Alexios I. Komnénos (, , * asi 1057, Konštantínopol† 15. august 1118, tamže) bol byzantský cisár v rokoch 1081 až 1118. Bol druhým vládcom Byzantskej ríše z rodu Komnénovcov a zakladateľom komnénovskej dynastie na byzantskom tróne.
Alexiova vláda sa niesla v znamení bojov. Na východe krajiny boli jeho protivníkmi Seldžuci, na severe kmene Kumánov a Pečenehov, na západe sicílski Normani. Jedným z najvýznamnejších počinov jeho vlády bolo iniciovanie prvej križiackej výpravy. Alexios zaviedol početné reformy v krajine, uskutočnil menovú a daňovú reformu i reformu armády. Centralizoval riadenie štátu a potlačoval herézy. Zastavil vojenský a kultúrny úpadok Byzantskej ríše a krajine priniesol rozsiahle teritoriálne zisky. Obdobie byzantských dejín započaté jeho vládou býva nazývané aj komnénovská renesancia.
Vzhľad a osobnosť Byzantská kronikárka Anna Komnéna, Alexiova dcéra, vykresľuje svojho otca ako smelého, no pokojného človeka, dušou bojovníka. Bol strednej, no pevne stavanej postavy, elegantný no neúnavný jazdec. Mal čierne vlasy, tmavé hnedé oči a tmavšiu pleť. Bol vynikajúcim, vzdelaným rečníkom a miloval vojenské remeslo. Hoci ako bojovník údajne nepôsobil nebezpečne a veľkolepo, na cisárskom tróne mal vzbudzovať úctu a pôsobiť vznešene. Podporoval vzdelanosť a i vďaka jeho matke Anne Dalasséne sa mu podarilo obnoviť poriadok v paláci a lesk cisárskeho dvora. Spravidla mal pevnú vôľu a neváhal učiniť rázne rozhodnutia. Zároveň však v jeho živote zohrávali dôležitú úlohu ženy, ktoré často ovplyvňovali jeho rozhodnutia (najprv jeho matka Anna Dalasséna, neskôr i jeho žena Irena Dukaina). Kriticky sa voči nemu stavajú historici Ióannes Zónaras a Ióannes Oxeites.
Životopis Raný život a rodina Alexios sa narodil pravdepodobne v roku 1057, ako tretí syn kuropalata a domestikona Ióanna Komnéna, brata byzantského cisára Izáka I. Komnéna a ambicióznej aristokratky Anny Dalassény. Dalasséna dúfala, že niekto z jej rodiny raz siahne na cisársku korunu. Po tom, čo cisársky diadém nezískala pre neschopnosť a nezáujem jej manžela, začala k zisku koruny všemožne podporovať a nabádať svoje deti. Keď v roku 1067 zomrel Alexiov otec, stala sa Anna hlavou rodiny a jedinou vychovávateľkou svojich ôsmich detí, z ktorých väčšina už ale bola dospelá. Okrem štyroch bratov mal Alexios ešte tri sestry. Podobne veľkú rodinu založil aj samotný Alexios, ktorý si v roku 1078 zobral za manželku Irenu z rodu Dukovcov, s ktorou mal celkovo deväť detí – dcéry Annu, Máriu, Eudokiu, Theodóru a Zóé a synov Jána, Andronika, Izáka a Manuela.
vľavo|náhľad|Pečať Alexia I. ako vojenského veliteľa
Život pred nástupom na trón Po abdikácii cisára Izáka I. a smrti svojho otca sa Alexios spolu s svojimi staršími bratmi Izákom a Manuelom zamestnali v cisárskych službách. Keďže Manuel čoskoro zomrel, štrnásťročný Alexios začal vojenskú kariéru pod vedením svojho brata Izáka. Bojoval vo vojskách Romana IV. proti Seldžukom na východných hraniciach ríše. Po neúspešnej bitke pri Mantzikerte (1071) sa novým cisárom stal Michal VII. (10711078), ktorého neskôr vystriedal Nikefor III. (10781081) Alexios v tomto čase za oboch cisárov vybojoval viacero bitiek v Malej Ázii i na Balkáne. Po tom, čo v roku 1074 vypuklo v Anatólii povstanie normanského žoldnierskeho vodcu Roussela de Bailleula, ktorý tam chcel založiť vlastný štát, poslal Michal VII. Alexia, aby vzburu porazil, čo sa mu aj podarilo. Už o dva roky neskôr (1076) bol Alexios novým cisárom Nikeforom III. vyslaný na Balkán, kde mal poraziť povstanie dračského správcu Nikéfora Bryennia. Po ďalšej úspešnej kampani získal Alexios čestný titul nobilissimus. O čosi neskôr mal v Anatólii bojovať proti svojmu švagrovi Nikéforovi Melissénovi, čo však odmietol.
