Sampor je mestská časť mesta Sliač. Do roku 1979 bol samostatnou obcou v okrese Zvolen.
Polohopis Obec Sampor od roku 1979 je administratívnou súčasťou mesta Sliač, aj keď leží na severovýchod od mesta Sliač. Od mesta Zvolen sa nachádza rovnako na severovýchod. Od Banskej Bystrice je vzdialený Sampor . Ide o rádovú potočnú dedinu s katastrálnou rozlohou .
Obec Sampor vznikla na obchodnej ceste medzi vígľašským panstvom a Banskou Bystricou. Dedinka leží vo Zvolenskej kotline s charakterom pahorkatiny so širokými chrbtami, ktoré sú zvyškami poriečnej rovne. Územie Sampora odvodňuje rovnomenný potok, ktorý je prítokom riečky Lukavica, vlievajúcej sa do Hrona. Prítomnosť vodných zdrojov v podobe žriediel a tokov sa nielen v samporskom chotári, ale aj v celej Zvolenskej kotline stala jedným z určujúcich činiteľov pri utváraní osídlenia. Sampor leží , Sampor-rázcestie je vo výške
thumb|Samporské ovce
Dejiny Od konca 18. storočia sú doložené tieto tvary názvu sídla:
Rok Názov 1773 Szampor 1786 Sampor 1808 Szampor, Sampor 1873 až 1913 Számpor 1920 Zampor, Sampor 1927 Sampor
Vznik usadlostí Pomerne dlhé a pokojné obdobie vlády Anjouovcov prinieslo celý rad pozitívnych zmien pre stredovekú spoločnosť, akými boli napríklad hospodársky rast, osídľovanie vyššie položených regiónov a rozvoj trhu i remesiel. Aj v Podpolianskom regióne bolo vidno pozitívne zmeny. Pre vzrastajúci počet obyvateľov bolo treba zabezpečiť dostatok potravín. Preto sa začalo s klčovaním lesov a hájov, ležiacich na okrajoch chotárov dedín, a tým aj k zväčšovaniu plôch obrábanej pôdy a zakladaniu nových poddanských usadlostí. I keď počet kráľovských majetkov ostal v tejto oblasti naďalej vysoký, zároveň dochádzalo aj k rozširovaniu zemianskych majetkov. K starším zemianskym sídliskám z 13. storočia ako sú Hronsek, Radvaň, Veľká Lúka, Horná Mičiná a Poniky pribudol celý rad nových zemianskych sídlisk – Čerín, Zolná, Dúbravica, Sebedín, Sampor, Lukavica, Lukové a ďalšie.
O osídlení v blízkom Sampore hovorí metácia Čerína v roku 1300. Ohraničenie prechádzalo popri väčšom potoku Sampor (Zampur) k prvému medzníku okolo hranice zemana Heinza (Hench de Zampur – Henrich zo SamporaMALINIAK, P. K interpretáciám najstarších dokladov o osídlení Zvolenskej kotliny. Historický ústav UMB. In: Acta Historica Neosoliensia, 10/2007, Banská Bystrica, s. 66.). S uvedeným vlastníkom možno azda stotožniť osobu s dosial neurčeným predikátom (Hench de Zaym), ktorý spolu so svojim bratom Tomášom v roku 1286 predal svoj majetok na Ostrej Lúke magistrovi Otovi. Na prelome 14. a 15. storočia sídlila v Sampore jedna z vetiev zemanov z Poník. Obec sa neskôr dostala do držby ich príbuzných Šóšovcov. Spomínaný Heinz mohol nadobudnúť majetok v Sampore na základe kráľovskej donácie.
thumb|Príjazdová cesta do dedinky
1. hodnoverná písomná zmienka o usadlosti Sampor Dňa 12. apríla 1336 synovia Pavla Madáča predstúpili pred zvolenského župana Donča a spolu so svojím bratrancom Tomášom, synom Benedikta, vyhlásili, že prisľúbili dať súhlas s predajom časti Sampora, ktorý patril Mikulášovi, len čo sa vrátia z vojenskej výpravy.Mária Ďurková:Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty, Historický časopis č. 1/2008, str. 10, 56 Mikuláš syn Henza zo Sampora vzhľadom na svoju chudobu a ťažkosti ponúkol svoj majetok Sampor z titulu susedstva na kúpu, alebo zálohovanie Mikulášovi, Lökősovi (Leukus), Jánovi a Pavlovi synom Pavla, syna Madača (Madach), ako aj Tomášovi synovi Benedikta, syna tohože Madača a tiež Ondrejovi z Lánca (Mikuláš sa rozhodol nakoniec predať svoj majetok dobronivskému podkastelánovi Ondrejovi z Lánca (de Lanch, Abovská župa), servientovi zvolenského župana Donča). Menovaní Pavlovi synovia a Benediktov syn dovolili kúpiť spomínaný majetok Ondrejovi z Lánca. Slobodné právo kúpy majetku Sampor mu potvrdil sused Tomáš syn Benedikta zo Zolnej (de Zouna) opätovne i podľa listiny Turčianskeho konventu vydanej 21. máj a 1337. Kupujúci Ondrej Lánci je v tomto dokumente zároveň titulovaný ako dobronivský vicekastelán. Okrem majetkových pomerov v Sampore písomné správy obsahujú aj údaje o osídlení v regióne.
