Baroková zbožnosť je pojem opisujúci religiozitu v období približne 17. a 18. storočia, ktoré sa označuje ako barok. Religiozita je „zbožnosť“, teda viera v pravosť či pravdivosť náboženstva a silu tejto viery. Môže byť tiež charakterizovaná ako náboženské presvedčenie všeobecne, udávané svojou mierou či zameranosťou na konkrétnu církev, odrážajúcou sa v každodennom chovaní a praxi jednotlivca.Pavel Hartl – Helena Hartlová, Psychologický slovník, Praha: Portál 2000. Označuje teda aj náboženské postoje zastávané jednotlivcami či skupinami, môže sa orientovať na transcendentné predstavy, náboženské predpisy, svetské obsahy, alebo čisto vnútorné psychické prežitky. Ovplyvňuje vnímanie, myslenie a jednanie jedinca.Jan Jandourek, Sociologický slovník, Praha: Portál 2001, 203.
Počiatok tejto zbožnosti však siaha už niekoľko desaťročí pred rok 1600, od ktorého sa obdobie baroka zvykne datovať. Na vývoj barokovej zbožnosti mal obrovský dopad Tridentský koncil, ktorý zasadal v období od 13. 12. 1545 do 4. 12. 1563.Helena Pavlicová – Břetislav Horyna (eds.), Judaismus, křesťanství, islám, Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 345. Tento koncil do vysokej miery reagoval na reformáciu. Rozvinul učenie o Písme a tradícii, o prvotnom hriechu a ospravedlnení, o sviatostiach, o uctievaní svätých (kult svätých) a o omšovej obeti.Helena Pavlicová – Břetislav Horyna (eds.), Judaismus, křesťanství, islám, Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 346. Na základe rozhodnutí tohoto koncilu bola katolícka cirkev formovaná viac než 300 rokov, až do zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu.
Na českých územiach začal po bitke na Bielej Hore dlhý, prevažne násilný a nákladný proces rekatolizácie, ktorý z väčšiny obyvateľov Čiech a Moravy urobil katolíkov.Jíří Mikulec, Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích, Praha: Grada 2013, 11. Problémom bola samozrejme hĺbka ich viery, pretože je ťažké od človeka očakávať, aby pod tlakom cirkvi úprimne prijal donedávna nepriateľské vyznanie – tento problém sa začal riešiť sám až časom, keď postupne nastala generačná výmena obyvateľstva. Dané obdobie na českom území sa označuje ako doba pobielohorská. Na druhej strane Európy, sa Anglicko, Wales a Škótsko bez väčších problémov odpútali od pápeža, s čím súhlasila prevažná väčšina obyvateľstva – Anglikánska cirkev, ktorá tým vznikla, sa za krátky čas, postupne začala podobovať niektorým z hlavných protestantských prúdov.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 128.okraj|vpravo|thumb|Tridentský koncil talianskeho maliara Pasquale Cati (cca 1550 – 1620)okraj|vpravo|thumb|Bitka na Bielej Hore, 8. november 1620 Barokový človek Účasť širokého spektra ľudových vrstiev na bojoch medzi konfesiami vytvárala u Európanov pocit skľúčenosti, čo platilo obzvlášť pri najuvedomelejších kresťanoch a ako jeden z hlavných činiteľov viedlo k procesu rozpadu duchovnej jednoty, a to nielen medzi katolíkmi, ale aj v radách reformačných prúdov.