Situácia v ríši sa medzi tým zhoršovala. Cisár Nikefor III. mal už vysoký vek a celkovo sa ukázal byť neschopným vládcom. Na východe sa rozmáhala moc Turkov a na západe vznikal Byzancii nový protivník v podobe sicílskych Normanov. Po tom, čo v roku 1074 dobyl normanský vodca Robert Guiscard byzantskú pevnosť Bari a po páde spojenectva, ktoré s Normanmi uzavrel Michal VII., bol v Byzancii očakávaný skorý normanský vpád na Balkán.
V roku 1078 sa Alexios priženil do rodiny Dukovcov a jeho vplyv opätovne vzrástol. Kým cisárova popularita klesala, mladý Alexios v spoločenskom rebríčku rástol. Tešil sa tiež priazni byzantskej cisárovnej Márie Alanskej, ktorá bola pôvodne manželkou cisára Michala VII. Duku. Mária bola verná rodu Dukovcov a staršieho Nikefora nemilovala. Po tom, čo bezdetný cisár odmietol ustanoviť Máriinho a Michalovho maloletého syna Konštantína za dediča a uprednostnil svojho príbuzného Synodéna, stratila s cisárom trpezlivosť úplne.
V roku 1079 vypuklo v Byzancii ďalšie povstanie – tentoraz dračského stratéga Nikéfora Basilaka, ktoré opäť potlačoval Alexios. Za službu získal ďalší vysoký titul sebastos, ktorý mu priniesol obrovské uznanie. Nasledujúceho roku (1080) Alexia len o niekoľko rokov staršia cisárovná Mária Alanská adoptovala za svojho syna. Nikefor proti tomuto kroku nič nepodnikol, ba dokonca znovu dosadil Alexia na čelo vojsk a vyslal ho proti Seldžukom, ktorí práve obsadili maloázijský prístav Kyzikos.
vľavo|náhľad|Alexios I. Komnénos, iluminácia od anonymného autora, 12. storočie, Vat. gr. 666, folio 2 recto, Vaticano: Bibliotheca Apostolica Vaticana Nástup na trón Alexios pod rúškom chystanej kampane začal zhromažďovať vojsko a s pomocou aristokratov Geórgia Palaiologa a Ióanna Duku v polovici februára 1081 vytvorili plán zvrhnutia senilného cisára. Na Alexiovej strane stálo aj značné množstvo žoldnierov. V marci vojsko vytiahlo na Konštantínopol, do ktorého sa dostalo takmer bez boja. Alexiovo vojsko, ktoré sa z veľkej časti skladalo z tureckých a barbarských žoldnierov začalo mesto rabovať. Cisár uvedomiac si vážnosť situácie na radu patriarchu Kosma vystúpil 1. apríla v Chráme Božej múdrosti a ohlásil svoju abdikáciu. Alexios okamžite potlačil rabovanie vojakov a predstúpil pred súd konštatínopolského patriarchu, ktorý mu udelil pôst ako pokánie. O pár dní neskôr bol korunovaný za cisára.
Už krátko po Alexiovom nástupe na trón sa však v jeho spojenectve s rodom Dukovcov objavili trhliny. Dukovcov pobúrilo to, že Alexios povolil Márii Alanskej aby a ním zotrvala v hlavnom paláci Boukeleon, kým svoju manželku Irenu Dukainu a jej rodinu usídlil v menšom dolnom paláci. Mestom sa navyše začali šíriť zvesti o tom, že cisár sa chystá s Irenou rozviesť a chce si Máriu Alanskú vziať za ženu (už pred tým sa šírili zvesti, že sú milenci). Fámy boli zosilnené tým, že Alexios na radu svojej matky Anny Dalassény nepovolil korunováciu svojej manželky spolu s ním. Irena Dukaina tak bola korunovaná až v máji po tom, čo patriarcha Kosmas Dalasséne sľúbil, že po jej korunovácii rezignuje v prospech jej obľúbeného eunucha Eustratia Garida.
Mária Alanská následne musela palác opustiť, vymohla si ale, že je syn Konštantín bol menovaný Alexiovým spolucisárom. Aby si cisár zachoval priazeň Dukovcov a udržal ríšu pre svoj rod, zasnúbil dcéru (a v tom čase i dedičku) Annu Komnénu s Konštantínom Dukom. Z potreby komnénovsko-dukovskej únie zišlo po tom, čo sa Alexiovi v roku 1087 narodil mužský dedič (Ján II.) a Konštantín Dukas v roku 1096 zomrel.
Vojny s Normanmi náhľad|Politická situácia v južnom Taliansku okolo roku 1084 náhľad|Normanský vládca Robert Guiscard, minca Po tom, čo padla pevnosť Bari (1074) a po tom, čo bolo Normanmi v roku 1075 rozvrátené posledné lombardské panstvo v južnom Taliansku – Salerno, sa dominantnou silou v oblasti stalo normanské panstvo apúlijského a kalábrijského vojvodcu Roberta Guiscarda. Cisár Michal VII. sa s Guiscardom snažil udržiavať priateľské vzťahy a vyjednal taktiež svadbu medzi svojím synom Konštantínom Dukom a normanskou princeznou Helenou. Po páde cisára Michala však princezná bola poslaná do kláštora a vzťahy medzi krajinami sa opäť zhoršili. Chystaná vojna Normanov s Byzantskou ríšou však už nezastihla cisára Nikefora III., ale Alexia I.
