Dejiny Bolívie je možné rozdeliť na viacero častí. Prvá je predkolumbovská éra, v ktorej sa vyskytlo viacero pomerne vyspelých indiánskych civilizácii. Významnejšie indiánske spoločenstvo sa objavilo až v 7. storočí, keď získala dominantné postavenie kultúra Tiahuanaco, ktorá sa vyspelosťou približovala indiánskym spoločenstvám v susedom Peru. Po zániku tejto kultúry sa indiánske spoločenstvá v Bolívii znova rozdrobili a boli tak v ďalšom období z väčšej časti ovládnuté Ríšou Inkov, ktorá zabrala podstatnú časť severozápadnej Bolívie. Po príchode Španielov sa bolívijskí indiáni postavili na stranu európskych dobyvateľov, pretože Inkov považovali rovnako iba za cudzích okupantov. Po pričlenení k Španielskej ríši dostalo toto územie pomenovanie Horné Peru a boli tu objavené obrovské zásoby striebra, čo z Horného Peru urobilo najcennejšiu časť španielskej Ameriky. Koniec španielskej nadvlády predznamenali veľké indiánske povstania na konci 18. storočia, v ktorých indiáni bojovali hlavne kvôli svojmu vykorisťovaniu zo strany Španielov. Vojny za nezávislosť územie Horného Peru skôr obchádzali, po niekoľkých neúspešných pokusoch o inváziu z Argentíny sa stalo baštou zástancov monarchie (rojalistov). Počas vojny za nezávislosť v susednom Peru sa však miestni rojalisti začali správať autonómne, čo v konečnom dôsledku znamenalo porážku rojalistov nie len v Peru, ale aj v samotnom Hornom Peru. Nezávislosť tak bola do Bolívie fakticky privezená armádou tvorenou bojovníkmi za slobodu z iných juhoamerických štátov. Z najbohatšej časti španielskej Ameriky v koloniálnej ére sa Bolívia už pri svojom vzniku stala jedným z najchudobnejších štátov v Južnej Amerike. Na začiatku postupne vládli Bolívii tzv. osloboditelia, teda Simón Bolívar, Antonio José de Sucre a Andrés de Santa Cruz. Santa Cruz presadil spojenie Bolívie s Peru do Peruánsko-bolívijskej konfederácie, ktorá však nemala podporu a po vojne s Čile zanikla. Nasledovalo dlhé obdobie štátnych prevratov, ktoré bolo ukončené druhou vojnou s Čile, v ktorej Bolívia bojovala spoločne s Peru, no s rovnakým výsledkom ako pred tým, keď Čile vyhralo. Bolívia po vojne stratila svoje územie pri Tichom oceáne bohaté na suroviny, ktoré si privlastnilo Čile. Moc v krajine po strate tohto územia získali bohatí majitelia baní na striebro z Konzervatívnej strany, ktorí vládli do konca 19. storočia. Konzervatívcov vystriedala na ďalších 20 rokov Liberálna strana, ktorú zas kontrolovali majitelia baní na cín, ktorí získali na začiatku 20. storočia dominantné postavenie v krajine. V 30. rokoch získala dominantné postavenie Republikánska strana a následne jej odštiepené frakcie, ktoré doviedli krajinu do ďalšej neúspešnej vojny, tento raz s Paraguajom o územie Chaco, čo znamenalo ďalšiu stratu územia. Po vojne nastali radikálne spoločenské a politické zmeny, ktoré umožnili návrat armády k moci. Tú na zhruba 10 rokov vystriedala ľavicová vláda, ktorú znova v polovici 60. rokov 20. storočia nahradila armáda. Vojenské diktatúry skončili na začiatku 80. rokov 20. storočia úplným chaosom. Civilné vlády museli pristúpiť k radikálnym ozdravným ekonomickým opatreniam, ktoré síce krajine pomohli, no súčasne vzrástla chudoba. Po medzinárodnom tlaku musela Bolívia bojovať proti pestovaniu koky, čo znamenalo rast popularity indiánskych vodcov, ktorí koku obhajovali ako tradíciu pôvodných obyvateľov. Vďaka tomu sa v roku 2006 stal prezidentom prvý indián v dejinách Bolívie Evo Morales.
