náhľad|Goralský horský vodca a nosič

Horský nosič je človek vynášajúci na vlastnom chrbte na vysokohorské chaty alebo na vysokohorské stavby náklady: potraviny, spotrebné predmety, palivo, stavebný materiál a podobne. Náklad má upevnený na špeciálne zhotovených nosidlách rôzneho tvaru a materiálu. Nosidlá majú popruhy. Horskí nosiči, ktorí pravidelne zásobujú vysokohorské chaty vo Vysokých a Nízkych Tatrách (Chata generála Milana Rastislava Štefánika, Kamenná chata pod Chopkom) a vo Veľkej Fatre (Chata pod Borišovom) sú svetovou raritou. Touto prácou sa z vedeckého hľadiska zaoberá predovšetkým entológia skúmajúca ľudový transport, transportné pomôcky a dopravu v rôznych spoločenstvách.

Z histórie Od nepamäti človek prenášal rôzne náklady na svojom tele. Na hlave (v košoch, nádobách), na remene alebo na chrbte. V našom prostredí sa ustálilo nosenie nákladov na chrbte (plachty, torby, noše, krošne, batohy), na ramene (tašky, kapsy, plachty) alebo voľne v rukách (koše, košíky, vedrá, gelety). Na prenášanie nákladov sa používajú aj dopravné prostriedky hnané ľudskou silou alebo silou zvierat. náhľad|Bylinkári z Novej Lesnej v roku 1907 náhľad|Goralskí pytliaci Maciej Sieczka Kulawy M. Majerczyk so zabitým kamzíkom

Prví vysokohorskí nosiči Boli nimi baníci, bylinkári, pytliaci, korienkári, pastieri, drevorubači, zbojníci a pašeráci, ktorí prenikali do vysokohorského prostredia, často až do výšky nad . Vynášali do hôr potraviny a rôzne pomôcky, ba dokonca na vlastných chrbtoch pastieri z Jurgova vynášali ovce na vrcholové plató Muráňa v Belianskych Tatrách. Až do polovice 20. storočia sa zachovali po nich zvyšky rebríkov, po ktorých vystupovali. náhľad|Beata Laska – Kościelecka náhľad|Výstup na Lomnický štít Jordanovou cestou náhľad|Horský vodca

Turistickí pomocníci V 16. storočí začali objavovať Vysoké Tatry prví turisti a bádatelia. Najstarší vierohodný záznam o turistickom výlete do Vysokých Tatier je z Kežmarku. V roku 1565 sa vybrala väčšia kežmarská spoločnosť na výlet do „Snežných hôr“ k Zelenému plesu. Na výlete bola hradná pani Beata Laska – Kościelecka. V sprievode bol kežmarský richtár, rektor i hradný kapitán, nechýbali ani nosiči. náhľad|Dobový obrázok horských nosičov na začiatku 20. storočia

Pri prvých objavných výstupoch na tatranské štíty v 17. – 18. storočí sa ako vodcovia a nosiči najskôr uplatnili kamzičí poľovníci či pytliaci. Pri love prenikali hlboko do hôr, poznali prechody cez tatranské sedla, boli dobre informovaní o ich konfigurácii a vedeli nájsť správne výstupovú cestu. K nim sa pripojili pedagógovia a učitelia z Rakús, Veľkého Slavkova, Mlynice, Starej a Novej Lesnej. Získavali od nich informácie a so svojimi žiakmi navštevovali dovtedy nepoznané končiny Vysokých Tatier.

Prví turisti a bádatelia pred návštevou vysokohorského prostredia si dojednávali vodcovskú a nosičskú službu v podtatranských dedinách, alebo sa s nimi stretávali priamo v teréne. Nosičmi sa stávali nemajetní, chudobní dedinčania. Motivovaní boli predovšetkým finančnou odmenou. Na výlety do hôr sa chodilo na 2 – 3 dni. Turista sa dohodol s horským vodcom na odmene, spolu s nosičmi pripravil výstroj a zásobu potravín. V horách sa najčastejšie konzumovalo mäso, šunka, chlieb, syr, víno, pivo alebo pálenka. Súčasťou výstroja bola puška, náboje, deky a náhradné oblečenie. Nosiči niesli takýto náklad v plátenných plachtách, kožených torbách alebo v prútených košoch. Súčasťou výstroja boli kotlíky a čajníky. Výhodou prúteného koša, ktorý nazývali fiľas bolo prehľadné a bezpečné uloženie potravín. Bol pripevnený trakmi na chrbát. Pomocou dvoch ručiek na stranách ho mohli nosiť dvaja nosiči. Majetnejší ponúkali vlastný konský záprah, odvážali hostí na úpätie hôr. Vedeli sa dohovoriť i keď nie plynule, po poľsky, maďarsky i po nemecky. Neobyčajný rozvoj zaznamenala doprava fiakrami. Mala význam do roku 1871, do výstavby Košicko-bohumínskej železnice.

