tomto prípade trest smrti. § 3 nariadenia č. 33/45 upravoval definíciu konania kolaborantov. Trest za túto činnosť bol trest odňatia slobody do 30 rokov, alebo trest smrti. § 4 nariadenia č. 33/45 definoval tzv. zradu na povstaní, za ktorú pripúšťal udelenie iba trestu smrti. Až § 5 nariadenia č. 33/45, ktorý definoval činnosť tzv. previnilcov fašistického režimu umožňoval udeliť miernejšie tresty, dokonca aj iba verejné pokarhanie. § 6 nariadenia č. 33/45 umožňoval za určitých podmienok zmiernenie trestu smrti na trest 30 rokov odňatia slobody, prípade v odôvodnených prípadoch aj iné tresty, či oslobodenie. Toto nariadenie detailne určovalo príslušnosť súdu vo vzťahu k obžalobe a ostatné náležitosti.
Predsúdne konanie Na konci vojny, keď front postupoval stále viac smerom na západ Slovenska, aj Vojtech Tuka, podobne ako iní predstavitelia režimu, ušiel na územie nacistického Nemecka. Tuka sa tak dostal do rakúskej časti Nemeckej ríše. Česko-Slovenské úrady požiadali Spojené štáty o vydanie Tuku spolu s inými predstaviteľmi režimu. Tuku však Američania nenašli. Následne bolo zistené, že niektorí predstavitelia bývalého režimu Slovenskej republiky vrátane Tuku sa ukrývajú vo francúzskej okupačnej zóne Rakúska. Tuku tak 24. augusta 1945 zatkli príslušníci francúzskej armády a umiestnili ho do väznice v Innsbrucku. Už vtedy bolo známe, že zdravotný stav Tuku je zlý a preto bola snaha o jeho rýchle vydanie. Tuka bola nakoniec vydaný a prevzatý česko-slovenskými orgánmi až 13. decembra 1945. Následne bolo prevezený do Prahy. Nasledovala lekárska prehliadka, po ktorej lekári konštatovali, že Tuka už rozumovo vôbec nereaguje a je absolútne pasívny. Lekári navrhovali jeho umiestnenie na psychiatrií. Spočiatku bol vo väznici Pankrác v Prahe. Tu bol vyšetrovaný pre potreby procesov, ktoré sa pripravovali na území Česka, predovšetkým proti Karlovi Hermannovi Frankovi. Do Bratislavy bol prepravený 23. novembra 1945, pričom bol ihneď eskortovaný do bratislavskej väznice. Následne však bolo rozhodnuté, že bude premiestnený do Psychiatrickej kliniky pre choroby nervovo-duševné Štátnej nemocnice v Bratislave. Prípravné konanie (vtedy nazývané "stopovanie") začalo vo februári 1946, keď príslušníci Povereníctva pre veci vnútorné odovzdali Tuku Ľudovítovi Riganovi, hlavnému obžalobcovi Úradu obžaloby pri Národnom súde v Bratislave.ILLÝOVÁ, Z.; MALATINSKÝ, M., 2017, Dva procesy s Vojtechom Tukom. Wolters Kluwer, Bratislava, s. 137 Veľkú komplikáciu ale i otázky spôsoboval zlý zdravotný stav samotného Vojtecha Tuku. Tento musel byť dokonca niekoľkokrát vypočúvaný po ležiačky v nemocnici, kde musel byť umiestnený. Väčší počet výsluchov zapríčinil tiež zlý zdravotný stav Tuku, keďže tento nebol schopný byť vypočúvaný dlhší čas, po polhodine prestal reagovať. Jeho výsluchy boli preto prerušované.ILLÝOVÁ, Z.; MALATINSKÝ, M., 2017, Dva procesy s Vojtechom Tukom. Wolters Kluwer, Bratislava, s. 136 Rigan podal 15. februára 1946 formálne Národnému súdu návrh na uvalenie väzby na Tuku. Jeho návrhu súd vyhovel a na Tuku uvalil väzbu z dvoch dôvodov a to z dôvodu hrozby ovplyvňovania svedkov (kolúzna väzba) a hrozby úteku (úteková väzba). Súd rozhodol, že väzba Tuku trvá už od jeho vydania do ČSR. Vojtech Tuka bol následne niekoľkokrát vypočúvaný obžalobcom Ľudovítom Riganom, súčasne boli zhromažďované aj iné dôkazy a vypočúvané ďalšie osoby. Na predsúdnom konaní sa podieľal aj druhý obžalobca Anton Rašla a čiastočne aj Juraj Šujan. Obžaloba bola dokončená 17. júna 1946. Následne 24. júna 1946 bola podaná na súd. Mala štyri hlavné body (tieto sa však ďalej členili). Prvý sa týkal obvinenia z podielu na rozbití ČSR. Druhý bod sa týkal podpory záujmov nacistického Nemecka a to tak hospodárskych, ako aj vojenských. Súčasne sa v tomto bode kládlo Tukovi za vinu, že spôsobil škodu vojnovému úsiliu ZSSR a Spojencov. Tretí bod obžaloby vinil Tuku z vypovedania vojny Sovietskemu zväzu a Spojencom, propagácie fašizmu a hanobenia ZSSR a Spojencov. Posledný štvrtý bod obviňoval Tuku, že iným spôsobil protiprávnu ujmu, smrť nezistenému počtu osôb pre ich rasu, alebo inú príslušnosť. Súčasne sa mu v rámci tohto bodu kládlo za vinu, že horlivo presadzoval vysťahovanie určitých slovenských občanov do zahraničia v prospech Nemecka. Obžaloba tým pádom vinila Tuku zo spáchania trestného činu domácej zrady podľa § 2 písm. a), b), c), d) nariadenia č. 33/45 a trestného činu kolaborantstva podľa § 3 písm. b) nariadenia č. 33/45.