Častým názorom na barokové obdobie je, že je charakterizované ideovým, politickým a názorovým stretom, nepretržitým trvaním a rozsahom vojen, rastúcimi sociálnymi rozpormi a malichernými otázkami ohľadom postavenia každodenných administratívnych a cirkevných rituálov.Rosario Villari, „Barokní člověk“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 11. Sami Európania 17. storočia mali na obdobie, v ktorom žili, dramatický názor, ktorý preniesli aj na ďalšie generácie – železný vek, doba búrok a zmätkov, útlaku a intríg, doba neporiadku a zkazy prevrátenia hierarchie. Pre barok existuje okrem už spomenutých ďalšie množstvo prívlastkov ako zvláštnosť, novosť, úžas, bizarnosť, veľkosť a pod.Rosario Villari, „Barokní člověk“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 10. Okrem vojen je pre barok charakteristické aj rozšírenie rôznych letákov, novín, manifestov a pamfletov, a tým aj masovej politickej propagandy alebo aj rastúci strach z moci čarodejníc, popri čom aj vzrastajú mestá, ktoré nedokážu pohltiť obrovský príval novoprichádzajúcich, a tým rýchlo rastie množstvo ľudí odsunutých na okraj.Rosario Villari, „Barokní člověk“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 12.
Kazatelia thumb|alt=Katherine Ramsland, The Human Predator, New York City: The Berkley Publishing Group 2005.|okraj|Freska Potvrdenie regulí jezuitského rádu. Ignác z Loyoly príjma od pápeža Pavla III. bulu Regimini militantis Ecclesiae, ktorá potvrdzuje regulu jezuitského rádu, dňa 27. septembra 1540. Autorom fresky (vytvorená po r. 1743) je Jan Kryštof Handke (1694 – 1774). Dielo sa nachádza v kostole Panny Marie Sněžné v Olomouci.Kazateľ bol človek poverený výkladom Písma, mohol to byť biskup, kňaz alebo aj člen nižšieho sekulárneho kléru.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 137.
Kazateľstvo bolo jedným z dôležitých tém jednaní Tridentského koncilu, podľa ktorého bolo nutné, aby duchovní pastieri učili „to, čo treba, aby všetci vedeli pre dosiahnutie večnej spásy“ – kazatelia museli byť schopní v krátkosti a jasne zdeliť, čomu sa ľudia majú vyhýbať a podľa akých právd majú žiť, aby neprepadli pekelnému trestu a dosiahli večnej blaženosti. U protestantov bol hlavný cieľ kázania zakotvený hlavne v myšlienkach ako slobodný výklad Písma alebo v ospravedlnení z hriechov skrze vieru, pričom bolo rovnako dôležité, aby vieru šírili tí, čo vedeli viac a boli zdatnejší v správnom výklade Biblie. Katolícka cirkev na druhej strane čelila dvom hlavným výzvam. Získať pre vieru „zblúdilých“ a posilniť duchovnú lojalitu tých, ktorí zostali verní Rímu (rímskokatolíckej cirkvi).
Jedným zo záujmov Tridentského koncilu bolo zlepšiť stav kléru. Začal tým, že biskupom pripomenul ich povinnosť kázať v nedele a počas sviatkov vo svojich kostoloch (čo často nerobili a zastupovali ich nedostatočne vzdelaní podriadení) a začal presadzovať model biskupa – kazateľa a reformátora. Od biskupov sa však predovšetkým očakávalo, aby dozerali na diecézny klérus – starali sa o to, aby kňazi kázali kedy mali, cez sviatky, počas pôstnych dní, na Veľkú noc a počas adventu, najmenej 3 dni v týždni a mali dbať na to, aby kňazi boli na svoju činnosť spôsobilí, čo obyčajne znamenalo, že mali vyštudovať niektorú z katedrálnych alebo rádových škôl, poprípade univerzitu, často sa však stávalo, že boli iba vyškolení farárom alebo humanitne vzdelaným preceptorom v základoch liturgickej latinčiny, čo bola veľmi nedostatočná príprava a zároveň jeden z dôvodov zlej povesti nižšieho sekulárneho kléru. To viedlo k tomu, že nižší klérus často sprevázdali prívlastky ako neznalosť, nedostatok disciplíny alebo málo príkladné chovanie. Tridentský koncil pre nápravu týchto chýb odporúčal diecézne semináre – tie vyžadovali istý talent a kazateľom poskytovali vzdelanie zakladajúce profesijnú mentalitu a schopnosť naplňovať pastoračné úlohy (kázanie, liturgia a udeľovanie sviatostí), čo spôsobilo, že zo scény zmizla veľká časť kléru, ktorý sa držal starého štýlu alebo na ňom parazitoval.