Predkolumbovská éra thumb|Kultúra Tiahuanaco po sebe zanechala mnohé pamiatky. Na obrázku je tzv. Slnečná brána. Prvé ľudské osídlenie na území Bolívie sa datuje do obdobia okolo roku 10 000 pred n. l., čo dokladajú archeologické nálezy.Buben, R., Somogyi, P., 2009, Bolívie. Nakladatelství Libri, Praha, s. 9 Už okolo roku 2 000 pred n. l. je doložené spracovanie medi a domestikácia zvierat. Existencia prvých vyspelých civilizácií v Bolívii sa datuje zhruba do obdobia okolo roku 1500 pred n. l., kedy sa tu objavili kultúry Chiripa a Wankarani. Jednalo sa o pomerne vyspelé poľnohospodárske spoločenstvá. Chiripa mala svoje centrum pri jazere Titicaca, kde bolo osídlenie s jednoduchšími kamennými stavbami. Wankarani zas mala centrum pri jazere Poopó. Na územie dnešnej Bolívie sa rozšírili i niektoré kultúry z územia súčasného Peru. Jedná sa napríklad o kultúru Pucará, ktorá existovala na severnom brehu jazera Titicaca v období okolo roku 200 pred n. l., no svoj vplyv rozšírila až na sever Bolívie. Aj táto civilizácia bola vyspelá, v jej hlavnom meste Pucará bolo až šesť stupňovitých pyramíd.
V 7. storočí sa dominantnou kultúrou stala Tiahuanaco (niekedy označovaná aj ako Tíwanaco, či Tíwanacu). Je pravdepodobné, že sa jedná o pokračovateľku staršej kultúry Pucará. Kultúra Tiahuanaco mala svoje centrum pri jazere Titicaca a vznikla už približne v 2. storočí a postupne pohltila menšie kultúry a presadila svoj vplyv na veľkom území. Svoje hlavné mesto pospájali obyvatelia s ostatnými časťami krajiny veľkým počtom ciest. Obyvateľstvo sa venovalo hlavne poľnohospodárstvu, pestovali sa tu rôzne druhy plodín. Súčasne však obyvatelia ťažili zlato, striebro, či meď a dokázali vyrábať bronz. V hlavnom meste Tiahuanaco žilo okolo roku 500 približne 25 000 až 50 000 obyvateľov. Aj tu sa nachádzali pyramídy, ktoré slúžili na náboženské účely. Častým javom bolo stínanie hláv pri obetovaní, ktoré je typické pre väčšinu indiánskych kultúr v tejto oblasti. Kamenné bloky, ktoré ľudia z kultúry Tiahuanaco využívali pri stavbách chrámov a pomníkov vážili aj 130 ton a museli byť dopravované až zo vzdialenosti 17 km. Najväčší rozmach dosiahla táto kultúra okolo roku 600, kedy sa začala rozširovať do Ánd. Postupne sa stala dominantnou v širokej oblasti a konkurovala aj vyspelým kultúram v Peru. Podobne, ako iné indiánske civilizácie, aj táto zanikla náhle, približne okolo roku 1000, pravdepodobne z klimatických dôvodov. Susedila s významnou kultúrou Huari (zvanou tiež Wari), ktorá sa nachádzala na území dnešného Peru. Obe krajiny uznávali svoje sféry vplyvu, do ktorých si nezasahovali. Po zániku kultúry Tiahuanaco nebol na území Bolívie dlhší čas žiadny podobne silný štátny útvar. V tejto dobe vzniklo viacero menších štátov, z nich najznámejšie boli Colla a Lupaca. V polovici 15. storočia začali zo západu do oblasti prenikať Inkovia, ktorí miestne slabé malé štáty bez väčších problémov ovládli a pričlenili k svojej ríši. Inkovia boli známi tým, že na obsadené územia sťahovali cudzie indiánske etniká, čím chceli ľahšie obsadené územia pacifikovať, tak tomu bolo aj v tomto prípade. Súčasne však začali Inkovia budovať aj tu svoj systém ciest. Inkom sa však nepodarilo ovládnuť celé územie súčasnej Bolívie, iba vyspelú západnú časť.Buben, R., Somogyi, P., 2009, Bolívie. Nakladatelství Libri, Praha, s. 11
Španielska koloniálna éra Príchod Španielov thumb|Diego de Almagro viedol prvú expedíciu Španielov na územie súčasnej Bolívie. V roku 1453 dobyl osmanský sultán Mehmed II. Konštantínopol. Vďaka tomu sa Osmanskej ríši podarilo výrazne obmedziť obchod medzi Európou a Ďalekým východom, na ktorý uvalila veľmi vysoké clo a poplatky. Z tohto dôvodu bolo pre európske kresťanské štáty potrebné nájsť nové cesty, ktoré by sa vyhli územiu Osmanskej ríše. Až Krištof Kolumbus presvedčil španielskych vládcov, že do Ázie dokáže doplávať západnou cestou. Ale ešte pred reálnym objavením Nového sveta sa začali spory medzi Španielskom a Portugalskom o nepreskúmané územia. Tieto rozhodol pápež, no neskôr pokračovali vzájomné rokovania medzi zástupcami oboch kráľovstiev, ktoré vyvrcholili podpísaním Tordesillaskej zmluvy v roku 