Súdny proces Hlavné pojednávanie Kvôli zlému zdravotnému stavu Tuku musela byť budova Národného súdu v Bratislave ešte pred začiatkom hlavného pojednávania upravená. Bola tu pripravená posteľ a vozík, na ktorom sa Tuka presúval po súdnej sieni. Tuka tu mal tiež k dispozícii personál a veci potrebné pre jeho ošetrovanie. Oprávnene teda vyvstávali otázky, či je schopný sa vôbec Tuka súdu zúčastniť. Hlavný obžalobca Rigan teda nechal v máji 1945 Tuku vyšetriť lekármi. Tí vypracovali posudok, kde konštatovali, že je schopný sa súdneho konania zúčastniť. K rovnakému záveru došli aj psychiatri, ktorí Tuku vyšetrovali po začatí hlavného pojednávania. Vojtech Tuka si chcel obhajcu zvoliť, konkrétne Júliusa Zoltán-Weichherza. Tento však odmietol jeho žiadosť, keďže nechcel pred Národným súdom vôbec pôsobiť ako člen Zväzu protifašistických väzňov a ilegálnych pracovníkov. 18. júla 1946 ustanovil Národný súd Tukovi za obhajcu Konštantína Reháka, ktorý však obhajobu odmietol zo zdravotných dôvodov a z dôvodu osobného odporu obhajoby vojnových zločincov. Na druhý deň tak súd ustanovil Vojtecha Rampášeka za obhajcu Vojtecha Tuku. Hlavné pojednávanie prebiehalo od 29. júla 1946 do 14. augusta 1946. Spolu bolo sedem pojednávacích dní.ILLÝOVÁ, Z.; MALATINSKÝ, M., 2017, Dva procesy s Vojtechom Tukom. Wolters Kluwer, Bratislava, s. 145 Pôvodne síce chcel Tuka navrhnúť svedkov, ktorých bude žiadať súdom vypočuť, no nakoniec ich mená vôbec nenahlásil. Je otázne, či je toto rozhodnutie potrebné pričítať k jeho zlému zdravotnému stavu, alebo je za tým iný dôvod. Vypočutí tak boli iba svedkovia navrhnutí obžalobou. Celkom tak bolo vypočutých osem svedkov a niekoľko znalcov.
Časť obžaloby A Obžaloba v tomto bode vinila Tuku z toho, že ako občan ČSR a súčasne vysoký predstaviteľ fašistickej organizácie Hlinkova garda sa mal pričiniť o rozbitie ČSR. Obžaloba tvrdila, že Tuka mal za týmto účelom dokonca viesť priame rokovania, čím prispel k vytvoreniu Slovenského štátu pod ochranou nacistického Nemecka. Obžaloba tvrdila, že v období po Mníchovskej dohode, teda v čase zvýšeného ohrozenia ČSR, sa mal Tuka s inými osobami dohodnúť na rozbití ČSR. Toto malo byť v súlade s plánmi Nemecka. Z tohto dôvodu mal plánovať násilné odtrhnutie Slovenska a vyhlásenie nezávislosti Slovenského štátu pod ochranou Nemecka. Práve preto sa mal v novembri 1938 stretnúť s Hermannom Göringom a inými predstaviteľmi nacistického Nemecka. Dokonca vo februári 1939 sa mal za týmto účelom stretnúť aj so samotným Adolfom Hitlerom. Následne mal spolu s Ferdinandom Ďurčanským vyjednávať v Nemecku o príprave tzv. Ochrannej zmluvy medzi budúcim Slovenskom a Nemeckom. Obžaloba taktiež tvrdila, že sa mal Tuka s Nemcami dohodnúť na príchode nemeckých teroristov na Slovensko, ktorí tu mali vykonávať atentáty na slovenských politikov, ktorí nechceli spolupracovať s Nemeckom.