V roku 1873 bol v Kežmarku založený Uhorský karpatský spolok. Okrem iných aktivít zaoberal sa organizáciou vodcovskej služby v horách. Podľa oficiálnych stanov vodcovia, okrem sprevádzania klientov, museli im nosiť batožinu do hmotnosti . Za každý kilogram si vodca mohol účtovať 2 grajciare. Nemohol však nosiť viac ako , ba dokonca ani za odmenu. Preto si musel najímať nosičov. Klienti vodcovi platili ubytovanie a stravu, nosiči sa o stravu a ubytovanie museli postarať sami. Nosiči pochádzali z podtatranských obcí z Novej a Starej Lesnej, Gerlachova, Rakús, Mlynice, Veľkého Slavkova, Štôly, Važca, Východnej, Mengusoviec a mnohých iných. Medzi najznámejších horských vodcov, ktorí si najímali nosičov boli Ján Hunsdorfer, Ján Breuer, Ján Honsch, Samuel Horvay, Michal Húska, Ján Franz, Pavol Kerner, Pavol Čižák, Martin Spitzkopf, Jakub Suchanovský a Ján Schmögner.

Pomocníci pri stavbe chát Ján Juraj Rainer, nájomca Starého Smokovca, bol prvý, kto objavil výhody poskytovania komplexných služieb hosťom, ktorí prichádzali na liečebný pobyt do Starého Smokovca. Smokovec bol výhodným východiskom pre túry na Lomnický štít aj do Malej a Veľkej Studenej doliny. Starolesnianska poľana poskytovala výhodné miesto na stavbu malej útulne, ktorá mohla ponúknuť núdzové prenocovanie a ochranu pred nepohodou. Podujal sa najprv upraviť chodník zo Smokovca na Hrebienok. V roku 1863 vypracoval projekt chaty. O dva roky neskôr Rainerovu chatu za výdatnej pomoci horských nosičov a povozníkov postavili. Blasyho chata bola prvou chatou, ktorá stála vo Velickej doline vo Vysokých Tatrách. Postavili ju v roku 1871 na východnom brehu Velického plesa. Majiteľom bol Eduard Blasy poľnohospodár a turistický nadšenec z Veľkej. Bez pomoci horských nosičov by ju nepostavili.

Uhorský karpatský spolok sa koncom 19. storočia rozhodol sprístupniť tatranské doliny turistickej verejnosti a umožniť návštevníkom predĺžiť si pobyt výstavbou vysokohorských chát. Horskí nosiči sa výdatne zapojili do výstavby Téryho chaty a mnohých ďalších. Nosili na chrbtoch v plachtách, prútených košoch, upevnených trakmi na ramenách, drevo, kamene, cement, pracovné nástroje, potraviny a iné potrebné predmety až do výšky nad . Tieto transportné prostriedky využívali pri domácich prácach na nosenie dreva, sena, hnoja, výrobkov zo salašov. Dodnes sa zachovali klasické názvy, ako plafta (plachta), tovar uložený v plachte (bžemjonecko – bremienko) alebo zajda a grastuch.

Na stavbe Téryho chaty v rokoch 18981899 pracovalo 125 mužov z Veľkého Slavkova, Starej Lesnej a Rakús. Najprv upravili chodník medzi Hrebienkom a staveniskom v Malej Studenej doline, aby po ňom mohli chodiť kone s nákladom v špeciálne upravených nádobách. Na stavbu, v priemere tri razy za deň, vyniesli náklad vážiaci 50 až . Majiteľ koňa za vyneseného nákladu dostal 3,30 forinta. Nosiči za 5 grajciarov.

Stavba visutej lanovky Dňa 1. apríla 1936 sa začala výstavba prvého úseku visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Súčasne s výstavbou prístupových ciest boli začaté práce na výrube lesa. Na stavbe niekedy pracovalo až 350 ľudí. Dopravu materiálu z Tatranskej Lomnice na stanicu Štart zabezpečovali tri nákladné autá firmy Weisner. Tony materiálu museli robotníci vyniesť na svojich chrbtoch alebo na dvojkolesových vozíkoch ťahanými koňmi. Na trase dlhej asi prekonávali výškový rozdiel asi 600 metrov. Za vynesený kilogram sa platilo 40 halierov. Ťažné zvieratá a nosiči vyniesli zo Štartu na Skalnaté pleso celkom 40 ton dreva, 35 ton štrku a piesku, 5 ton cementu a skoro 7 ton oceľových konštrukcií.

Na úseku Skalnaté pleso Lomnický štít so stavebnými prácami sa začalo takmer v rovnakom období ako začali práce na prvom úseku. Podmienky boli oveľa ťažšie. V týchto nadmorských výškach sa nemohlo rátať so sezónnymi prácami, lebo počasie tu býva veľmi nevyspytateľné. Aj v lete môžu klesnúť teploty pod bod mrazu, môže snežiť, hrozia víchrice. V čase výstavby tu robotníci a technici pracovali len štyri mesiace v roku – od konca júna do začiatku novembra. V ostatných častiach roka mohli prichádzať na stavenisko, len keď bolo priaznivé počasie, s horolezeckým výstrojom a s horským vodcom.