V máji 1081 vyplávali Normani spolu so sicílskymi Arabmi na veľkej flotile k epirským brehom. Tu sa k nim pridala menšia námorná flotila z Ragúsy. Po dobytí strategického ostrova Korfu sa Normani vydali dobyť pevnosť Drač (Dyrrhachion), po ktorého páde by im otvorilo celé byzantské vnútrozemie. Alexios si uvedomoval, že byzantské loďstvo nestačí na normanskú porážku a na pomoc si povolal Benátčanov, s ktorými Byzantská ríša udržiavala prerušované námorné spojenectvo už od čias Bazila II. Dóža Domenico Selvo, obávajúc sa normanskej vlády nad Otrantskou úžinou, Byzancii ihneď poslal na pomoc veľkú benátsku flotilu. Za ich pomoc, poskytol Alexios Benátkam privilégium založiť si v Konštantínopole svoju obchodnú základňu a obchodovať v ríši bez ciel, čím ich výrazne zvýhodnil oproti domácim i zahraničným obchodníkom a položil základy neskorších sporov s Benátkami.
Benátčania Normanov v námornej bitke pri Drači porazili, no Normani aj napriek tomu naďalej pokračovali v obliehaní pevnosti po súši a v záškodníckej činnosti v Epire, čo Alexia prinútilo vyslať voči Robertovi pešie vojsko. V októbri 1081 bolo byzantské, najmä žoldnierske, turkické a normanské vojsko na čele s Geórgiom Palaiologom pri Drači úplne rozdrvené. Vo februári nasledujúceho roku (1082) pevnosť padla a Normani postupne obsadili celý Epirus.
Normani sa následne chceli po Via Egnatia vydať ďalej do vnútrozemia a dobyli dokonca Kastoriu, kde sídlila veľká posádka varjagov. V ďalšom postupe ich ale v apríli zastavili správy zo Sicílie. Pápež Gregor VIII. žiadal normanskú pomoc proti rímsko-nemeckému kráľovi Henrichovi IV., ktorý s armádou prišiel do Ríma so žiadosťou o cisársku korunováciu. Samotný Alexios Henrichovi poslal vyše 360 000 zlatých mincí za to, že zaútočí na Normanov. K tomu Alexios navyše podnietil Robertovho synovca Abelarda, aby sa vrátil do Apúlie a aby tam spolu s jeho bratom Hermanom podnietil vzburu. Robert preto zobral časť armády a vrátil do Apúlie. V Epire však zanechal Bohemunda z Tarentu, ktorý dokázal Byzantíncov poraziť pri Janine a Arte, v dôsledku čoho obsadil rozsiahlu časť Macedónie a Thesálie.
Posledným mestom na normanskej ceste k Peloponézu bola Larisa. Bohemund Larisu 3. októbra obľahol, čím Alexia prinútil vyslať už tretiu rozsiahlejšiu výpravu proti normanskému vpádu. Tento raz vojsko rozdelil na dve časti. Jedna časť, ktorú viedol Geórgios Melissénes, predstierala ústup, čím Normanov vylákala z nepriateľského tábora. Následne Basileios Kourtikius na čele menšej časti vojska vtrhol do normanského tábora a zaútočil na Bohemunda. Normani sa museli vzdať obliehania Larisy a stiahli sa do Kastorie a krátko na to Byzanciu opustili.
Po tom, čo v máji 1084 apúlijský a kalábrijský knieža Robert obsadil Rím, začal chystať novú výpravu na východ. Na jeseň 1084 znovu vyplával ku Korfu, kde sa stretol s benátskym loďstvom, ktoré porazil. V zime normanské vojsko postihla epidémia týfu, na ktorú ochorel aj Robert. Na následky ochorenia počas svojej výpravy na Kefalóniu 17. júna 1085 aj zomrel. Robertovou smrťou sa normanská hrozba na čas rozplynula, pretože jeho dedičia rozpútali spory medzi sebou.
Pečenežský a kumánsky vpád Krátko po tom, čo sa Alexios zbavil normanskej hrozby, zakročil proti bogomilským a paulikiánskym heretikom, ktorí sa rozmohli v byzantskom Bulharsku. Heretici odmietali poslušnosť cisárovi a dezertovali z jeho vojsk, za čo im Alexios hromadne odňal pôdu, ktorú užívali. To však viedlo k vypuknutiu povstania v Plovdive. Do čela povstania sa postavil bývalý paulikiánsky heretik Traulos, ktorého vyprovokovalo odňatie pôdy jeho sestrám. Vzbúrenci sa spojili s nomádskymi kmeňmi Pečenehov (a čiastočne i Kumánov), ktoré sídlili v Paristrione a už v predchádzajúcom období plienili byzantské územie. Na jar v roku 1086 byzantské vojsko na čele s Grégoriom Pakurianom prehrali s Pečenehmi bitku pri Beliatobe a len protiofenzíva vedená Kónstantinom Humbertopoulom od Plovdivu zabránila ďalším škodám.