V baroku kázania začínali byť značne premyslenejšieho charakteru – priam strategického.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 138. Pre doplnenie nedostatkov osobného vzdelania v doktríne a rétorike, mali kňazi k dispozícii materiály v podobe príručiek rečníckeho umenia alebo zbierok kázní, z ktorých sa napríklad dochovali Kázania o štyroch rajských riekach od katolíka Juana de Mata (Granada, 1637). Pre barokového kazateľa bolo dôležité, aby dosiahol viac ako len formálnu účasť posluchačov. Kazatelia si chodievali pred kázaním obhliadnúť staršie budovy, aby vedeli, ako majú prispôsobiť svoj hlas danému priestoru, pri kázaní bola dôležitá gestikulácia, zafarbenie hlasu aj mimika (posilňovali presvedčivosť prejavu), zároveň kazateľ prispôsoboval svoj prejav publiku – k prostému ľudu sa bežne obracal s krikom a búchaním, jemným hlasom a účinnými argumentmi k vznešenému auditóriu a ku kráľom možno ešte jemnejšie.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 149. Norma vyzývala, aby sa kazateľ držal realistického predvádzania, ktorému nikdy neuškodila správna miera okázanosti.
Kázanie nebolo obmedzené len na priestory náboženských budov, naopak v baroku bolo považované za vhodné kázať kdekoľvek – tomu sa často venovali aj misionári, vykonávajúci svoju činnosť v rámci hraníc ríše.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 148. Počas ľudových misií dokázalo pouličné kázanie často podmaniť aj tých najvzdorovitejších kacírov (uľahčovalo im účasť na kázaní a často takto na verejnom priestranstve pociťovali hanbu) a napríklad kázanie pod šibenicou predstavovalo neopakovateľnú príležitosť (hlavne pre trestaného) na zmierenie s Bohom. Diváci, medzi ktorými skoro zpravidla boli aj komplici previnilého, mohli sledovať drsné mravné poučenie vlastnými očami. Podobné príležitosti boli časté, napríklad kázanie v štvrtiach neviestok, vo väzeniach alebo počas edpidémii napríklad v Bologni na námestí v roku 1630. Na kázanie bol však aj tak vždy najvhodnejší chrám.
Interní misionári Interní misionári boli kazatelia, často potulní alebo patriaci k niektorej z tzv. misijných kongregácii (misijné spolky), ktorí v rámci Európy (hl. Svätej ríše rímskej) šírili katolícku náuku.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 152 – 155.
Protireformácia by sa len veľmi ťažko dostala k väčšine Európanov 17. storočia, ak by sa kázalo iba v mestách, kde síce bolo množstvo fár a kláštorov, dosahovali však len k malej časti obyvateľstva.Manuel Morán – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 152. Tento dramatický rozdiel v rozložení ľudí a pastoračnými prostriedkami cirkvi sa riešil skrze interné misie – za pomoci kázania a iných aktov zbožnosti skupina kazateľov učila a posilovala vieru ľudí, obzvlášť na vidieku. Táto úloha patrila predovšetkým náboženským rádom a novým kongregáciam, sekulárny klérus nemal pre túto funkciu dostatočné schopnosti, teda nebolo typické, že by túto činnosť vykonával. Najväčšími podnecovateľmi misionárskeho hnutia boli jezuiti a kapucíni, ktorí sa tejto činnosti venovali s velkou intenzitou a svojím spôsobom určovali jej hlavné rysy. Zdôrazňovali viac konverziu srdca než intelektu, čo bolo vidieť aj v praxi – mali sklony k okázalým prejavom, ktoré boli pre barok typické. Inou kongregáciou bola naprílad tzv. Misijná kongregácia, ktorú založil Vincent z Pauly (r. 1625), tá sa orientovala skôr na katechetickú misiu, ktorá zámerne odmietala všetky emocionálne výjavy.