Prvý výstup robotníkov na Lomnický štít sa uskutočnil 15. júla 1936. Horskí vodcovia označili výstupovú cestu a zabezpečili ju 300 metrovým oceľovým lanom, zakotveným do skaly. Lano bolo nebezpečné počas búrok. Robotníkov ohrozovali elektrické výboje. Aby si robotníci počas výstupu alebo zostupu mohli oddýchnuť, boli pre nich vybudované dve kryté odpočívadlá. Od samého začiatku stavby bolo zrejmé, že bude potrebné vybudovať nákladnú lanovú dráhu. Najprv však museli robotníci na jej stavbu a tiež na vybudovanie prístrešku na vrchole štítu vyniesť materiál. Za kilogram vyneseného nákladu sa robotníkom platilo 20 halierov, ale po štrajkoch sa zvýšila sadzba na 12 koruny. V tomto období robotníci na vrchol vyniesli takmer 300 ton dreva, piesku, cementu, ocele a iného materiálu. Zdatným nosičom trval výstup zo Skalnatého plesa na vrchol dve hodiny, pričom dokázali vyniesť náklad ťažký 25. Boli aj takí, ktorí túto cestu za deň absolvovali až trikrát. Tridsať nosičov vynieslo 40 ton dreva, 35 ton piesku a štrku, 5 ton cementu, 7 ton oceľovej konštrukcie a 40 ton ďalšieho materiálu. Muž, ktorý prvý vytiahol oceľové lano až na vrchol bol Ondrej Hudáček z Lendaku. Nosil priemerne náklady. Aj napriek mnohým bezpečnostným opatreniam počas výstavby zahynuli dvaja robotníci – Ján Nahálka z Kežmarku a František Bednarčík zo Spišskej Belej.

Profesionálni nosiči Po dokončení lanovky sa mnohí robotníci zamestnali ako profesionálni vysokohorskí nosiči. Vynášali na chaty potraviny, palivo, nábytok a iné spotrebné predmety. Náklady nosili na drevených krošniach. Nosenie bolo ich zamestnaním. Ráno ešte za tmy vyrážali na cestu a vracali sa domov po zotmení alebo nocovali na nižšie položenej chate, najčastejšie na chate Kamzík na Starolesnianskej poľane. Na Téryho chatu alebo na Zbojnícku chatu urobili dve vynášky za deň, niektorí menej. Do polovice 20. storočia im platili za vynesenie 1 kilogramu nákladu 1,20 Kčs, na Zamkovského chatu 70 halierov. Pre nosičov v tom čase to bol dobrý zárobok. Medzi najznámejších profesionálnych horských nosičov patrili Ondrej Hudáček a jeho manželka Mária z Lendaku, Ondrej Kačmarčík, Ján Čižík, Štefan Tomaško, Jozef Bobák a iní z Novej a Starej Lesnej z Veľkého Slavkova, Spišskej Soboty a iných obcí. Nosili náklady na chaty vo Veľkej a Malej Studenej doline. Nosiči z Batizoviec, Gerlachova, Štôly a Mengusoviec zásobovali Sliezsky dom. Chatu po Rysmi zásobovali horolezci a chatári. Profesionálni nosiči skončili svoju prácu v 60. rokoch 20. storočia. Na ich miesta nastúpili príležitostní brigádnici, chatári a ich pomocníci, horolezci, športovci, ktorí vynáškami trénovali kondíciu, nosiči, ktorí sa rozhodli pracovať brigádnicky niekoľko sezón. i takí, ktorí zostali dlhšie a hľadali nový rozmer svojho života.

Ondrej Hudáček náhľad|Ondrej Hudáček a jeho žena Mária Nazývali ho „kráľom tatranských nosičov“. Pochádzal z Lendaku. Narodil sa v roku 1913, zomrel v roku 1990. Bol najlepším profesionálnym nosičom povojnovej doby. Túto prácu robil niekoľko desiatok rokov. Začínal na stavbe visutej lanovky na Lomnický štít, nosil na Zamkovského chatu, Téryho a Zbojnícku chatu. Každý deň urobil dve vynášky, na Zamkovského chatu šesť aj sedemkrát za jediný deň. Rekordnou vynáškou bola vážiaca pec, ktorú vyniesol na Zamkovského chatu. Pri práci mu pomáhala jeho manželka Mária. Bola prvou vysokohorskou profesionálnou nosičkou vo Vysokých Tatrách. Začala nosiť ako zrelá štyridsiatnička, matka štyroch detí. Nosievala priemerne náklady. „Pec si naložil na chrbát ako plecniak. Len raz si na ceste ku chate oddýchol“, spomínala na rekordnú túru jeho manželka. Ondrej Hudáček nosil do svojich 62 rokov. (Trasa z Chaty Kamzík na Téryho chatu má prevýšenie 715 metrov. Nosičovi, ktorý nesie napríklad náklad v lete za priaznivého počasia trvá 3 – 3.5 hod., v zime 4 – 6 hod.).

Furmani