Regest listiny Listina bola napísaná v šiestu nedeľu po veľkonočnej oktáve Roku Pána tisíc tristo tridsať šesť, čo vychádzalo na 12. apríla (1336) vo Zvolene pred vtedajším zvolenským županom Dončom. Mikuláš dal do ponuky svoj majetok Sampor na predaj. Podľa vtedajšieho práva najprv majetok ponúkol svojim susedom Vavrincovi, Mikulášovi, Pavlovi a Jánovi, ktorý boli synovia Pavla, majiteľa majetku Čerín. Ďalej svoj majetok ponúkol Tomášovi, keďže jeho otec Benedikt bol zas vlastníkom majetku Zolná. Tomáš bol bratrancom Pavlových synov, nakoľko Pavol a Benedikt boli bratia a mali spoločného otca Mádača. Keďže všetci piati odmietli ponuku, Mikuláš majetok nakoniec predal Ondrejovi z Lánca, familiárovi župana Donča.
Vystupujúce osoby v listine Donč, zvolenský župan Mikuláš, syn Henza zo Zampora synovia Pavla, majiteľ majetku Čerín1, (Pavol – syn Mádača): Vavrinec (Lökős alebo Leukus (13331376)), dvorský rytier (aule miles) kráľa Ľudovíta Veľkého (5. marec 1326, Vyšehrad10. september 1382, Trnava) Mikuláš (13191363) Pavol (13331351) Ján (13331351) Tomáš, syn Benedikta, majiteľ majetku Zolná (Benediktsyn Mádača) Ondrej z Lánca (de Lanch, Abovská župa), servient zvolenského župana Donča, ktorý majetok kúpil
pozn. 1 Začiatkom 14. storočia žil Pavol pravdepodobne na svojom majetku Čerín. Poukazuje na tento fakt viacero listín z rokov 13121314, v ktorých sa spomína ako šľachtický arbiter a svedok pri rôznych právnych konaniach.
Samporskí šľachtici Nejasná ostáva otázka zaradenia šľachticov zo Sampora (Henich, jeho syn Mikuláš a synovia Matej a Mikuláš), no vzhľadom na priestorové rozloženie ich majetku, ktorý bezprostredne susedil s majetkami Madáčových synov, možno predpokladať, že tiež patrili k širšiemu rodovému spoločenstvu Radun.
Šľachtici zo SamporuMária Ďurková:Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty, Historický časopis č. 1/2008, str. 16, 56
Neznámy predok Heinz, zvolenský podžupan 1272 – 1290 – 1300 Mikuláš, syn Heinza 1336 Matej a Mikuláš, synovia Mikuláša
Radunovci Radunov pravdepodobne druhorodený syn Madáč (1241 – 1278), zakladateľ rodu Madáč, bol pážaťom a neskôr dvoranom kráľa Bela IV., rovnako ako aj jeho otec. Spolu s ním a so svojimi bratmi žil na kráľovskom dvore a verne slúžil panovníkovi. V posledných rokoch svojho života zrejme sídlil na svojich novohradských majetkoch v Oslároch – Veľkom Krtíši. V prameňoch sa spomína roku 1278, keď uzavrel dohodu s komesom Petrom, synom Mikuláša a Biterom (predkovia Balašovcov) o chotárnych hraniciach medzi Oslármi a susednými Strhármi. Vtedy vystupuje s predikátom „z Oslárov“ (de Oslar). O jeho smrti nie sú zachované správy. Zanechal piatich synov: Benedikta, Ondreja, Pavla, Štefana a Mika. Z nich najvýznamnejší bol Pavol (1287 – 1326), kráľovský vojak a familiár šarišského a zvolenského župana Demetera. Roku 1298 sa zúčastnil na vojenskom ťažení Demetera v Nemecku, kde bojoval proti nemeckému kráľovi Adolfovi Nasavskému za záujmy uhorského kráľa Ondreja III. v bitke pri Göllheime na Rýne. Osobitné vojenské zásluhy si získal aj pri ďalších vojenských výpravách, najmä pri dobýjaní hradu Kysak (Köszeg) a hradu Šomoď (Sümig, župa Zala), ktorý bol v rukách kráľovho nepriateľa Mikuláša, syn Henricha. Kráľ Ondrej III. jeho početné vojenské zásluhy bohato odmenil. Roku 1300 mu najskôr daroval majetok Štiavnica v Liptove. V tom istom roku ho obdaroval aj majetkom Čerín vo Zvolenskej župe. Podľa metácie uvedenej v listine išlo o majetok, ktorý vypĺňal územie medzi potokmi Lukavica, Zolná a Sampor. Na severe hraničil s územím patriacim Mikovi (Horná a Dolná Mičiná) a na juhu s