1494. Táto stanovila deliacu líniu nových území na 350 námorných míľ na západ od ostrovov Zeleného mysu, vďaka čomu získalo Portugalsko rozsiahle územia budúcej Brazílie. K samotnému objaveniu Ameriky došlo v roku 1492, no až Talian Amerigo Vespucci rozpoznal, že skutočne ide o nový svetadiel a na jeho počesť dostal nový svetadiel svoje meno. Najväčším lákadlom pre objaviteľov boli drahé kovy, ktoré vlastnili jednak miestne indiánske civilizácie a ktoré sa hojne nachádzali aj v zemi niektorých častí Ameriky. Prví Španieli sa usadili na karibskom ostrove Hispaniola, pričom už tu sa správali k miestnym indiánom veľmi kruto, čo s nepáčilo ani niektorým predstaviteľom katolíckej cirkvi, hlavne z rádu Dominikánov. Už v roku 1500 tak boli indiáni vyhlásení za slobodných podaných španielskeho kráľa a bolo tak zakázané ich zotročovanie. Povolené bolo iba v tzv. spravodlivej vojne. Neskôr boli tieto pravidlá ešte upravené tak, že vyžadovali od indiánov uznanie zvrchovanosti španielskeho kráľa, pápeža a právo šírenia kresťanstva. V prípade, ak by tieto požiadavky indiáni neuznali, mali Španieli právo viesť s nimi spravodlivú vojnu a v prípade zajatia ich zotročiť.ROEDL, B., 2017, Dějiny Peru a Bilívie. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 34 Prví Španieli dorazili do susedného Peru zo severu z Panamy na začiatku roka 1532. Ríša Inkov, ktorá vtedy ovládala najpodstatnejšie časti súčasnej Bolívie sa v tej dobe nachádzala v občianskej vojne, kedy proti sebe bojovali synovia posledného kráľa, nevlastní bratia Huáscar a Atahualpa. Španielov viedol Francisco Pizarro a Diego de Almagro. Španieli využili zložitú situáciu, v ktorej sa Inkovia nachádzali, podarilo sa im Inkov poraziť a zajať Atahualpu, ktorému sa pred tým podarilo poraziť nevlastného brata a vyhrať tak občiansku vojnu. Atahualpa sa v zajatí stal v podstate iba bábkovým kráľom, no napriek tomu ho neskôr Španieli popravili. V ďalšom období vládli indiánom v Peru pomocou dosadených a podriadených náčelníkov a miestnych vládcov. Ak sa náhodou títo vzbúrili, Španieli spravidla tieto revolty tvrdo potlačili, hlavne vďaka pomoci od iných indiánskych kmeňov, ktoré si takto riešili staré spory s Inkami.
Indiánske spoločenstvá boli v čase španielskej expanzie do oblasti na strane európskych dobyvateľov, keďže Inkov považovali za cudzích okupantov. Španieli tak nemuseli na územie súčasnej Bolívie v počiatkoch vôbec vojensky zasahovať. Až spory medzi samotnými Španielmi spôsobili, že do oblasti dorazilo v roku 1535 španielske vojsko. Jednalo sa o vojsko Diega de Almagra, hlavného spojenca Pizarra pri ovládnutí Ríše Inkov, ktorý však už v tej dobe mal s Pizarrom veľké spory. Na územie Bolívie bol Almagro vyslaný na prieskumnú expedíciu práve Pizarrom, ktorý mu tak chcel zabrániť ovplyvňovať dianie v Peru. Španieli vtedy prešli cez celú Bolíviu až na sever súčasnej Argentíny a následne do Čile. V roku 1538 prišla do oblasti hľadať drahé kovy španielska expedícia, ktorú viedli bratia Francisca Pizarra Hernando a Gonzalo. Táto expedícia založila na území Bolívie aj prvé španielske mesto La Plata. V roku 1545 boli konečne objavené významné ložiská drahých kovov, konkrétne striebra na hore Cerro Rico, pod ktorou následne vzniklo mesto Potosí. Bola to významná správa, keďže v tej dobe už prebiehala občianska vojna medzi samotnými španielskymi dobyvateľmi. Význam Bolívie pre jej nerastné bohatstvo si uvedomovali aj v samotnom Španielsku a tak začali s väčším osídľovaním. V roku 1548 Španieli založili La Paz, ktoré malo byť dôležitým oporným bodom Španielov medzi striebornými baňami v Potosí a prístavmi v Tichom oceáne. Územie súčasnej Bolívie sa tak stalo najdôležitejšou časťou španielskych kolónii v celej Amerike. Už o ďalšie dva roky neskôr došlo k administratívnemu rozdeleniu krajiny na Horné a Dolné Peru, čím získala Bolívia svoje prvé pomenovanie to práve Horné Peru.Buben, R., Somogyi, P., 2009, Bolívie. Nakladatelství Libri, Praha, s. 13
Horné Peru ako súčasť Miestokráľovstva Peru thumb|Francisco de Toledo patrí medzi najvýznamnejších miestokráľov Peru. Vďaka jeho reformám sa podarilo výrazne zvýšiť ťažbu striebra v Hornom Peru.