územím komesa Henicha (dnes Sampor). Podľa tejto donačnej listiny vraj Ondrej III. daroval Pavlovi „opustenú zem bez akéhokoľvek obyvateľstva“. Termín „prázdna zem bez obyvateľstva“ (terra vacua semper et habitatoribus destituta) treba pritom chápať nie ako neosídlenú, pustú zem bez akéhokoľvek obyvateľstva, ale ako vlastnícky právne neobsadený majetok, ktorý preto patril do donačnej právomoci uhorských kráľov. O tom, že spomínané územie už vtedy nebolo úplne opustené a bez obyvateľstva, svedčí samotná listina. V prvom rade je to pomerne presná topografia územia s už ustálenými názvami vôd, popri ktorých viedli hranice spomenutých majetkov, ako i samotný názov lokality (terra Cheren). Je zrejmé, že toto územie už bolo osídlené, lebo darovanie majetku v stredoveku malo význam len vtedy, ak rodine zemana zaisťovali poddaní svojou prácou na zúrodnenej pôde dostatočné živobytie.MALINIAK, P. K interpretáciám najstarších dokladov o osídlení Zvolenskej kotliny. Historický ústav UMB. In: Acta Historica Neosoliensia, 10/2007, Banská Bystrica, s. 8 – 9.
Vymedzenie a predaj majetkov Podľa listiny z 12. apríla 1336 mohol byť Ondrej z Lánca susedom Henzovho syna Mikuláša už pred kúpou jeho majetku. Ondrej patril k familiarite župana Donča o čom svedčí aj jeho funkcia vicekastelána hradu Dobrá Niva. Ondrej syn Jakuba z Lánca už v roku 1324 nadobudol majetok Rakovec na juhu Zvolenskej stolice. Nakoľko dohoda o kúpe Sampora obsahuje aj zmienku o predchádzajúcej kúpe časti zeme Hrádok pri meste Zvolen je pravdepodobné, že pri tejto kúpe mohla rozhodovať práve blízkosť obidvoch majetkov. Metácia východnej časti chotára Zvolena spomína v roku 1263 vrch Haraduk, totožný s lokalitou Hrádok na území Lieskovca. Vzhľadom na situovanie pri Zvolene možno vzťahovať k tejto lokalite aj označenie Hradik v listine z roku 1336. Polohu kúpenej časti zeme Hrádok môžeme lokalizovať priamo do chotára Lieskovca. Inou možnosťou je územie niektorej z okolitých obcí. Poloha v blízkosti Hrádku aj Sampora navodzuje otázku, či uvedenou časťou zeme nemohlo byť i neskoršie Lukové. Metácia čerínskeho majetku Madačovho syna Pavla v roku 1300 opisuje hranice územia na severe vymedzeného chotármi Mičinej a Poník. Južné hranice prechádzali k väčšiemu potoku Sampor (ad maiorem aquam Zampur) a jeho sútoku s Lukavicou. Po obvode chotára sa metácia vracala k prvému medzníku okolo hranice komesa Henza (circa metam comitis Hench). Smer ohraničenia poukazuje na umiestnenie Henzovho majetku, ktorý sa už v roku 1300 nachádzal v oblasti Sampora. K ďalším údajom vzťahujúcim sa k osídleniu územia patrí údaj o Zolnej vo vlastníctve Benediktovho syna Tomáša. Podľa listiny vydanej 24. augusta 1337 protestovali synovia Madačovho syna Pavla pred zvolenským županom Dončom proti ich príbuznému a susedovi Benediktovmu synovi Tomášovi. Ten chcel bez ich dovolenia predať všetky svoje majetky a majetkové podiely svojmu švagrovi, Petrovmu synovi Benediktovi. Okrem Zolnej mohol Tomáš v tomto období vlastniť i majetok v Sampore.
thumb|Dedinka v údolí
26. mája 1336 už komes Mikuláš spolu so svojimi synmi Matejom a Mikulášom potvrdili pred Ostrihomským konventom, že polovicu dediny Sampor (possessio Zampur) predali komesovi Ondrejovi za časť zeme „Hradík“ pri Zvolene (terre Hradik prope civitatem Zolium, dnes asi archeologická lokalita Priekopa pri Zvolene-Môťovej alebo sa uvádza aj ako: pro quadam parte terre Hradik vocate prope civitatem Zolom), ktorú komes Ondrej kúpil za 30 hrivien od Pavla, nazývaného Biro. Zároveň vyhlásili, že druhú polovicu dediny predali komesovi Ondrejovi už skôr za 60 hrivien.
Šóšovci